Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 5. 2018

Existuje existencia?
Edward Feser


Existencia existuje - Ayn Randová
Existencia nexistuje - kardinál Cajetán

Oba výroky znejú na prvé počutie podivne. Čo to znamená, že existencia existuje? Je to niečo ako povedať, že kameňovitosť je kameň a ľudskosť je ľudská bytosť, čo ale nie je pravda? A čo znamená, že existencia neexistuje? Znamená to, že vlastne nejestvuje nič, čo tiež nie je pravda? Môžu byť oba výroky nepravdivé?

Interpretujme ich ako protikladné: "Všetky existujúce veci existujú" a "Žiadna existujúca vec neexistuje." Vtedy môžu byť oba nepravdivé, ak aspoň jedna existujúca vec existuje a ak niečo neexistuje. Ale výrok "Niektoré existujúce veci neexistujú" je autokontradikcia a "Žiadna existujúca vec neexistuje" sa zdá byť vnútorne rozporný tiež. Okrem toho "Všetky existujúce veci existujú" je tautológia. A nemyslím si, že by Cajetán plánoval vysloviť takú zjavnú nepravdu, ani že by Randová chcela deklarovať takú triviálnu pravdu. Takže ani na druhý pohľad neznejú tieto výroky zrozumiteľnejšie.

Skúsme tretí raz. Čítajme "existuje" podľa Fregeho, ako existenčný kvantifikátor. V tomto prípade sú oba výroky nesprávne sformulované, je to úplne nezrozumiteľná hatmatilka. Randová znie akoby "Je nejaké X také, že je nejaké X také, že....." a Cajetán zasa akoby tvrdil, že "Neplatí, že je nejaké X také, že je nejaké X také..."

Štvrtý pokus. V skutočnosti oba výroky sú dokonale pochopiteľné, ak ich vnímame v kontexte. Randovej poznámka je z knihy Úvod do objektivistickej epistemológie. Vo Filozofickom myslení Ayn Randovej Wallace Matson hovorí: "Randová týmto myslí, že sú veci, ktoré sú nezávislé na tom, čo si o nich myslíme" (str.22) Randová to kladie ako "axiomatické" v tom zmysle, že hoci sa to nedá dokázať, nedá sa to ani koherentne poprieť. Prečo nie? Uyl a Rasmussen v ich "Realizme Ayn Randovej" hovoria, že pre Randovú je rozum vždy zameraný na objekt, je preto samozrejmé, že objekt existuje -- konkrétne existuje niečo ako objekt niekoho intelektu a niekto ako subjekt tohoto intelektu.

Tu sa dá samozrejme položiť otázka. Ak pripustíme, že objekt niekoho vedomia existuje qua object -- teda intencionálne -- z toho neplynie, že jestvuje v realite nezávislej na myslení. (drak videný v halucinácii jestvuje, ale iba ako halucinácia, nie ako materiálny objekt.) Ak pripustíme, že jestvuje intelekt, Hume alebo Lichtenberg by spochybnili -- nie naozaj, ale pýtali by sa -- či je nejaké jestvujúce ja, ktoré slúži ako subjekt tohoto vedomia. Ale aj v takom prípade by Randová mala dokázateľne niečo, čo by nemohla koherentne vyvrátiť, konkrétne existenciu aspoň vedomia, hoci len ako intencionálnu. Okrem toho, výrok “existencia existuje,” chápaný len ako nárokovanie skutočnosti, že existencia niečoho nemôže byť koherentne vyvrátená je určite pochopiteľný. Ale čo to hovorí o extramentálnej realite?

To nás privádza ku Cajetánovi.  Jacques Maritain ho cituje vo svojom Úvode do metafyziky, keď komentuje Cajetánove poznámky k Akvinského pojednaniu De ente et essentia. Akvinský slávne argumentuje, že je reálny rozdiel medzi esenciou veci (čo vec je) a existenciou (že vec je). Ak vnímate strom, vnímate súcno ako je vymedzené jeho vlastnou esenciou, esenciou stromu. Rozum abstrahuje univerzálny vzor, nazvime ho stromovitosť, a toto súcno chápe ako strom. Ale tak ako je tá abstrahovaná "stromovitosť" odlišná od esencie konkrétneho individuálneho stromu, tak je aj súcno ako také, či abstrahované alebo pojmovo vnímané, odlišné od existencie ("od aktu existovania") konkrétneho individuálneho stromu.

V Maritainovom chápaní Cajetánovho "Existencia neexistuje" prichádzame k tomu, že existencia uvažovaná abstraktne alebo pojmovo, nie je to isté ako existencia konkrétneho mimo rozumového objektu. A to je pravda. Cieľom tejto Maritainovej poznámky je zdôrazniť rozdiel medzi tomizmom a leibnitzovským typom racionalizmu, ktorý tvrdil, že na rozume nezávislá realita sa dá vyčítať z rádu pojmov. Z toho dôvodu (nielen tohoto) tomisti trvajú na reálnej dištinkcii medzi esenciou a existenciou. Jej popretie vedie ku kolapsu esencie v existenciu, alebo existencie v esenciu. Leibnitzov racionalizmus zrútil existenciu do esencie, esencia skolabovala v pojmy, ktoré sú podstatne závislé na intelekte a to naopak vedie k idealizmu. Racionalizmus historicky ustúpil idealizmu Kanta, Hegla a ďalších.

Podľa Uyla a Rasmussena by Randová svojou tézou "Existencia existuje" poprela tomistickú náuku o reálnej dištinkcii. Podľa nej poznať esenciu, teda čo vec je, je to isté ako poznať že vec existuje a žiadne ďalšie vysvetlenie existencie nie je potrebné. Preto, ak vo svojej mysli poznávam že niečo je také a také, tak poznávam aj jeho existenciu. Preto ako nemôžem koherentne vyvrátiť poznanie toho a toho, potom nemožem koherentne vyvrátiť že "existencia existuje"

To by tiež vysvetlilo Randovej ateizmus. Ak existencia kontingentného (nenutného, nahodilého) súcna nie je reálne odlišná od jeho esencie, takže nie je treba k esencii pridať existenciu, aby vec skutočne existovala, tak potom argumenty, ktoré Akvinský v De ente et essentia dáva pre existenciu Boha -- chápaného ako ipsum esse subsitens, teda bytie subsistujúce samo o sebe -- ako zdroja existencie všetkých veci, neplatia.

Ak to Randová chápe takto, potom je rozhodne v konflikte s Cajetánom a tomistami. Zdá sa, že Randová aspoň implicitne prijíma názor, že rád na mysli nezávislej reality je poznateľný z rádu pojmov. Ako je možný takýto rozdiel, keď i Randová, i Cajetán i  tomisti sú aristotelici? Uyl a Rasmussen hovoria, že Randová chápe Aristotela podobne ako William z Ockhamu, ktorý tiež popieral reálnu odlišnosť. A Ockham je pre tomistov ten, ktorý viac než ktokoľvek druhý prispel k rozkladu aristotelsko-scholastickej tradície.

Je ironické, že Randová v snahe brániť realistickú metafyziku pred idealizmom prijíma idealistické pozície. Ale ako jej povedal Pius X, "nemôžeme, a najmä v metafyzických otázkach, odvrhnúť Sv.Tomáša a neutrpieť tým veľké škody."