Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 4. 2018

Ako sa dostať do pekla
Edward Feser

Ako sa niekto dostane do pekla? Ako môže milujúci a milosrdný Boh niekoho zatratiť? Ktorý hriech je tak ťažký, aby uvalil na človeka večné zatratenie? Ako je možné, že v pekle končí nie len hŕstka,
ale veľká časť ľudstva, ako donedávna učila väčšina kresťanských teológov?

Úplné pojednanie by bolo príliš zložité, pretože by muselo obsiahnuť veľa vedľajších otázok a niektoré z nich sú komplexné samé o sebe. Napríklad by sa musel vyjasniť rozdiel medzi nadprirodzeným cieľom blaženého videnia Boha a naším prirodzeným cieľom, pričom peklo je strata toho prvého. Tiež rozdiel medzi utrpením v pekle a stavom duše v očistci a limbe. Presná povaha pekelných strastí a ich rozličné stupne a druhy, korešpondujúce s rozličnými neresťami. Čo presne robí skutok smrteľne hriešny a hodný zatratenia. Čo z toho je možné poznať filozofickou metódou a čo z toho je známe len skrze božské zjavenie. Správna interpretácia jednotlivých pasáží z Písma a rozličná autorita výrokov pápežov, koncilov a svätcov k tejto téme. Tiež by sa museli ukázať chybné ale rozšírené predstavy (čerti z vidlami a podobne) a mnohé iné veci.

Nebudem rozoberať všetky tieto témy, budem sa venovať len kľúčovej otázke, vo svetle ktorej sa musia chápať ostatné, teda že peklo je niečo, čo si zatratený sám vybral a že táto voľba je nezvratná. K veci pristúpim spôsobom Tomáša Akvinského a iných tomistov.

Veľa omylov v tejto otázke spôsobuje nevhodný bod, z ktorého sa začínajú reflexie. Napríklad sa často začína predstavou, že zatratenec končí v pekle, pretože Boh niečo urobil. Alebo s predstavou,
že v niektorom konkrétnom hriechu je niečo, čo ho vrhne do pekla. Ani v najmenšom nechcem popierať, že zatratení sú zatratení aj preto, že Boh niečo koná, a že ich tam uvrhli ich konkrétne
hriechy. Ale je tu niečo podstatnejšie, vo svetle čoho treba tieto faktory chápať.

Anjeli

Je užitočné začať tým, ako Akvinský vysvetľuje fakt zatratených anjelov ( Summa Theologiae I.64.2; De Veritate, Q 24, A 10; De Malo, Q XVI, A 5.)  Aj tu je treba, aby čitateľ odhodil všetky skreslené predstavy o zlatovlasých stvoreniach v bielych róbach s harfami, pretože to anjeli nie sú. Anjel je netelesný duch, čistý intelekt a vôľa. Tiež sa oplatí pripomenúť skeptickému čitateľovi, že pre účely tohoto pojednania nie je podstatné, či v anjelov verí alebo nie, nech, ak mu to pomôže, to zoberie ako myšlienkový experiment.

Podľa Akvinského, anjeli, tak ako aj my, si nutne vybrali to, čo si vybrali pod zámienkou dobra. To znamená že si to vybrali, pretože to nejakým spôsobom považovali za dobré. Najvyšším dobrom pre anjela i človeka je Boh. Anjeli, tak ako aj ľudia, môžu v otázke čo je pre nich najvyššie dobro chybiť. Teda anjel, tak ako aj človek, môže omylom považovať za najvyššie dobro niečo iné, ako Boha. 
Avšak povaha omylu pri tomto výbere je iná u anjela a iná u človeka. Človeka môže zmiasť nápor vášní a žiadostivostí, ktoré ho môžu viesť k tomu, aby namiesto skutočného dobra usiloval o niečo iné. Vášne sú však podstatne telesné, teda jestvujú len v telesných stvoreniach. Anjeli nemajú telá, teda vášne ich nemôžu zviesť k omylu.

Druhý spôsob, ako upadnúť do omylu je vplyv zlých habitov (návykov), ktorý nás odťahuje od skutočného dobra oveľa horším spôsobom ako nápor vášní. Podľa Akvinského habity majú i ľudia i anjeli, ale je tu rozdiel. V ľuďoch sa nachádzajú isté žiadostivosti, ktoré nás pre našu telesnú prirodzenosť, ťahajú rôznymi smermi. Pretože sme živočíchy rozumné, naša vôľa nás zameriava k tomu, čo rozum považuje za dobré, ale pretože sme živočíchy rozumné, máme aj rozličné žiadostivosti, ktoré nás ženú k dosiahnutiu nižších, ako intelektuálnych cieľov, k jedlu, sexuálnemu uspokojeniu atď. Tieto žiadostivosti medzi sebou súperia o vládu a preto v ľudskej bytosti môže byť aj hlboko zakorenený habitus prekonaný žiadostivosťou, ktorá je dostatočne silná, aby ho premohla.

Anjeli sú ale netelesní. Majú len jednu žiadostivosť - vôľu, zameranú k tomu, čo ich intelekt považuje za dobro. Nie je tam žiadna konkurujúca žiadostivosť, ktorá by anjela vedela odkloniť od jeho cieľa, pokiaľ sa jeho vôľa k niečomu zamerala.

Tretia cesta, ktorá vedie k omylu je intelektuálna, teda keď vďaka obyčajnému faktickému omylu rozum považuje za dobro niečo, čo dobro nie je. Aj takto môžu anjeli chybovať. Ale aj tu je povaha ich omylu iná. My poznávame veci diskurzívne. Zhromažďujeme dôkazy, hodnotíme ich, rozvádzame premisy k ich záverom a tak podobne. Aj tu hrá rolu naša telesnosť, pretože potrebujeme a spoliehame sa na  zmyslovú  skúsenosť s konkrétnym subjektom, z ktorej potom rozumovým procesom prichádzame k všeobecným záverom. Tiež potrebujeme mentálnu predstavivosť, ktorá podporuje naše myslenie, atď. Omyl sa môže prihodiť, pretože vášne a habity ovplyvňujú riadnu funkciu kognitívnych procesov, alebo pretože niekde v premisách použijeme nesprávne fakty a z nich potom odvodzujeme závery. Opätovné alebo hlbšie skúmanie môže omyl odstrániť.

U anjelov nič také nie je. Anjel, podľa Akvinského, poznáva nie diskurzívne, ale bezprostredne. Nepostupuje od prvých princípov k záverom, ale pozná prvé princípy a všetko, čo z nich plynie bezprostredne, v jedinom poznávacom úkone. Pretože tu chýba poznávací proces, nie je možná náprava omylu, ako v prípade človeka, nemožno doplniť informácie, nemožno sa vzoprieť vášni ani prekonať zlý návyk. Ak teda anjel nakoniec chybuje, nie je to len pohyb zlým smerom, ktorého trajektóriu možno neskôr zmeniť. Jednoducho je zlý a zostáva zlý.

Podľa Akvinského sa anjelova základná orientácia nastavila hneď po jeho stvorení. Alebo správne zvolil Boha, ako svoj najvyšší a posledný cieľ, alebo bludne zvolil niečo iné, menšie než Boh. V prvom prípade sa anjel stal naveky "uzatvorený" v blaženosti, v druhom je naveky "uzatvorený" v nešťastí. Nejestvuje žiadna žiadostivosť, ktorá by to zmenila, žiadny kognitívny proces, ktorý by sa dal presmerovať. Anjel, ktorý si vybral zle, je preto padlý, či zatratený a ani Boh to nedokáže zmeniť, rovnako, ako nedokáže stvoriť guľatý štvorec, pretože taká zmena je jednoducho metafyzicky nemožná, lebo je v rozpore so samotnou podstatou anjelského intelektu.

Ľudia

Ľudia sú iní, pretože majú telá. Presnejšie, sú iní, pokiaľ majú telá. Pretože ľudská bytosť má telesné aj netelesné vlohy. Keď sa telo pominie, pominú sa telesné danosti, ale netelesné, vôľa a rozum, tie isté, čo majú aj anjeli, zostávajú a ľudská bytosť trvá ako nekompletná substancia. A tu prichádzame k Akvinského pojednaní o premenlivosti/nepremenlivosti ľudskej vôle (Summa Contra Gentiles lib 4, c 95). Pred smrťou je pre ľudskú vôľu možné upraviť svoje smerovanie, dôvody sme uviedli vyššie. Vášeň, ktorá niekoho ženie k omylu je možné prekonať. Zlý habitus je možné protichodnou žiadostivosťou napraviť. Chybný úsudok je možné napraviť novo získaným poznaním. Takže až do okamihu smrti jestvuje vždy aspoň nádej, že sa človek vyhne zatrateniu.

Po smrti však, podľa Akvinského, sa veci zmenia. Smrťou sa duša oddelí od tela a toto oddelenie sa týka rozumu a vôle - ktoré nikdy neboli telesnými danosťami - a pokračujú ďalej bez telesnosti, ktorá ovplyvňovala ich fungovanie v predchádzajúcom živote. V dôsledku toho teraz duša funguje, vo všetkých relevantných aspektoch, tak ako funguje anjelský intelekt. Tak ako si anjel hneď po svojom stvorení vybral za svoj posledný cieľ Boha, alebo niečo menšie ako Boh, tak robí aj duša zbavená tela ihneď po smrti. A pretože v prípade anjela kvôli chýbajúcim telesným aspektom nejestvuje možnosť voľbu zvrátiť, rovnako to platí aj pre ľudskú dušu. Telesnosť, ktorá umožňovala zmeniť zameranie vôle, je preč. Tak duša, ktorá volí Boha, je naveky "uzatvorená" v blaženosti a duša, ktorá volí niečo iné, je naveky spojená s tým. A tak duša teraz požíva večnú blaženosť, alebo trpí večným oddelením od Boha, teda zatratením.

Jediný spôsob, ako zmeniť stav by bol, ak by duša mohla za svoj najvyšší cieľ neskôr vybrať niečo iné, ako si vybrala. Ale nemôže. Bez tela nemá nič, čo by túto zmenu umožnilo. Rovnako ako u anjela, v nej nie je nič, žiadna žiadostivosť, ktorá by ju mohla odtiahnuť od cieľa, ktorý si vybrala. Tak je okamžite po smrti uspôsobená, aby sa zamerala na to, čo si vybrala ako najvyššie dobro či cieľ, Boha, alebo niečo menšie než Boh. Ani už nie je žiadne nové poznanie, pretože stratila zmysly i predstavivosť a nepoznáva už diskurzívnym postupom, ale ako anjel, všetko naraz. Už v nej niet ničoho premenlivého, čo by umožňovalo zmenu a nápravu.

Ako do toho zasiahne vzkriesenie tela? Nevráti duši možnosť nápravy kurzu? Akvinský odpovedá záporne. Prirodzenosť vzkrieseného tela je nutne uspôsobená prirodzenosti duše, s ktorou sa spojí, a ktorá je už spojená s tým, čo si po smrti vybrala ako posledný a najvyšší cieľ. Náprava pred smrťou je možná len preto, že duša je od okamihu stvorenia spojená s telom a tak nemala možnosť definitívne nastaviť svoje zameranie. Po smrti si svoje zameranie definitívne zablokuje a už nič nezmení jej orientáciu.

Možno pomôže analógia. Predstavte si vlhkú hlinu, vyformovanú do podoby hrnca. Kým je vlhká, možno tvar zmeniť. Keď sa vypáli v peci, je jej tvar fixovaný navždy. Ani voda už neumožní zmeniť jej tvar, naopak, voda sama je tvarovaná podobou hrnca. A duša je podobná. Za života je ako vlhká hlina, smrť zafixuje jej orientáciu tak ako pec vypáli hlinu. Obnova tela, ktorá raz nastane už túto základnú orientáciu nedokáže zmeniť.

Vplyv vášní a žiadostivostí

Ako duša po smrti pravdepodobne zvolí? Je zjavné, že vášne a žiadostivosti, ktoré jej vládli za života ju budú silno tlačiť jedným alebo druhým smerom. Napríklad človek, ktorý je na konci svojho života silno navyknutý milovať Boha nadovšetko, si po smrti sotva zvolí za posledný cieľ a najvyššie dobro niečo iné. Osoba, ktorá je na konci života silno navyknutá Boha nenávidieť, si ho sotva zvolí za svoje najvyššie dobro a posledný cieľ. Osoba, ktorá je navyknutá ceniť si viac ako Boha peniaze, moc, sex, si pravdepodobne vyberie práve to, čo si v okamihu smrti cenila.

Je samozrejme potrebné starostlivo analyzovať, čo to znamená považovať Boha za svoj posledný cieľ. Ľudia mávajú rozličné nedostatočné poňatia Boha a stále Ho v podstate uznávajú za svoje najvyššie dobro a cieľ. Jedna z možností ako to pochopiť je, podľa môjho názoru, premýšľať o situácii v pojmoch náuky o transcendentáliach. Boh je samotné Bytie. Podľa náuky o transcendentáliach je bytie jedno z transcendentálií a je konvertibilné s ostatnými, ako pravda a dobro. Sú jedno, nazerané v rôznych aspektoch. Bytie samé je tak Dobrom samým i Pravdou samou o sebe. Je predstaviteľné, že niekto považuje za najvyšší cieľ dobro alebo pravdu a preto (samozrejme záleží ako dobro a pravdu poníma) berie za posledný svoj cieľ Boha, hoci si možno neuvedomuje, že je v podstate oddaný tomu, čo klasickí teisti ako Akvinský volajú "Boh". A samozrejme, nevzdelaný človek si možno predstavuje Boha ako bradatého starca ale napriek tomu vie, že Boh je pôvodcom všetkých vecí, že je zvrchovane dobrý a ponúka spásu tým, ktorí sa kajajú. Ale zdá sa nezmyselné, že by človek posadnutý peniazmi, sexom či politickou mocou naozaj bral Boha za svoj posledný cieľ a pri tom by si to neuvedomoval. 

V každom prípade je sila vášní a žiadostivostí jedným z dôvodov, prečo sú hriechy s nimi spojené také nebezpečné, hoci nemusia patriť k tým najhorším hriechom. Byť hlboko navyknutý na nejaký hriech spojený s nejakou konkrétnou vášňou alebo žiadostivosťou znamená veľké riziko, že sa hriech stane naším posledným cieľom a tak sa uvrhneme do zatratenia. Preto je sedem smrteľných hriechov naozaj smrteľných. Ak je napríklad niekto koncom svojho života silno navyknutý závidieť, alebo na hriechy tela, je pre neho prirodzené ťažké, aby jeho prvá voľba nebola týmito hriechmi ovplyvnená

Sú hriechy, ako závisť, ktoré hriešnikovi neprinášajú žiadne potešenie, len biedu. Preto možno nájsť spôsob ako ich prekonať. Ale hriechy sexuálne prinášajú intenzívnu rozkoš a z toho dôvodu je extrémne náročné nie len ich prekonať, ale vôbec chcieť ich prekonať. Naviac tieto hriechy plodia svoje "potomstvo", teda spôsobujú otupenie intelektu, sebastrednosť, odpor k duchovným veciam atd.

Svätá Panna povedala vo Fatime, že za hriechy tela končí v pekle viac duší, než za ktorékoľvek iné. Hoci si skeptik o Fatime môže myslieť čokoľvek, tak je táto základná téza, ak človek prijíma všeobecný prirodzený zákon o sexuálnej morálke a Akvinského výklad o nemennosti duše po smrti, celkom prijateľná. Nie preto, že hriechy tela sú najťažšie. Nie sú. Je to skôr preto, že sú veľmi rozšírené a časté a ľahko do nich upadnúť, ale veľmi ťažko sa z nich dostať. A nepomáha ani to, že v posledných desaťročiach stále viac ľudí práve tieto hriechy odmieta uznávať za hriechy.

Svet zaplavený sexuálnymi neresťami všetkých druhov, svet ktorý ich popiera, to je svet, v ktorom stále viac ľudí získava habitus vyhľadávania sexuálneho potešenia pred všetkým ostatným a na veky sa fixuje k tomuto cieľu ako k najvyššiemu dobru. (je veľmi scestné, keď mnohí kňazi a kresťania považujú za milosrdné, keď sa o týchto hriechoch nehovorí. Dokonca zámerne potláčajú závažnosť týchto hriechov a vyzdvihujú namiesto toho pozitívne stránky cudzoložných vzťahov v ktorých sa tieto hriechy páchajú habituálne. Pomyslite na Ezechiela 33:8)

Nech sa už o hriechoch tela dá povedať čokoľvek, podstatné je zdôrazniť ako hlboko vášne a žiadostivosť "pripravujú" dušu na tú rozhodujúcu voľbu, ktorú v okamihu smrti urobí, najmä ak sú z oddávaním sa vášňam a žiadostivosti spojené nejaké rozkoše. To, čo platí o nezákonných sexuálnych nerestiach, platí aj o oddávaní sa iným túžbam a vášňam. 

Vášne a žiadostivosť môžu byť aj nedostatočné. Napríklad, keď niekto nedostatočne prejaví hnev voči nespravodlivosti a zlu a tak nemá dostatočnú snahu niečo s tým urobiť. Alebo môže existovať deficit v sexuálnej túžbe po zákonnom partnerovi, alebo nedostatok v afektívnej náklonnosti prejavovanej k vlastným deťom. Nedostatočnosť tak môže zdržiavať človeka od usilovania o dobro, tak ako exscesívne vášne a žiadostivosť ženú človeka za niečím, čo nie je dobro.

Vášne a žiadostivosť sú ako teplo aplikované na mokrú hlinu.Čím dlhšie je je duša vášňami tlačená istým smerom, tým ťažšie je preorientovať ju, rovnako ako je tým ťažšie zmeniť tvar hliny, čím väčšiemu teplu bola vystavená.

Viac o tejto tému možno nájst v citovaných textoch T.Akvinského, v Ľudskej duši od Abbota Voniera, v Živote večnom od R.Garrigou-Lagrangea a Obyvateľoch pekla od kardinála Avery Dullesa.

8. 4. 2018

Tradičná omša v pondelok 9. 4. 2018

V pondelok 9.4. 2018 bude mimoriadna sv.omša v kostole Milosrdných bratov na nám. SNP. Omša začne o 19:30.  Jedná sa o sviatok Zvestovania Panne Márii, ktorý bol v tomto roku presunutý z 25.3. na 9.4.