Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 1. 2018

Prečo navštevovať Tradičnú latinskú omšu


V roku 1969 pápež Pavol VI. schválil Novú omšu, latinsky nazývanú Novus ordo misae. Až do tohoto času celá Cirkev užívala omšu, bežne nazývanú ako Tridentskú, alebo Latinskú. Niekomu by sa mohlo zdať, že pápež takúto zmenu môže bez problémov uskutočniť. Veď sa to udialo už aj predtým. Existuje teda nejaký rozdiel medzi zmenami, ktorú uskutočnil Pavol VI. a liturgickými zmenami, ktoré sa stali predtým, v minulosti? Jednoznačne ide o radikálny rozdiel, ktorý má katastrofálne následky na univerzálnu Cirkev.

Tridentská, alebo Tradičná latinská omša je v podstate omšou, ktorá bola daná apoštolom a Cirkvi samotným Naším Pánom Ježišom Kristom. Aj keď sa rozvinuli rôzne ríty, všetky zachovávali rovnakého ducha od Nášho Pána. Objavili sa v nich isté kultúrne adaptácie, avšak bez akejkoľvek doktrinálnej odchýlky. Rímsky rítus do 2VK prešiel iba malými zmenami, o ktorých sa slávny anglický liturgista páter Adrian Fortescue vyjadril: “Nikto sa neodvážil dotknúť sa jej (omše pozn.prekl), okrem nedôležitých detailov.”

Pápež sv. Pius V., aby ochránil Rímsky rítus pred inováciami a eliminoval akékoľvek variácie, kodifikoval Tradičnú latinskú omšu v Apoštolskej konštitúcii Quo Primum z roku 1570. Táto omša nebola, nejakým novým výtvorom ako Novus ordo missae, ale bola to omša, ktorá plne zodpovedala viere apoštolov. Dokonca to nebola ani omša nejakej časti Cirkvi, ako pri východných rítoch, ale išlo o univerzálny rítus celej Cirkvi, rítus Rímskej stolice. V tejto bule sa hovorí:

"Nariaďujeme, a to prísne všetkým i jednotlivým patriarchom spomenutých cirkví, administrátorom a osobám honosiacim sa akoukoľvek cirkevnou hodnosťou, aj keby to boli kardináli svätej Cirkvi rímskej alebo akéhokoľvek iného stupňa a predného miesta, nariaďujeme im mocou svätej poslušnosti, aby sa v budúcnosti celkom vzdali všetkých ostatných spôsobov a rítov podľa iných misálov, akokoľvek starobylých, ktoré sa doposiaľ obvykle zachovávali, a celkom ich odložili a spievali i čítali podľa rítu a spôsobu a normy, ktorá sa týmto misálom nami teraz podáva a nech tiež pri slúžení omše sa neodvažujú pridávať alebo predčítať iné ceremónie alebo modlitby, než ako ich obsahuje tento náš misál."

“A tak, aby mohli a smeli tento misál slobodne a právom užívať pri spievanej alebo čítanej omši v ktoromkoľvek kostole a bez výčitiek svedomia, bez hrozieb nejakými trestami, odsudzovaním a zákazmi, svojou apoštolskou mocou a to navždy povoľujeme. Ani vysokí hodnostári, administrátori, kanonici, kapláni a iní kňazi svetskí alebo akéhokoľvek rádu akýmkoľvek menom nazývaní, nemôžu byť viazaní slúžiť omšu ináč, než ako je nami stanovené.”

“Teda vôbec nikto z ľudí nesmie zrušiť tuto stránku nášho povolenia, ustanovenia, nariadenia, rozkazu, koncesie, dovolenia, prehlásenia vôle, rozhodnutia a zadržania (zákazu), ani sa jej v nerozvážnej opovážlivosti protiviť. Ak by sa však niekto odvážil skúsiť to, nech vie, že ho stihne hnev Všemohúceho Boha a jeho apoštolov Petra a Pavla.”

Čo sa teda stalo na 2VK? Uskutočnili sa zmeny len v nedôležitých detailoch? Bola zachovaná náležitá úcta a rešpekt voči Rítu pôvodne darovanému samým Kristom, rítu, ktorý bol potvrdený neporovnateľnými dôkazmi vo forme tisícov svätých a nespočetných zázrakov? 25. septembra roku 1969 Alfredo kardinál Ottaviáni, emeritný prefekt Komgregácie pre vieru poslal pápežovi Pavlovi VI. teologickú štúdiu Novej omše. Štúdia obsahovala sprievodný list podpísaný kardinálmi Ottavianim a Baccim v ktorom stojí:


Svätý otče,

keď sme preskúmali Nový omšový obrad (Novus Ordo Missae), pripravený odborníkmi Komisie na uskutočnenie konštitúcie o posvätnej liturgii, po dôkladnom zvážení a modlitbe pokladáme za svoju povinnosť pred Bohom i pred Vašou Svätosťou vzniesť tieto pripomienky:

1. Ako dostatočne ukazuje pripojený kritický rozbor, aj keď veľmi stručný, toto dielo vybranej skupiny teológov, liturgikov a duchovných správcov -  Nový omšový obrad sa – svojimi novými [nejednoznačnými] prvkami, ktoré napovedajú alebo skryto obsahujú veľmi rôzne významy – nápadne odchyľuje v celku i v jednotlivostiach od katolíckej teológie svätej omše, ako bola formulovaná na XXII. zasadaní Tridentského koncilu, ktorý definitívne stanovil kánony obradu a postavil tak neprekročiteľnú hrádzu proti všetkým bludom, ktoré by mohli narušiť integritu tohoto magistéria.


1VK nedefinoval pápeža ako absolútneho monarchu, ale ako ručiteľa poslušnosti zjavenému slovu. Oprávnenosť jeho moci je viazaná na odovzdávanie viery. Táto vernosť pokladu viery a jej šíreniu sa špeciálnym spôsobom týka liturgie. Žiadna autorita nemôže vyrobiť liturgiu. Samotný pápež je iba pokorným sluhom homogénneho vývoja, jeho integrity a trvalosti identity. Pápež ako ochranca pokladu Viery má povinnosť zachovať liturgiu neporušenú a odovzdať ju podstatne nezmenenú ďalším generáciám. Autori pokoncilnej reformy však oproti tomu otvorene priznali ambíciu tradíciu neodovzdať, ale tradíciu vytvoriť.

Sv. Vincent Lerinský v 5. storočí položil za štandard pravovernej (ortodoxnej) náuky to, čo sa verilo všade (ubique), vždy (semper) a všetkými (omnia). Avšak kardinál Ratzinger poukázal, že koncilní otcovia 2VK odmietli túto posvätnú definíciu: “Odmietavý postoj 2VK ku štandardu Sv. Vincenta, ktorý bol posvätený dvomi Cirkevnými koncilmi, znova ukazuje, že Tridentský a 1VK boli opustené. 2VK nesie nový prístup chápania historickej identity a kontinuity.” Tento nový prístup nebol ničím iným, ako tvorbou pseudo-tradície z “všeobecného povedomia” koncilných otcov. Toto je čistý modernizmus a v úplnej opozícii voči Pokladu viery.


Deštrukcia katolíckej bohoslužby je deštrukciou katolíckej viery
Cirkev vždy zastávala jednoduchý princíp, že “Spôsob uctievania je spôsob, ako veríme.” Náukové pravdy viery sú vyjadrené v úcte, ktorú prejavujeme Bohu. Inými slovami, je to Najsvätejšia obeta omše, ktorá nás učí teológiu a nie naopak. Pravá omša sa skladá z Apoštolskej tradície viery a mravov vo svojej najhlbšej podstate. V nej sa nachádza každá náuková podstata. Pápež Lev XIII. poukazuje v encyklike Apostolicae Curae, že nepriatelia Cirkvi vždy rozumeli tomuto princípu. “Dobre chápali hlbokú väzbu, ktorá spája vieru a uctievanie, zákon viery a zákon modlitby a tak pod zámienkou obnovenia obradu liturgie do svojej pôvodnej formy, ju znehodnotili v mnohých znakoch tak, aby sa prispôsobila omylom inovátorov ” Niet divu, že Luther vytvoril slogan “Odstráňte omšu, zničíte Cirkev.”

Sv. Alfonz de Liguori (biskup, učiteľ Cirkvi a patrón teológov) uvádza, že “Diabol sa vždy pokúšal skrze heretikov zbaviť svet omše. Urobiť ich predchodcami Antikrista, ktorý nad všetko iné sa bude snažiť odstrániť Obetu Najsvätejšej omše, ako trest za hriechy ľudí podľa Danielovho proroctva: ‘postavil vojsko proti ustavičnej obete’(Dan 8:12)”

Vyvstáva otázka: Učí Nová omša Katolícku vieru? Nie, hovoria obidvaja kardináli Ottaviani a Bacci: “Je jasné, že Novus Ordo už nevyjadruje vieru tak, ako bola učená Tridentským koncilom.” Pápež Sv. Lev Veľký (učiteľ Cirkvi) nám dáva pokyn: “Neučte nič nové, ale vkladajte každému do srdca to, čo ctihodný otcovia učili rovnakým kázaním… Preto kážeme nič iné, len to, čo sme obdržali od našich predkov. Preto vo všetkom, aj v pravidlách viery, i v zachovávaní disciplíny nech sa dodržujú starobylé vzory.” Svoje obavy veľmi jasne vyjadril Pápež Pius XII. krátko pred uvedením Novej omše: “Som znepokojený posolstvom Blahoslavenej Panny, ktoré obdržala Lucia vo Fatime. V ňom Mária vytrvalo varuje pred samovražednými nebezpečenstvami, ktoré hrozia Cirkvi v podobe upravovania viery v Jej liturgii.”

Ak dáme vedľa seba modlitby a obrady Tradičnej latinskej omše a Novej omše, jasne uvidíme, ako bola Cirkevná tradičná náuka z Novej omše vyhodená. Všetky úpravy sa vykonali v tých častiach, ktoré protestanti pokladali za “urážlivé.” Tu sú niektoré príklady:

1. Úkon kajúcnosti: Tradičná omša začína kňazovým recitovaním Stupňových modlitieb. Nová omša namiesto toho začína úkonom kajúcnosti, ktorý kňaz a ľudia recitujú spoločne. Kto prvý zaviedol Úkon kajúcnosti? Protestanti v 16. storočí, ktorí chceli presadiť ich učenie, že medzi kňazom a laikom nie je žiaden rozdiel.

2. Offertórium: Modlitby offertória  v Tradičnej omši jasne vyjadrujú množstvo katolíckych doktrín, ako učenie, že omša je obetovaná Bohu na uzmierenie za hriechy a k úcte svätých. Protestanti odmietli tieto náuky a preto zrušili modlitby offertória. “Ohavnosť zvaná offertórium,” hovorí Luther, “je to miesto, odkiaľ všetko páchne obetou.” V Novej omši rovnako offertórium bolo odstránené - nahradil ho obrad zvaný “Príprava darov.” Modlitby, ktoré boli pre Protestantov nepríjemné takisto boli odstránené. Na ich mieste je modlitba “Požehnaný si Pane, Boh všetkého stvorenia,” ktorá pochádza zo židovskej modlitby pred jedlom.

3. “Eucharistická modlitba”: Tradičná omša má iba jednu “Eucharistickú modlitbu,” starodávny Rímsky kánon. Kánon bol vždy obľúbeným terčom luteránskych a protestantských útokov. Namiesto jedného kánona, má Nová omša niekoľko “Eucharistických modlitieb,” z ktorých spomenieme iba jednu. Prvá Eucharistická modlitba je upravenou verziou Rímskeho kánona. Zoznam katolíckych svätých, tak opovrhovaných protestantmi, je teraz nepovinný a tým pádom málokedy použitý. Prekladatelia v úpravách pokračovali. Medzi inými vecami, sa vytratila idea Krista, ktorý je obeťou obetovanou na omši (Lutherom odsúdená myšlienka). Všetky Eucharistické modlitby obsahujú typicky protestantskú prax. Recitujú sa nahlas, nie potichu a majú naratívny (rozprávací) a nie konsekračný chrakter. (Podľa protestantov, ich pastori nekonsekrujú Eucharistiu ako katolícki kňazi, ale iba vykladajú príbeh poslednej večere.) Dokonca samotné Kristové konsekračné slová boli upravené: “... Ktorá sa vylieva za vás i za mnohých, na odpustenie hriechov” bolo zmenené na “... Ktorá sa vylieva za vás i za všetkých, na odpustenie hriechov.” (Prednedávnom Rím priznal, že ide o nesprávny preklad.) Rôzne prejavy úcty voči nášmu Pánovi prítomnému v Najsvätejšej Sviatosti (pokľaknutia, znaky kríža, zvonenia, incenzácie, atď.) boli redukované, označené ako nepovinné, alebo celkom odstránené.

4. Prijímanie na ruku: Protestant Martin Bucer v 16. storočí odsúdil prax Cirkvi dávať hostiu na jazyk ako dvojitú poveru: po prvé, ako falošnú úctu voči tejto sviatosti, po druhé ako podlú aroganciu kňazov predstierajúcich väčšiu svätosť ako má Kristov ľud a to len vďaka moci konsekračného oleja. Protestantská prax “prijímania na ruku” ja založená na odmietnutí Kristovej reálnej prítomnosti ako i kňazstva. Na Novej omši, ako na Protestantskej službe je možné prijímanie na ruku. Avšak ľudia, ktorí vytvorili Novú omšu išli ešte ďalej, laici nielen že môžu prijímať prijímanie na ruku, ale dokonca môžu prijímanie aj rozdávať. Svätý Tomáš Aquinský v tejto veci hovorí: “Tela Kristovho sa nesmie dotknúť nikto iný, okrem vysväteného kňaza. Žiaden iný človek nemá právo sa ho dotknúť, okrem prípadu krajnej potreby” (III, 82a.3). (Svätý Tomáš Aquinský dostal titul “Anjelský učiteľ”. V jeho kanonizačnom edikte sa uvádza, “Jeho náuka sa nedá nazvať ináč, ako zázračná. On osvietil Cirkev viac, ako všetci ostatní Učitelia.”)

5. Úcta voči svätým: Modlitby tradičnej omše často vzývajú svätých a prosia o ich príhovor. Uctievanie svätých Cirkvou pri bohoslužbách bolo ďalšou praxou, ktorú protestanti zamietli ako “poveru”. Nová omša zanechala väčšinu vzývaní svätých podľa mena, a urobila ich ľubovoľnými. Naviac v novom Misáli boli sviatky svätých v týždni zmenené na nepovinné. Modlitby sviatkov svätých, ktoré ostali boli však v prospech protestantov očistené od zmienok zázrakov, obrany Katolíckej viery, alebo katolíckej Cirkvi ako jedinej a pravej Cirkvi.

6. Falošné preklady: Nakoniec, je tu problém falošných oficiálnych prekladov Novej omše. Dala by sa napísať celá kniha omylov a prekrútení, ktoré tieto preklady obsahujú. V oficiálnych prekladoch modlitieb 34 “nedieľ obdobia cez rok” sa tak už neobjavujú výrazy ako: Boží hnev, naša nehodnosť, omyl, hriechy, ktoré “ťažia naše svedomie”, Boží majestát, poslušnosť jeho prikázaniam, úpenlivá prosba, pokora, večnosť, nebo a mnoho ďalších. Pravdepodobne najzávažnejším vynechaním je slovo “milosť.” V latinskom origináli sa objavuje 11 krát. V anglickom preklade sa neobjavuje ani raz.

“Nová liturgia odráža novú ekléziológiu, kdežto stará odráža inú ekléziológiu” (kardinál Benelli). Otec Gelineau, S.J. jeden z “expertov”, ktorí spolutvorili Novú omšu poukazuje “Nová omša je iná liturgia. To treba povedať priamo. Rímsky rítus, ako sme ho poznali, viac neexistuje. Bol zničený.” Tridentský katechizmus hovorí, že ak sa katolík zúčastňuje na nekatolíckych bohoslužbách, hreší proti viere. Nová omša nie je katolícka bohoslužba, aj keď si ponechala meno “Katolícka”, čo mala donedávna aj anglikánska liturgia.


Ovocie 2VK a Novej omše
“Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.” (Mat. 7,16-18) Na základe uvedeného citátu musí byť jasné, že Nová omša bola vymyslená so zlým úmyslom a vytvorená zlým spôsobom. Takýto strom nemôže mať iný, ako katastrofálny dopad na cirkev. Pozrime sa na toto ovocie, ako ho uvádza  Index hlavných katolíckych indikátorov: Cirkev od 2VK podľa Kennetha Jonesa.

Kňazi. Zatiaľ čo medzi rokmi 1930 a 1965 sa počet kňazov v USA viac ako zdvojnásobil na 58000, odvtedy sa ich počet pri rastúcom počte obyvateľstva znížil na 45000. V roku 2020 ostane iba 31000 kňazov, z toho viac ako polovica bude mať viac ako 70 rokov.

Vysviacky. V roku 1965 bolo v USA vysvätených 1575 nových kňazov. V roku 2002 to bolo 450. V roku 1965 iba 1 percento všetkých farností v USA bolo bez kňaza. Dnes je bez kňaza 3000 farností, t.j. 15 percent všetkých farností v USA.

Seminaristi. Medzi rokmi 1965 a 2002 počet seminaristov klesol z 49000 na 4700, t.j. o 90 percent. Dve tretiny zo 600 seminárov, ktoré fungovali v roku 1965 je teraz zatvorených.

Rehoľné sestry. V roku 1965 bolo 180000 katolíckych mníšok. V roku 2002 ich počet klesol na 75000 a ich priemerný vek je dnes 68 rokov. V roku 1965 bolo 104000 mníšok, ktoré vyučovali. Dnes ich je 8200, t.j. pokles o 94 percent.

Rehoľné rády. Rehoľné rády v Amerike smerujú k svojmu úplnému zániku.V roku 1965 3559 mladých mužov študovalo za jezuitských kňazov. V roku 2000 ich bolo 389. S kresťanskými bratmi to je ešte horšie. Ich počet sa znížil o dve tretiny, pričom počet seminaristov sa znížil o 99 percent. V roku 1965 mali kresťanskí bratia 912 seminaristov. V roku 2000 už boli len siedmy. Počet mladých mužov študujúcich za františkánskych alebo redemptoristických kňazov klesol z 3379 v roku 1965 na 84 v roku 2000.

Katolícke školy. Od roku 1965 bola zatvorená takmer polovica katolíckych stredných škôl v USA. Počet študentov klesol zo 700000 na 386000. Farské školy utrpeli ešte väčší pokles. Zhruba 4000 ich zmizlo a počet žiakov klesol z 4,5 milióna na necelé 2 milióny.

Katolícke sobáše. Od roku 1965 pri náraste obyvateľstva klesol počet katolíckych sobášov o jednu tretinu. Pričom počet ročných anulácií manželstiev narástol z 338 v roku 1968 na 50000 v roku 2002.

Návštevnosť omše. V roku 1958 traja zo štyroch katolíkov chodili v nedeľu do kostola. Podľa najnovších prieskumov už to je iba jeden zo štyroch.

Iba 10 percent laických učiteľov náboženstva akceptuje učenie Cirkvi o antikoncepcii. 53 percent verí, že katolík môže ísť na potrat a ostať dobrým katolíkom. 65 percent verí, že katolík sa môže rozviesť a znova zosobášiť. 77 percent verí, že človek môže byť dobrým katolíkom bez navštevovania nedeľnej svätej omše. Podľa jedného New Yorkského prieskumu 70 percent katolíkov vo veku 18 - 44 rokov verí, že eucharistia je len symbolická spomienka na Ježiša.

Kto môže povedať, že v Katolíckej cirkvi nie je hrozná kríza viery? Niet divu, že kardinál Ratzinger potvrdil: “Som presvedčený, že kríza v Cirkvi, ktorú dnes prežívame je v značnej miere spôsobená kolapsom liturgie.” Je jasné, ako Nová omša mohla vytvoriť takúto katastrofu. Liturgia určuje vieru. Protestantská liturgia prináša heretickú vieru, stratu viery a devalváciu kňazstva. Satan dokázal spôsobiť v cirkvi prostredníctvom deštrukcie omše za posledných 35 rokov väčšiu škodu ako kedykoľvek predtým.

Záver

Nová omša je odsúdená svojím vlastným charakterom i svojím ovocím. Kríza v cirkvi sa bude zhoršovať až kým sa nevrátime k ortodoxii a disciplíne. Čo má robiť katolík v takýchto ťažkých časoch? Musí nasledovať radu Sv. Vincenta Lerinského: “Čo má robiť katolík, keď nejaká časť cirkvi sa odpojí od spoločenstva s univerzálnou vierou? Keď nejaká nákaza sa pokúsi otráviť už nielen malú časť cirkvi, ale naraz celú cirkev, potom jeho najvyššou snahou má byť pridať sa k starobylosti (Tradícii), ktorá už nemôže byť privedená k nijakému bludu nejakou lživou novotou.”

Svätý Atanáz, jeden zo 4 veľkých učiteľov východnej cirkvi, dostal titul “Otec pravovernosti” za jeho mocnú a nekompromisnú obranu katolíckej viery proti ariánskemu bludu, ktorý napadol väčšinu hierarchie, vrátane pápeža. Minimálne 5 krát bol odvolaný zo svojej diecézy. Celkove strávil v exile 17 rokov. Svojmu stádu poslal nasledujúci list, ktorý je silnou lekciou pre dnešné časy: “Ako vás zarmútilo, že iní obsadili kostoly násilím a vy ste teraz mimo nich. Oni majú kostoly - ale vy máte Apoštolskú vieru. Môžu okupovať naše kostoly, ale mimo pravej viery sú oni. Ostávate mimo miest bohoslužby, ale vo vás prebýva Viera. Zvážte sami: čo je dôležitejšie? Miesto alebo Viera? Samozrejme, pravá Viera. Kto prehral a kto vyhral v tomto boji? Ten, kto si zachoval kostol a či ten, ktosi zachoval Vieru?”

Prosím modlite sa, aby Náš Milý Spasiteľ daroval nášmu svätému Otcovi, pápežovi a biskupom cirkvi milosť zrušenia protestantizovanej Novej omše a vrátili sa k exkluzívnemu používaniu Tradičnej Latinskej Omše. Katastrofálne dôsledky a strata viery vďaka 2VK a Novej omši sú očividné. Mali by sme sa vyhnúť Novej omši za každú cenu a navštevovať iba Tradičnú latinskú omšu.

https://www.olrl.org/new_mass/evils.shtml preložil a video pripravil V. Skoupil