Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 12. 2017


 
II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo
 

Časť IV

 
Život vo viere  -  Koniec „pokoncilovej jari“

 
                 V praxi panujú situačná etika a tzv. „menšie zlo“, ktoré sa stali zaužívaným meradlom. Učenie pápežov je odsúvané nabok a to do takej miery, že je dnes v katolíckych manželstvách úplne rozšírené praktizovanie umelej antikoncepcie so súhlasom moralistov, spovedníkov, biskupov a samotných biskupských konferencií. Po umelej antikoncepcii prichádza predmanželské a mimomanželské spolužitie, vraždenie nenarodených detí, praktizovanie homosexuality, ktoré sa medzi katolíkmi rozšírili a ktoré sú často obhajované teológmi a biskupmi. Tí hlásajú „koniec morálky zákazov“ a potrebu „novej pastorácie“, prispôsobenej „najnovšiemu“ stavu spoločnosti a zohľadňujúcej „okolnosti súčasnosti“, vyplývajúce z „ducha doby“. Dokonca vyzerá, že aj synoda biskupov o rodine z roku 2014 sa stotožnila s tézou kardinála Kaspera, podľa ktorej náuka Cirkvi v oblasti tzv. pohlavnej morálky musí byť v zhode so zaužívanou praxou kresťanov, miesto toho, aby ich správanie korigovala, aby ich tak priviedla do súladu s nemennými a nemeniteľnými pravidlami božského a prirodzeného zákona. To je výsledok dnes tak všadeprítomného morálneho relativizmu.  


             Arcibiskup Utrechtu a predseda holandskej biskupskej konferencie, kardinál Willem Eijk vo svojom pastierskom liste k predlanskému pôstnemu obdobiu ohlásil, že je nútený dať zavrieť približne tisíc kostolov v krajine. To sú zhruba dve tretiny z celkového počtu kostolov v Holandsku. Podľa správ vatikánskeho rozhlasu musia holandskí katolíci rátať s „budúcnosťou bez kostolov“.
Krajiny Beneluxu boli pritom až do polovice minulého storočia kvitnúcimi katolíckymi krajinami. 90 percent veriacich navštevovalo nedeľnú Svätú omšu a povolaní bolo toľko, že tieto relatívne malé krajiny boli schopné vysielať misionárov do celého sveta. Dnes je to chabých 5 percent, ktoré v nedeľu nájdeme na bohoslužbe, samozrejme málo na to, aby mohla byť udržiavaná ako-tak fungujúca správa farností. Dôvod, prečo je tomu tak, nie je ťažké nájsť: Cirkev najmä v Holandsku sa po II. Vatikánskom koncile začala správať mimoriadne „progresivisticky“ a pokoncilové reformy zavádzala v akejsi nadbiehajúcej poslušnosti“ ešte oveľa radikálnejšie, ako to chceli sami „umiernení“ modernisti v Ríme. Známym sa stal tzv. „Holandský katechizmus“ z roku 1966, ktorého anglický a nemecký preklad sa čoskoro objavil na trhu a ktorý napríklad spochybňoval existenciu diabla a anjelov, zastieral vieroučné pravdy o dedičnom hriechu, panenskom počatí Ježišovom, či o Kristovej smrti ako obety na kríži. V neposlednom rade relativizoval autoritu a neomylnosť pápeža a učiteľského úradu Cirkvi.


                Pápež Pavol VI. bol vtedy nútený zasiahnuť a ustanovil komisiu, zloženú z kardinálov, ktorá nespochybňovala „nezvyčajné prednosti“ antropologického a antropocentristického (výklad je výrazne ovplyvnený subjektivizmom) uhla pohľadu pri výklade katechizmu, ale vypracovala celý rad poznámok, ktoré mali byť ku katechizmu priložené. Na samotnom katechizme ale nebolo pozmenené nič. Nadšenie týmto katechizmom spočívalo prirodzene iba v tom, že sa to teraz s vierou a náboženskými povinnosťami veriaceho katolíka už viac nemuselo brať až tak prísne a presne. Ale pokoncilový človek nezačal chodiť do kostola ani nadšenejšie, ani s väčšou radosťou ako predtým, ba čo viac, nemusel sa už vo svojom svedomí viac znepokojovať, ak kedy-tedy nešiel alebo neskôr úplne prestal chodiť. Teraz je Cirkev v Holandsku v koncoch, ale toto celé žiaľ v žiadnom prípade nie je len problémom Holandska. Aj inde na Západe v blízkej budúcnosti viditeľné štruktúry Cirkvi skolabujú, lebo niet povolaní, narastá počet neobsadených fár, kostoly sa vyprázdňujú, účasť na bohoslužbách redne. V iných kútoch sveta to nevyzerá inak, strednú Európu to čaká v strednodobom horizonte o pár desiatok rokov tiež. Zerodovaná viera, ktorá sa od čias koncilu temer odvšadiaľ hlása, nemá šancu priniesť opravdivú úctu a lásku človeka k Bohu, lebo je hlásaná z pozície ľudského usmrkanca, ktorý sa pred Bohom furt na niečo vyhovára alebo ho jednoducho ignoruje. Dôkazom toho je len nedávno zverejnená správa o jednej štúdii, pojednávajúcej o dušpastieroch v Nemecku. Podľa údajov v nej sa v Nemecku iba 58 percent kňazov modlí každý deň a tesná nadpolovičná väčšina (54 percent) pristupuje k spovedi maximálne raz do roka. Že tak vlažný klérus nedokáže spôsobiť onú koncilom očakávanú „obnovu“, ba dokonca, že nie je schopný udržať pri viere aspoň posledné zvyšky veriacich katolíkov, je pochopiteľné samo sebou. Človek by očakával, že aspoň teraz, keď je už skazené ovocie posledného koncilu a jeho neslávnych reforiem neprehliadnuteľné, bude u cirkevných autorít nasledovať akási zmena zmýšľania, prehodnotenie postupov, či zmena paradigmy - no to bohužiaľ nie je veľmi vidieť. S katolíckou tradíciou späté náboženské zoskupenia a spoločenstvá a ich kňazi sú v rámci Cirkvi naďalej iba trpené, miesto toho, aby ich cirkevné autority účinne podporovali. Nejde tu a priori iba o Kňazské bratstvo Svätého Pia X., ale tiež o iné korporácie, ktoré sa zdržiavajú kritiky II. Vatikánskeho koncilu ako takého, resp. jeho záverov. Augsburský biskup Konrad Zdarsa dal prednedávnom renovovať oltárny priestor v pútnickej bazilike vo Wigratzbade. Výsledkom stavebných úprav je to, že na väčšie ceremónie, akými sú napríklad kňazské vysviacky už nedokáže Bratstvo Svätého Petra túto baziliku využiť a musí sa poobzerať po iných kostoloch.

  Aj tragédia okolo Františkánov Nepoškvrnenej ukazuje, že sa radšej podstúpi zruinovanie fungujúceho rehoľného spoločenstva, ktoré na rozdiel od takmer všetkých ostatných dnešných hippie pozostatkov kedysi slávnych a v dejinách Cirkvi dôležitú úlohu zohrávajúcich reholí stále rastie a teší sa novým a novým členom, nasledujúcich svoje Povolanie, než aby sa akceptovala „predkoncilová“, „spiatočnícka“ zbožnosť a láska k starobylej a večnej liturgii. Je namieste sa pýtať, či to nie je previnením voči Duchu Svätému? O Duchu svätom sa koncil zmieňuje na veľa miestach a debata pokoncilových čias sa ním zaštiťuje v miere prehojnej. Cirkev po II. Vatikánskom koncile Ducha Svätého veľmi často spomína a odvoláva sa naňho vždy, keď urobí nejaký radikálny rez a zlom voči tradícii. Koniec koncov, je priveľmi lacné a jednoduché, vydávať a  vyhlasovať vlastné profánne nápady za vnuknutia tretej Božskej osoby, keď sa nedbá na rozlišovanie duchov. Ale sú dnešní ľudia schopní, ochotní  a pripravení počúvať Ducha Svätého, vnímať jeho vnuknutia?  Nie sú pravdy viery, nie sú cirkevné dogmy predsa Jeho dielom? Nevznikla tradičná liturgia a neutvárala sa cirkevná disciplína pod Jeho vplyvom? Kristus hovorí o hriechu proti Duchu svätému v spojitosti s výčitkami zo strany farizejov, že vyháňa démonov s pomocou Belzebuba (porovnaj Matúš 12, 24). Každý mohol vidieť, ako Ježiš vyháňal démonov a uzdravoval chorých.  Farizeji nemohli poprieť to, čo videli. Ale radšej pripísali zázraky, ktoré Kristus vykonával diablovi, než aby mali uznať a vyznať ich božský pôvod. Toto sa teda zdá byť hriechom proti Duchu Svätému: bojovať proti dielu, ktoré očividne pochádza od Boha a tvrdiť dokonca, že bojujeme voči niečomu, čo sa prieči Bohu. Navrávať si to, len aby sme nemuseli činiť pokánie, aby sme sa, plní pýchy, nemuseli kajať za svoje skutky. Myslím, že sa tento obraz hodí pre opis boja modernistickej väčšiny voči tradicionalistickej menšine vnútri Cirkvi. A hodí sa sem aj nazeranie modernistov na tradicionalistov, ktorých vnímajú ako svojich sokov, ba niekedy až nepriateľov. Tradicionalisti si zachovali pôvodnú vieru svojich otcov a usilujú sa žiť podľa katolíckej morálky. V ich radoch sa nachádzajú rodiny, ktoré praktizujú vieru a ľudia, pôsobiaci v duchovných povolaniach, tak, že sa nemusia obávať toho, že zajtra „vyhynú“. Modernisti sa zas nemusia báť, že zostanú bez kňaza, to im nehrozí práve vďaka tradicionalistom. Toto je viditeľné ovocie pôsobenia Ducha svätého. Moderní „katolíci“ sú naproti tomu na seba patrične hrdí, že neveria všetkému, čo Cirkev hlása a že si vedia vybrať, čo budú vo svojom živote zachovávať, aké názory Cirkvi preberú a aké nie. Katolícku morálku zväčša ignorujú, niekedy otvorene zosmiešňujú. V každom prípade, vďaka pôsobeniu dvom generáciám „osvietených“ kňazov ju už vlastne ani vôbec nepoznajú. Sú skôr protestantmi, než katolíkmi. Rodiny im vymierajú, semináre zejú prázdnotou, kostoly pustnú, klérus je beznádejne prestarnutý, generačná výmena nefunguje. Osloviť mládež sa veľmi nedarí a tá sa tak životom potuluje bez pastiera. Napriek tomu vládne plné presvedčenie o tom, že práve oni-modernisti predstavujú skutočnú, navyše šťastnú, budúcnosť Cirkvi. Tvrdia to vždy a všade a chytá ich zúrivosť, ak si to niekto, kto vidí veci okolo seba a je popritom i trochu sčítaný, dovolí spochybniť. Vnímajúc seba ako avantgardu a tým aj budúcnosť Cirkvi, všetko, čo i len trochu zaváňa predkoncilovo, vehementne potláčajú, odmietajú a zosmiešňujú. Nie je to znakom skôr Zlého ducha, ktorý všetko katolícke nenávidí?

Keď je očividne všetko pôvodné katolícke vydávané za zlé a to, čo katolícku Cirkev nivočí, je oproti tomu vyhlasované za dobré, potom nie sme ďaleko od hriechu farizejov, ktorí Kristovo účinkovanie vyhlasovali za démonické a naopak, svoje vlastné postoje považovali za prejav božskej horlivosti. Každopádne, za to si modernistickí a liberálni katolíci zaslúžia na svoju adresu výčitku svätého Štefana prvomučeníka: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému“.  (Skutky 7, 51)