Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

5. 12. 2017


II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

Časť II


Otvorenie koncilu 11. októbra 1962

Druhý vatikánsky koncil bol slávnostne otvorený 11. októbra 1962. 13. októbra sa uskutočnilo prvé všeobecné zhromaždenie, ale otvorenie tohto zasadnutia bolo poznamenané menšou teatrálnou „medzihrou“. Program dňa predpokladal hlasovanie o voľbe zástupcov koncilových otcov do desiatich komisií, úlohou ktorých bolo venovať sa spracovávaniu schém. Ján XXIII. zveril kardinálovi Suenensovi (1904-1996) vypracovanie textu o vzťahu Cirkvi k modernému svetu. Pôvodná schéma o manželstve a rodine bola do tohto textu, ktorého názov bol sprvoti „Schéma 17“, neskôr „Schéma 13“, začlenená tiež.

Léon-Joseph Suenens bol mladým kardinálom z Brusselu, ktorý Jánovi XXIII. svojho času navrhol, aby dal koncilu a jeho záverom z hľadiska ich záväznosti pastorálny charakter. Tomuto prelátovi sa od Pavla VI. dostalo obrovskej výsady, keď ho 23. júna 1963, teda pár dní po jeho zvolení, predstavil davu na Svätopeterskom námestí, zhromaždenom k modlitbe Anjel Pána. (Pavol VI. teda vykonal pre kardinála Suenensa viac, než súčasný pápež František vo vzťahu k nemeckému kardinálovi Kasperovi, keďže František sa obmedzil iba na to, aby vychválil jednu z Kasperových kníh.) Bol to Suenens, ktorého najprv Ján XXIII. a potom Pavol VI. poverili, aby skoncipoval pastorálnu konštitúciu o Cirkvi v modernom svete, ktorá by v sebe zahrňovala celú problematiku manželskej morálky. Toto bola kľúčová pozícia, ktorú zastával počas troch rokov. Suenens bol ikonou koncilu.

Ján XXIII. bol presvedčený, že koncil, ktorý nemal byť vieroučným, ale pastorálnym, nebude trvať dlho a bude veľmi rýchlo ukončený. Keď mu v júli sekretár koncilu Mgr. Pericle Felici predložil koncilové schémata, pápež s nadšením podotkol: „Koncil sa koná a môžeme ho na Vianoce ukončiť!“ V skutočnosti boli na Vianoce toho roku všetky Jánom XXIII. aprobované schématá zhromaždením odmietnuté, okrem Schémy De Liturgia, teda presne tej, ktorá sa Jánovi XXIII. pozdávala najmenej. Bola však jedinou, ktorá uspokojovala progresivistickú menšinu kardinálov. Kardinál Liénart (Lille), podporovaný kardinálmi Döpfnerom (Mníchov a Freising), Fringsom (Kolín) a Königom (Viedeň) protestoval proti, podľa neho chýbajúcemu záujmu kúrie o názor jednotlivých biskupských konferencií a požadoval komunikáciu s nimi, s cieľom zistiť ich názor na konkrétne oblasti, tvoriace predmet koncilom preberaných tém skôr, než by sa prikročilo k voľbám kandidátov do jednotlivých komisií. Všetko toto bolo podrobne dohodnuté. Predseda koncilových zasadnutí, Kardinál Tisserant (kardinál-dekan a orientalista, pôvodom z Francúzska), požiadavke odkladu volieb kandidátov vyhovel a tým sa získal časový priestor na oslovenie biskupských konferencií. Razom sa do centra diania dostala dobre organizovaná skupina európskych kardinálov, ktorú páter Wiltgen, autor knihy „Rýn sa vlieva do Tibery“, nazval „rýnskou alianciou“. Táto skupina dosiahla vymenovanie temer všetkých ňou navrhovaných kandidátov do komisií. Nezanedbateľná rola biskupských konferencií, s ktorou koncilový reglement nijako nepočítal, bola týmto oficiálne potvrdená. K tomu všetkému sa pridružil fakt, že biskupské konferencie boli vedené viac odbornými teológmi-laikmi, než samotnými biskupmi, hoci práve z biskupov sú tieto orgány zložené. Viacero z týchto teológov bolo odsúdených Piom XII., čo im ale nebránilo pripravovať sa na svoju rozhodujúcu úlohu, ktorú budú na koncile zohrávať. Medzi nimi sa nachádzali také mená ako páter Bernhard Häring, ktorý bol priamo Jánom XXIII. vymenovaný za koncilového poradcu, ako aj pátri Congar a de Lubac. Schématá tak putovali do odpadkového koša a v duchu úplne odlišného ideologického zamerania boli napísané nanovo. Rovnako bola vzatá útokom schéma o manželstve, jej prepracovanie na seba nenechalo dlho čakať.

Od schémy o manželstve po Gaudium et spes

Druhý vatikánsky koncil napokon nemal trvať tri mesiace, ale tri roky. Čo sa to stalo? Skupina koncilových otcov zo stredoeurópskej a latinskoamerickej oblasti, ktorí mali ako experti a periti (poradcovia) po ruke hlavných reprezentantov Nouvelle Théologie rozhodla, že je nutné odmietnuť schémy, pripravené rímskymi komisiami. Boli považované za príliš „viazané na tradíciu“. V júni 1962 zhromaždil kardinál Léon-Joseph Suenens, nový arcibiskup diecézy Mechelen-Brussel, v Belgickom kolégiu v Ríme skupinu kardinálov, aby s nimi prejednal plán postupu na nastávajúcom koncile. Suenens neskôr spomína, ako s nimi diskutoval o „dôvernom dokumente“, kritizujúcom schémy, vypracované prípravnými komisiami a ktorý pápežovi navrhoval „pre svoju osobné a súkromné potreby“ vytvorenie komisie s obmedzenými právami, akúsi „expertnú radu“, ktorá by mu pomohla nájsť odpovede na veľké problémy, súvisiace s aktuálnym stavom pastoračnej činnosti v Cirkvi.

Za sekretára komisie, ktorej úlohou bolo vypracovanie Schémy 13 (tá o manželstve a rodine), bol vymenovaný páter Häring. Bol jedným z najdôležitejších autorov dokumentu, ktorý bol napokon publikovaný pod konečným názvom Gaudium et spes. Páter Häring a ďalší autori konštitúcie Gaudium et spes sa zaujímali najmä o problematiku kontroly pôrodnosti. V máji 1960 bola na trh uvedená počatiu zabraňujúca (antikoncepčná) pilulka Enovid. Na jej vývine sa spolupodieľal americký židovský fyziológ a lekár Gregory Goodwin Pincus a slávnou sa stala vďaka masívnej finančnej podpore Margaret Sanger a Katharine McCormack - veľkňažiek antikoncepcie, potratárstva a genetickej diagnostiky v rámci „starostlivosti o zdravie“.  

V knihe s titulom The time has come (Nadišiel čas), o ktorej sa veľa hovorilo, požadoval jeden z Pincusových kolegov, Dr. John Rock, nevyhnutnosť nového postoja cirkví, predovšetkým však zo strany katolíckej Cirkvi, k problematike kontroly pôrodnosti. Tieto tézy boli novými moralistami a niektorými koncilovými otcami, patriacimi k (dovtedy) progresivistickej menšine kolégia kardinálov priaznivo prijaté. Odmietli náuku Cirkvi, podľa ktorej je používanie prostriedkov umelého zabránenia počatiu ťažkým hriechom a požadovali „otvorenie Cirkvi antikoncepčnej tabletke“. Rozhodujúca bitva sa odohrala v koncilovej aule medzi progresivistickým a tradicionalistickým krídlom: bitva, ktorá zašla oveľa ďalej, než je otázka užívania tabletiek proti počatiu. Išlo tu totiž aj o ciele manželstva ako také a siahalo sa tu dokonca na samotné pravidlá, dané prirodzeným zákonom.

Najväčší rozruch vzbudil príhovor kardinála Suenensa z 29. októbra 1964, v ktorom bránil kontrolu pôrodnosti slovami: „Je možné, že sme vetu zo Svätého Písma „Ploďte sa a množte sa“ podčiarkli spôsobom, ktorý ponecháva v tieni iné slovo Božie: “Budú obaja jedno telo“. Sledujme pokrok vo vede. Zaprisahávam Vás, bratia moji, vyhnime sa druhému procesu „Galilei“, jeden Cirkvi stačí.“ Tieto vyhlásenia vyvolali nevôľu koncilových otcov, ktorí boli verní náuke Cirkvi a znepokojili aj samotného Pavla VI., ktorý rozhodol, že téma kontroly pôrodnosti bude z textu „Gaudium et spes“ vypustená a štúdium tejto otázky sa prenechá komisii zriadenej Jánom XXIII. Táto komisia bola vytvorená v roku 1963 práve na základe odporúčaní kardinála Suenensa.

Po dlhých diskusiách bola 7. decembra 1965 pomerom hlasov 2309 „za“ ku 75 „proti“ prijatá pastorálna konštitúcia Gaudium et spes. O rodine a manželstve pojednávajú len paragrafy 47 až 52, čo predstavuje výrazne obmedzenejší rozsah v porovnaní s tým, s akým sa pre tieto témy počítalo v prípravnej fáze koncilu. Najzarážajúcim aspektom konštitúcie je ale absencia výkladu tradičného usporiadania cieľov manželstva – primárneho a sekundárneho. Paragraf 48 hovorí, že uzavretím zmluvy medzi manželmi začína „intima communitas vitae et amoris conjugalis“ (intímne spoločenstvo manželského života a lásky). Manželstvo je tu definované bez toho, aby sa vzťahovalo aj na potomstvo. Na dôvažok, v ďalších paragrafoch sa hovorí najprv o manželskej láske (par. 49) a až potom o potomstve (par. 50). Jedná sa – a je tomu tak aj u mnohých ďalších koncilových textov – o dvojznačný dokument, keďže sa naschvál vynechalo definovanie tzv. hierarchie cieľov, čím sa nechala otvorená možnosť obídenia oficiálnej náuky Cirkvi. Cez to všetko nás ešte aj logika učí, že dve hodnoty nemôžu stáť na jednej a tej istej úrovni v absolútnej rovnosti. V prípade konfliktu bude alebo jeden alebo druhý z týchto na rovnakú úroveň postavených princípov nutne dominujúcim. Väčšina koncilových otcov dokument aprobovala, predpokladajúc, že plodenie potomstva zostane primárnym cieľom manželstva, opierajúc sa pri tom o objektívnu povahu inštitútu manželstva. Progresivistické krídlo chápalo na rozdiel od toho ono „kladenie na jednu rovinu“ ako popretie primátu plodenia potomstva a z toho vyplývajúce presadenie primátu manželskej lásky, opierajúc sa pritom nie o prirodzeno, ale o osobno.

 
             Druhý vatikánsky koncil bol ukončený 8. decembra 1965. Komisia pre otázky kontroly pôrodnosti, ustanovená Jánom XXIII. a potvrdená Pavlom VI. pokračovala vo svojej práci i naďalej a koncom júna 1966 predostrela pápežovi svoje závery. Vo všeobecnosti sa vo verejnej mienke rozšírilo presvedčenie, že Pavol VI. sa pod tlakom feministického hnutia chystá v tejto otázke zmeniť tradičnú náuku Cirkvi. Skoro všade sa propagovala kontrola pôrodnosti a „plánovanie rodičovstva“ čoby nutnosť súčasnej doby a antikoncepčná tabletka sa brala ako inštrument „oslobodenia ženy“. Medzi rokmi 1966 až 1968 sa zdalo, akoby Pavol VI. v týchto otázkach váhal, až sa napokon rozhodol prijať ťažké a bolestivé rozhodnutie.