Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 12. 2017


 

 

II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

 

Časť III


 

Pokoncilové obdobie a Humanae Vitae

 



25. júla 1968 zverejnil pápež encykliku Humanae Vitae. Navzdory mienke väčšiny ním oslovených expertov zopakoval Pavol VI. v tomto dokumente odsúdenie umelej antikoncepcie. Niekoľko dní nato, 30. júla 1968, zverejnil denník New York Times pod titulom „Proti encyklike pápeža Pavla VI.“ výzvu, podpísanú vyše dvesto teológmi, nabádajúcu katolíkov k neposlušnosti voči encyklike pápeža.
 

Hlavný podnecovateľ, otec Charles Curran (USA), teológ na Catholic University of America (Washington D. C.), bol žiakom pátra Häringa. Niektorí účastníci koncilu, ktorí sa postavili proti encyklike Pavla VI., okrem iných kardináli Suenens (Mechelen-Brussel), Alfrink (Utrecht), Heenan (Westminster), Döpfner (Mníchov a Freising) a König (Viedeň) sa nato zhromaždili v nemeckom Essene, aby ako skupina zorganizovali opozíciu proti Humanae Vitae. 19. septembra 1968, počas konania Katolíckeho dňa (Katolícky deň je niekoľkodňové zhromaždenie katolíckych veriacich tej-ktorej nemecky hovoriacej krajiny, konané vo viacročnom turnuse (v Nemecku zvyčajne každé dva roky). Jeho počiatky treba hľadať v laických hnutiach 19. storočia. V nemeckých krajinách sa konal prvý Katolícky deň v roku 1848, v Rakúsku v roku 1877 a vo Švajčiarsku v roku 1903) odhlasovala výrazná väčšina rezolúciu, požadujúcu obsahovú korektúru encykliky. Bolo to niečo nevídané, niečo, čo sa ešte počas dlhých a pohnutých dejín Cirkvi nevyskytlo. Výnimočnosť tejto skutočnosti tkvela v tom, že otvorený odpor voči pápežovi a tradičnej náuke neprišiel len od laických teológov a kňazov, ale aj zo strany niektorých biskupských konferencií, najmä zo strany episkopátu belgického, vedenom kardinálom Suenensom, prímasom Belgicka. Pápeža Pavla VI. táto otvorená konfrontácia zo strany niektorých koncilových osobností, ktoré považoval za sebe blízke, ranila natoľko, že v ďalších rokoch od vydania Humanae Vitae už nezverejnil žiadnu novú encykliku, zatiaľ čo v rokoch 1964 až 1968 ich napísal sedem.

  Náhly zvrat, ktorý doslova hodil cez palubu tradičnú náuku Cirkvi, týkajúcu sa rodiny, je časťou celkového procesu sebazničenia, ktorého rysy vybadal už Pavol VI. Bolo z jeho strany vydanie encykliky Humanae Vitae kontroverzným krokom alebo skôr plánované „dovŕšenie cieľa“ ? Pokoncilové obdobie nenasledovalo v skutočnosti líniu Humanae Vitae, ale naopak tú, autorom ktorej bol kardinál Suenens a skupina teológov okolo neho, zastávajúcu opačnú mienku. II. Vatikánsky koncil dal biskupom za povinnosť štúdium „pastorálnej sociológie“, keď im odporučil, aby sa otvorili moderným sekulárnym vedám, od sociológie po psychoanalýzu. V tom čase boli veľmi rozšírenými diela rakúskeho psychoanalytika Wilhelma Reicha a amerického filozofa Herberta Marcuseho. Rodinu líčili ako inštitúciu totálneho útlaku a tvrdili, že podstata životného šťastia spočíva v pohlavnej rozkoši. Na pápežských univerzitách a seminároch sa učilo práve z textov, autorom ktorých bol páter Häring, ako aj z prác jeho žiakov. Ešte aj dnes je páter Häring považovaný za „otca modernej morálnej teológie“. Noví moralisti nahradili objektivitu prirodzeného zákona „vôľou osoby“, ktorá je oslobodená od každého regulujúceho, či obmedzujúceho puta a ktorá je natrvalo vpísaná v rámci aktuálneho kultúrneho a historického kontextu do tzv. „situačnej etiky“.  Keďže (aj pohlavné) vzťahy predstavujú pevnú súčasť osobnosti ako takej, požadovali títo teológovia definovanie roly pohlavnosti ako „prvoradej funkcie osobnostného rastu“, pričom citovali Gaudium et spes (č. 24), kde sa píše, že človek objaví sám seba len skrze svoj vzťah s druhým človekom. Je nutné podotknúť, že článok 24 Gaudium et Spes explicitne o žiadnych „pohlavných vzťahoch“ nehovorí, nájde ich tam medzi riadkami iba ten, komu o to, aby ich tam našiel, veľmi ide. A to je problém oných moderných teológov, o ktorých je reč.

        Inštitút manželstva bol známy všetkým kultúram na Zemi. Každý pokus o zničenie manželstva zlyhá. Encyklika Jána Pavla II. „Veritatis Splendor“ („Jas pravdy“) nanovo vyzdvihla existenciu prirodzeného zákona a absolútnych morálnych noriem. Podľa tradičnej náuky Cirkvi je manželský akt sám osebe, dľa svojej prirodzenosti, predurčený na odovzdávanie života a je dobrým a správnym iba vtedy, ak sa deje v rámci manželstva (inak by nemohol byť takto nazvaný), i tu však za predpokladu, že nebude zbavený svojho hlavného a konečného cieľa. Pre cirkevných „novátorov“ sú naproti tomu pohlavné vzťahy (akékoľvek) dobré vždy, lebo vyvolávajú, ako hovorí klasik, „najdôvernejší okamih a najsilnejšiu fázu ľudskej lásky“, bez ohľadu na skutočnosť, či sú alebo nie sú orientované na plodenie potomstva. Pohlavnosť je bytostná súčasť „stávania sa plným človekom“, lebo nás prenáša do „zdieľanej dôvernosti“ s inými ľuďmi. Veľký taliansky teológ Cornelio Fabro (1911-1995) zhrnul tento pohľad na vec slovami plnými irónie: „Božia láska sa uskutočňuje v láske k blížnemu, láska k blížnemu je vyjadrená predovšetkým pohlavnými vzťahmi.“ Tu máme novú morálku, ktorá je dnes dominantnou.



             Všetky dejinné epochy (myslím teraz na to, čo bežne nazývame „dejinami kultúry“) vyzdvihovali hodnotu a dôležitosť cudnosti, lebo cudnosť pozdvihuje ľudskú bytosť a zdokonaľuje, zušľachťuje ju. Cudnosť je chránená „múrom“, ktorým je pocit studu. Aj ten tkvie hlboko v prirodzenosti človeka. Každý človek a každá ľudská generácia si totiž nesie v sebe túžbu po cudnosti. Odstraňovanie pocitu studu vedie k devalvácii celej spoločnosti a jej degenerácii na úroveň zvierat, ktoré týmto pocitom nedisponujú. Zvieratá majú pohlavné pudy, rovnako ako ľudia, ale nemajú pocit studu, alebo ak chceme, hanby, ktorý je dôkazom existencie nesmrteľnej duše, ktorú má len človek. Pocit studu, akokoľvek zakomponovaný v genetickej výbave (zdravého) človeka, sa historicky vyvíjal. Jeho prameňom však bol vždy prirodzený zákon. Ak pohlavnosť nenachádza svoje pravidlá správania v prirodzenom zákone, ale je vedená interpersonálnymi spojeniami ad hoc, čiže akousi „slobodnou voľbou“ jednotlivca, potom je logickým a bolestivým následkom toho všetkého rozšírenie prostriedkov zabraňujúcich počatiu, rozhojnenie predmanželského a mimomanželského súžitia a homosexuálna nezriadenosť.



               Z personalistickej perspektívy, zdôrazňujúcej dôležitosť a hodnotu medziľudských vzťahov predstavuje aj homosexualita „možný a legitímny variant pohlavnosti“ ako výsledok „práva na sebaurčenie pohlavnej identity“. Právne uznanie homosexuality je odôvodnené antropocentristickým pohľadom na veci, podľa ktorého, „starať sa o druhého v pevnom, trvácom vzťahu náležitým spôsobom je jednou z foriem sebarealizovania subjektu a zároveň príspevkom k sociálnemu životu vo forme solidarity a delenia sa“. Jedine sčasti vypustené paragrafy z dokumentu Relatio post disceptationem („Report po diskusii“), ktoré predstavujú údajne iba zhrnutie diskusií z prvého týždňa zasadania mimoriadnej synody biskupov o rodine, ktorá sa zišla v októbri roku 2014, sú formulované presne v tejto línii. Vnútri a mimo synodálnej sály nepremeškali biskupi a kardináli neustále vznášanie požiadaviek, aby boli v dokumente obsiahnuté aj „pozitívne aspekty“ protiprirodzených medziľudských vzťahov a spojení. Toto siahalo až k prianiu “po určitom formulovaní práv, ktoré by sa mali priznať tým osobám, ktoré žijú v homosexuálnych zväzkoch“. Vráťme sa však teraz k otázke, položenej na začiatku: Existuje spojenie medzi krízou rodiny a krízou Cirkvi? Odpoveďou môže byť iba jasné „Áno“. Je tu ale jeden podstatný rozdiel, ktorý treba zdôrazniť: Kríza rodiny je dôsledkom systematického útoku laicistickej a antikresťanskej lobby, ktorému je rodina vystavená od 50-tych rokov minulého storočia. Rodina je ničená zvonku, Cirkev je napádaná z jej samotného vnútra.



            Ak Cirkev, takpovediac, „ničí samu seba“, znamená to potom, že netrpí pod nejakou vonkajšou agresiou, ale že ju ničia alebo sa aspoň pokúšajú zničiť ju jej vlastní „muži Cirkvi“. Náhly zvrat, týkajúci sa výkladu náuky Cirkvi o rodine je súčasťou tohto procesu sebadeštrukcie a synoda o rodine zreteľne odhalila jeho závažnosť a hĺbku. Nedávna synoda o rodine bola zasvätená zrade na morálke a aj v rovine pastorálnej je odsúdená na zlyhanie, ak chce hovoriť o manželstve, ale zamlčiava pritom prirodzený zákon a nechce nič vedieť o prvotnom cieli manželstva, rozprestiera závoj mlčania o hriechu ako takom a ani len slovom nespomenie význam a hodnotu cudnosti v manželstve a mimo neho. Pôvodná schéma II. vatikánskeho koncilu, od ktorej sa tak ľahkovážne upustilo nám pripomína, že manželstvo a rodina nie sú historickými skutočnosťami, ktoré by mali byť podriadené zákonitostiam dejinného vývoja, ale sú oveľa viac prirodzenými skutočnosťami, ktoré svoje životné pravidlá nachádzajú v nemenných zákonitostiach. To zároveň znamená, že každý pokus o ich zničenie je od počiatku odsúdený na neúspech, lebo každý človek, ktorý uzrie svetlo sveta, každá generácia, ktorá nasleduje tú predošlú nosí v sebe potrebu, túžbu po rodine a táto túžba po rodine  je o to väčšia, o čo závažnejšou je kríza spoločnosti ako takej.

5. 12. 2017


II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

Časť II


Otvorenie koncilu 11. októbra 1962

Druhý vatikánsky koncil bol slávnostne otvorený 11. októbra 1962. 13. októbra sa uskutočnilo prvé všeobecné zhromaždenie, ale otvorenie tohto zasadnutia bolo poznamenané menšou teatrálnou „medzihrou“. Program dňa predpokladal hlasovanie o voľbe zástupcov koncilových otcov do desiatich komisií, úlohou ktorých bolo venovať sa spracovávaniu schém. Ján XXIII. zveril kardinálovi Suenensovi (1904-1996) vypracovanie textu o vzťahu Cirkvi k modernému svetu. Pôvodná schéma o manželstve a rodine bola do tohto textu, ktorého názov bol sprvoti „Schéma 17“, neskôr „Schéma 13“, začlenená tiež.

Léon-Joseph Suenens bol mladým kardinálom z Brusselu, ktorý Jánovi XXIII. svojho času navrhol, aby dal koncilu a jeho záverom z hľadiska ich záväznosti pastorálny charakter. Tomuto prelátovi sa od Pavla VI. dostalo obrovskej výsady, keď ho 23. júna 1963, teda pár dní po jeho zvolení, predstavil davu na Svätopeterskom námestí, zhromaždenom k modlitbe Anjel Pána. (Pavol VI. teda vykonal pre kardinála Suenensa viac, než súčasný pápež František vo vzťahu k nemeckému kardinálovi Kasperovi, keďže František sa obmedzil iba na to, aby vychválil jednu z Kasperových kníh.) Bol to Suenens, ktorého najprv Ján XXIII. a potom Pavol VI. poverili, aby skoncipoval pastorálnu konštitúciu o Cirkvi v modernom svete, ktorá by v sebe zahrňovala celú problematiku manželskej morálky. Toto bola kľúčová pozícia, ktorú zastával počas troch rokov. Suenens bol ikonou koncilu.

Ján XXIII. bol presvedčený, že koncil, ktorý nemal byť vieroučným, ale pastorálnym, nebude trvať dlho a bude veľmi rýchlo ukončený. Keď mu v júli sekretár koncilu Mgr. Pericle Felici predložil koncilové schémata, pápež s nadšením podotkol: „Koncil sa koná a môžeme ho na Vianoce ukončiť!“ V skutočnosti boli na Vianoce toho roku všetky Jánom XXIII. aprobované schématá zhromaždením odmietnuté, okrem Schémy De Liturgia, teda presne tej, ktorá sa Jánovi XXIII. pozdávala najmenej. Bola však jedinou, ktorá uspokojovala progresivistickú menšinu kardinálov. Kardinál Liénart (Lille), podporovaný kardinálmi Döpfnerom (Mníchov a Freising), Fringsom (Kolín) a Königom (Viedeň) protestoval proti, podľa neho chýbajúcemu záujmu kúrie o názor jednotlivých biskupských konferencií a požadoval komunikáciu s nimi, s cieľom zistiť ich názor na konkrétne oblasti, tvoriace predmet koncilom preberaných tém skôr, než by sa prikročilo k voľbám kandidátov do jednotlivých komisií. Všetko toto bolo podrobne dohodnuté. Predseda koncilových zasadnutí, Kardinál Tisserant (kardinál-dekan a orientalista, pôvodom z Francúzska), požiadavke odkladu volieb kandidátov vyhovel a tým sa získal časový priestor na oslovenie biskupských konferencií. Razom sa do centra diania dostala dobre organizovaná skupina európskych kardinálov, ktorú páter Wiltgen, autor knihy „Rýn sa vlieva do Tibery“, nazval „rýnskou alianciou“. Táto skupina dosiahla vymenovanie temer všetkých ňou navrhovaných kandidátov do komisií. Nezanedbateľná rola biskupských konferencií, s ktorou koncilový reglement nijako nepočítal, bola týmto oficiálne potvrdená. K tomu všetkému sa pridružil fakt, že biskupské konferencie boli vedené viac odbornými teológmi-laikmi, než samotnými biskupmi, hoci práve z biskupov sú tieto orgány zložené. Viacero z týchto teológov bolo odsúdených Piom XII., čo im ale nebránilo pripravovať sa na svoju rozhodujúcu úlohu, ktorú budú na koncile zohrávať. Medzi nimi sa nachádzali také mená ako páter Bernhard Häring, ktorý bol priamo Jánom XXIII. vymenovaný za koncilového poradcu, ako aj pátri Congar a de Lubac. Schématá tak putovali do odpadkového koša a v duchu úplne odlišného ideologického zamerania boli napísané nanovo. Rovnako bola vzatá útokom schéma o manželstve, jej prepracovanie na seba nenechalo dlho čakať.

Od schémy o manželstve po Gaudium et spes

Druhý vatikánsky koncil napokon nemal trvať tri mesiace, ale tri roky. Čo sa to stalo? Skupina koncilových otcov zo stredoeurópskej a latinskoamerickej oblasti, ktorí mali ako experti a periti (poradcovia) po ruke hlavných reprezentantov Nouvelle Théologie rozhodla, že je nutné odmietnuť schémy, pripravené rímskymi komisiami. Boli považované za príliš „viazané na tradíciu“. V júni 1962 zhromaždil kardinál Léon-Joseph Suenens, nový arcibiskup diecézy Mechelen-Brussel, v Belgickom kolégiu v Ríme skupinu kardinálov, aby s nimi prejednal plán postupu na nastávajúcom koncile. Suenens neskôr spomína, ako s nimi diskutoval o „dôvernom dokumente“, kritizujúcom schémy, vypracované prípravnými komisiami a ktorý pápežovi navrhoval „pre svoju osobné a súkromné potreby“ vytvorenie komisie s obmedzenými právami, akúsi „expertnú radu“, ktorá by mu pomohla nájsť odpovede na veľké problémy, súvisiace s aktuálnym stavom pastoračnej činnosti v Cirkvi.

Za sekretára komisie, ktorej úlohou bolo vypracovanie Schémy 13 (tá o manželstve a rodine), bol vymenovaný páter Häring. Bol jedným z najdôležitejších autorov dokumentu, ktorý bol napokon publikovaný pod konečným názvom Gaudium et spes. Páter Häring a ďalší autori konštitúcie Gaudium et spes sa zaujímali najmä o problematiku kontroly pôrodnosti. V máji 1960 bola na trh uvedená počatiu zabraňujúca (antikoncepčná) pilulka Enovid. Na jej vývine sa spolupodieľal americký židovský fyziológ a lekár Gregory Goodwin Pincus a slávnou sa stala vďaka masívnej finančnej podpore Margaret Sanger a Katharine McCormack - veľkňažiek antikoncepcie, potratárstva a genetickej diagnostiky v rámci „starostlivosti o zdravie“.  

V knihe s titulom The time has come (Nadišiel čas), o ktorej sa veľa hovorilo, požadoval jeden z Pincusových kolegov, Dr. John Rock, nevyhnutnosť nového postoja cirkví, predovšetkým však zo strany katolíckej Cirkvi, k problematike kontroly pôrodnosti. Tieto tézy boli novými moralistami a niektorými koncilovými otcami, patriacimi k (dovtedy) progresivistickej menšine kolégia kardinálov priaznivo prijaté. Odmietli náuku Cirkvi, podľa ktorej je používanie prostriedkov umelého zabránenia počatiu ťažkým hriechom a požadovali „otvorenie Cirkvi antikoncepčnej tabletke“. Rozhodujúca bitva sa odohrala v koncilovej aule medzi progresivistickým a tradicionalistickým krídlom: bitva, ktorá zašla oveľa ďalej, než je otázka užívania tabletiek proti počatiu. Išlo tu totiž aj o ciele manželstva ako také a siahalo sa tu dokonca na samotné pravidlá, dané prirodzeným zákonom.

Najväčší rozruch vzbudil príhovor kardinála Suenensa z 29. októbra 1964, v ktorom bránil kontrolu pôrodnosti slovami: „Je možné, že sme vetu zo Svätého Písma „Ploďte sa a množte sa“ podčiarkli spôsobom, ktorý ponecháva v tieni iné slovo Božie: “Budú obaja jedno telo“. Sledujme pokrok vo vede. Zaprisahávam Vás, bratia moji, vyhnime sa druhému procesu „Galilei“, jeden Cirkvi stačí.“ Tieto vyhlásenia vyvolali nevôľu koncilových otcov, ktorí boli verní náuke Cirkvi a znepokojili aj samotného Pavla VI., ktorý rozhodol, že téma kontroly pôrodnosti bude z textu „Gaudium et spes“ vypustená a štúdium tejto otázky sa prenechá komisii zriadenej Jánom XXIII. Táto komisia bola vytvorená v roku 1963 práve na základe odporúčaní kardinála Suenensa.

Po dlhých diskusiách bola 7. decembra 1965 pomerom hlasov 2309 „za“ ku 75 „proti“ prijatá pastorálna konštitúcia Gaudium et spes. O rodine a manželstve pojednávajú len paragrafy 47 až 52, čo predstavuje výrazne obmedzenejší rozsah v porovnaní s tým, s akým sa pre tieto témy počítalo v prípravnej fáze koncilu. Najzarážajúcim aspektom konštitúcie je ale absencia výkladu tradičného usporiadania cieľov manželstva – primárneho a sekundárneho. Paragraf 48 hovorí, že uzavretím zmluvy medzi manželmi začína „intima communitas vitae et amoris conjugalis“ (intímne spoločenstvo manželského života a lásky). Manželstvo je tu definované bez toho, aby sa vzťahovalo aj na potomstvo. Na dôvažok, v ďalších paragrafoch sa hovorí najprv o manželskej láske (par. 49) a až potom o potomstve (par. 50). Jedná sa – a je tomu tak aj u mnohých ďalších koncilových textov – o dvojznačný dokument, keďže sa naschvál vynechalo definovanie tzv. hierarchie cieľov, čím sa nechala otvorená možnosť obídenia oficiálnej náuky Cirkvi. Cez to všetko nás ešte aj logika učí, že dve hodnoty nemôžu stáť na jednej a tej istej úrovni v absolútnej rovnosti. V prípade konfliktu bude alebo jeden alebo druhý z týchto na rovnakú úroveň postavených princípov nutne dominujúcim. Väčšina koncilových otcov dokument aprobovala, predpokladajúc, že plodenie potomstva zostane primárnym cieľom manželstva, opierajúc sa pri tom o objektívnu povahu inštitútu manželstva. Progresivistické krídlo chápalo na rozdiel od toho ono „kladenie na jednu rovinu“ ako popretie primátu plodenia potomstva a z toho vyplývajúce presadenie primátu manželskej lásky, opierajúc sa pritom nie o prirodzeno, ale o osobno.

 
             Druhý vatikánsky koncil bol ukončený 8. decembra 1965. Komisia pre otázky kontroly pôrodnosti, ustanovená Jánom XXIII. a potvrdená Pavlom VI. pokračovala vo svojej práci i naďalej a koncom júna 1966 predostrela pápežovi svoje závery. Vo všeobecnosti sa vo verejnej mienke rozšírilo presvedčenie, že Pavol VI. sa pod tlakom feministického hnutia chystá v tejto otázke zmeniť tradičnú náuku Cirkvi. Skoro všade sa propagovala kontrola pôrodnosti a „plánovanie rodičovstva“ čoby nutnosť súčasnej doby a antikoncepčná tabletka sa brala ako inštrument „oslobodenia ženy“. Medzi rokmi 1966 až 1968 sa zdalo, akoby Pavol VI. v týchto otázkach váhal, až sa napokon rozhodol prijať ťažké a bolestivé rozhodnutie.