Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 11. 2017


II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

Časť I


Profesor Dr. Roberto di Mattei, taliansky historik (o. i. autor knihy Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta [Druhý vatikánsky koncil. Nikdy nenapísaný príbeh], ktorá vyšla v Taliansku v roku 2010 a stala sa okamžite bestsellerom) mal svojho času pred kňazmi a bohoslovcami prednášku na tému „II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo – pôvod a počiatky morálnej revolúcie“.
            {Profesor Dr. Roberto de Mattei (ročník 1948) prednáša európske politické dejiny 16. až 20. storočia a dejiny kresťanstva na Európskej univerzite vo svojom rodnom Ríme.}                        

Akým spôsobom sa dotýkal II. Vatikánsky koncil a jeho praktické závery manželstva a rodiny? Táto otázka si zaslúži byť položenou, nielen jednoducho s ohľadom na jej  historický aspekt, ale predovšetkým preto, aby sa dalo lepšie pochopiť, kde možno nájsť korene súčasnej krízy rodiny a kresťanského manželstva.

Rodina – oná základná bunka spoločnosti, ako sa jej často vraví – dnes prekonáva hlbokú krízu. No kríza rodiny je na jednej strane kultúrnou a morálnou krízou celej spoločnosti a zároveň príčinou a účinkom hlbokej náboženskej krízy, ktorá rozožiera srdce Cirkvi, mystického tela Kristovho. Táto kríza vypukla v rokoch po II. vatikánskom koncile. Preto je naporúdzi otázka: Jestvuje spojitosť medzi krízou rodiny a krízou Cirkvi, alebo, aby sme boli ešte precíznejší, medzi krízou kresťanskej rodiny a Druhým vatikánskym koncilom? Aby sa dalo odpovedať na túto otázku, nemožno problematiku vymedziť iba na diskusiu o výklade pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes (dekrét „o Cirkvi v súčasnom svete“), jedinom koncilovom dokumente, ktorý hovorí priamo o rodine. Otázku je treba poňať v širšom rámci, do ktorého treba zahrnúť výskum celej historickej dekády medzi rokmi 1958 až 1968, teda časového rámca od roku smrti pápeža Pia XII. po uverejnenie encykliky Humanae vitae Pavlom VI. Nezabúdajme, že rok 1968 je zároveň rokom študentskej revolty na Sorbonne, či na univerzitách „Západného Nemecka“. Revolty, ktorá so sebou priniesla postupný morálny úpadok západnej spoločnosti.


Kríza Cirkvi a zrod novej morálky

1968 - prelomový rok spoločenských zmien doznal revolúcie v oblasti mravov a duchovného života, ktorá výrazne ovplyvnila aj život veriacich v pokoncilovej Cirkvi. Koncilové tézy, diktované biskupmi a kardinálmi „rýnskej koalície“ boli akýmsi symptomatickým odrazom prvotných prejavov celospoločenských zmien. Rok 1968 mal bezpochyby silný vplyv nielen na sekulárnu spoločnosť ako takú, ale i na vnútorný život v katolíckej Cirkvi. V nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa praktický súkromný život veriacich začal čoraz viac ponášať na život, aký viedli ľudia bez (kresťanskej) viery. Koncilový obrat kormidla na „bárke Petrovej“, odmietajúci rigoróznosť výkladu dovtedajších právd o Viere a morálke explózii z roku 1968 napomohol, a to až tak, že jej údernú silu v radoch západoeurópskych katolíkov zdesaťnásobil. Východná Európa, potácajúca sa v komunistickom experimente, zažívala marxistické piruety iného druhu a duch šesťdesiatehoôsmeho roku prenikol rozvalinami železnej opony až v rokoch deväťdesiatych. 

Až po posledné roky pontifikátu Pia XII. bola manželská morálka založená na prirodzenom zákone a dala sa zhrnúť nasledovne: Cudnosť v manželstve a mimo neho je považovaná za kresťanskú hodnotu, pohlavné splynutie mimo sviatostného manželstva je smrteľným hriechom. Manželstvo učiteľský úrad Cirkvi definuje ako ustanovizeň pre spojenie muža a ženy, ktoré sa považuje za nerozlučiteľné. Je určené Bohom nato, aby uchovalo ľudské pokolenie. Jeho prvotným cieľom je rozmnožovanie človeka, ktoré nie je len jednoduchým biologickým aktom, ale zahŕňa v sebe aj prirodzenú a nadprirodzenú výchovu detí. Prirodzenou výchovou sa myslí to, čo deťom povieme o svete a o tom, ako funguje. Nadprirodzená výchova je odovzdávanie Viery, svetonázoru a sprostredkovanie osobného príkladu „ako žiť“, s cieľom vychovať zo svojich potomkov slušného a charakterného jedinca, ktorý by bol, ako sa hovorí, „Bohu na chválu, rodičom na radosť a spoločnosti na osoh“. Druhým účelom manželstva je vzájomná pomoc manželov v pozemských veciach i vo veciach nadpozemských, čím sa rozumie „vzájomné napomáhanie k spáse“. Manželstvo je zároveň inštitúcia, v ktorej sa uspokojuje človeku prirodzená telesná žiadostivosť voči opačnému pohlaviu.  Všetci učitelia morálky v minulých dobách učili toto, možno niektorí to len opísali inými slovami a vetami. A všetci duchovní pastieri a spovední otcovia sa opierali o túto náuku, vysvetlenú a podanú v encyklikách Arcanum divinae sapientiae (10. február 1880) Leva XIII. a Casti connubii (31. december 1930) Pia XI., rozvádzanú aj v početných apeloch, poučeniach a príhovoroch Pia XII., adresovaných manželom, lekárom a sudcom rímskej Roty (kuriálneho súdu).

24. júna 1950 sa viac ako pol milióna ľudí zhromaždilo na Námestí Svätého Petra, aby mohli byť svedkami svätorečenia Marie Goretti – 12-ročného dievčaťa, ktoré malo počas svojho života pred očami vždy zachovávanie ideálu pohlavnej čistoty.  Aj samotný pápež Pius XII. ju dával veriacim za vzor kresťanskej čnosti čistoty. Morálka predchnutá touto čnosťou bola pestovaná v rodinnej atmosfére a živená modlitbami, ako to bolo bežné vídať v mnohých katolíckych rodinách. Na mravný zákon sa nazeralo ako na niečo absolútne, nepripúšťajúce žiadne výnimky, za čo sa aj vyžadovalo vydanie svedectva, často až do krajnosti, akou bolo martýrium, pokiaľ sa to ukázalo potrebným. Avšak v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia začal proces postupného podmínovávania tradičnej morálky. Intelektuálnymi priekopníkmi týchto zmien z radov teológov boli redemptoristi Bernhard Häring (1912-1998) a Domenico Capone (1907-1998) a jezuita Josef Fuchs (1912-1998). Häring a Fuchs boli Nemci, Capone Talian. Fuchs prednášal ako profesor na pápežskej univerzite Gregoriana a Capone bol profesorom na akadémii Alphonsina.

Na poli morálky začali uplatňovať tézy tzv. Nouvelle Théologie (teologický smer z prvej polovice minulého storočia, pôvodom z Francúzska, snažiaci sa cestou kritiky neoscholastických, resp. neotomistických pozícií v teológii výraznejšie uplatňovať „historické myslenie“, spočívajúce na „biblicko-patristickej tradícii“, to všetko s využívaním aparátu a postulátov súčasnej filozofie), krátko predtým odsúdenej Piom XII. v jeho encyklike Humani generis (s podtitulom: „O niektorých falošných názoroch, ktoré podkopávajú základy katolíckej náuky“).

Táto Nouvelle Théologie bola dcérou modernizmu a zastávala princíp „evolúcie dogiem“. Noví moralisti rozšírili tento princíp aj na oblasť katolíckej morálky a popierali existenciu absolútneho a nemenného prirodzeného zákona. Kľúčovým princípom reformátorov bolo a je nahradenie konceptu prírody konceptom človeka. Antropocentrizmus nahrádza prirodzený zákon a zaujíma jeho miesto. V intenciách klasickej filozofie je človeku vlastná ľudská prirodzenosť, ktorou sa odlišuje na jednej strane od zvierat a na druhej od anjelov. Vďaka ľudskej prirodzenosti je každý človek „osobnosťou“.

Tvrdenie, že jestvuje niečo ako ľudská prirodzenosť, nevypovedá o ničom inom ako o tom, že existuje prirodzený poriadok, ktorý je objektívny a nemenný. Poriadok, ktorý predchádza nášmu pôrodu a presahuje našu smrť. Tento poriadok predpokladá zákon, prirodzený zákon, nestanovený človeku zvonku, ale vpísaný do jeho srdca, do jeho vnútra. Morálny personalizmus, ktorý vychádza jednak z existencializmu a zároveň je ponad to ovplyvňovaný evolucionistickými teóriami, šírenými Teilhardom de Chardin, borí tradičnú náuku. Hlása totiž, že morálku predurčuje prirodzenosť osoby. Morálka, ukotvená v prirodzenom zákone, je nahradená evolutívnou etikou, založenou na subjektívnej voľbe konkrétnej osoby. Táto nová morálka, založená viac na osobe, než na objektívnej prirodzenej skutočnosti, rozhodujúcim spôsobom zakladá uznávanie výnimočnosti role ľudského svedomia. Ak osobné predchádza prirodzenému, zakladá človek svoje konanie na svedomí, ktoré samo o sebe pochádza z neho, z vnútra jeho vlastnej osobnosti a tiež na svojej vlastnej vôli. Morálne pravidlá už potom neplatia ako objektívne dané a rozumu zodpovedajúce, ale iba ako osobnostné, afektívne a existenciálne preferencie. Osobné svedomie sa stáva najvyšším pravidlom individuálnej morálky. Najpreferovanejšiu oblasť uplatňovania tohto nového antropocentristického prístupu tvorila a tvorí manželská morálka.

Schémata II. Vatikánskeho koncilu: Cudnosť, manželstvo, rodina a panenstvo

25. januára 1959, necelé tri mesiace po nástupe na trón Svätého Petra oznámil pápež Ján XXIII. úmysel zvolať II. Vatikánsky koncil. Prekvapenie svetovej, nielen katolíckej verejnosti bolo obrovské, ale prípravy na koncil prebiehali svedomito a starostlivo, veď rok trvala ich predprípravná a ďalšie dva roky samotná prípravná fáza. Začiatkom roka 1960 sa zozbierali od biskupov z celého sveta consiliavota (2150 otázok, o ktorých sa vedelo, že budú na najbližšom koncilovom zhromaždení predmetom diskusií a rozhovorov). Biskupi sa mali vopred vyjadriť k otázkam, ktoré im boli položené k témam, tvoriacim predmet pojednávaní koncilového zhromaždenia.
         Celý tento materiál bol dôverne zverený desiatim komisiám, zriadených pápežom, aby rozpracovali schématá, o ktorých má jednať koncil. Komisie pracovali až do júna 1962 pod vrchným dohľadom kardinála Ottavianiho, prefekta svätého Ofícia (dnešnej Kongregácie pre náuku viery). 13. júla, tri mesiace pred otvorením zhromaždenia, rozhodol pápež Ján XXIII., že prvých sedem konštitučných schémat, ktoré ním už boli aprobované, budú tvoriť základ pre tvorbu stanovísk na diskusiách, konaných v rámci generálneho zhromaždenia kardinálov. Týchto sedem schémat bolo preto doručených všetkým koncilovým otcom. Dokumenty, na ktorých počas troch rokov pracovalo desať komisií obsahovali to najlepšie z toho, čo vyprodukovala teológia 20. storočia. Boli to texty, ktoré prenikali priamo do srdca problémov doby, písané jasnou a presvedčivou rečou. Ján XXIII. ich čo najpodrobnejšie študoval a pripojil k nim komentáre, písané vlastnou rukou. „Pri všetkých schématách“, spomína si kardinál Mgr. Vicenzo Fagiolo, „sa na okrajoch textu nachádzajú veľmi často opakujúce sa výrazy.“

3. 11. 2017

Príhovor k výročiu reformácie

Bula Exsurge Domine Leva X. z 15 júna 1520:

Preto môžeme (my, rímsky pápež pozn.) bez akéhokoľvek ďalšieho predvolania či zdržiavania proti nemu ( Lutherovi pozn.) zakročiť a s najvyššou prísnosťou všetkých hore uvedených trestov a cenzúr (excomunicatio major) pristúpiť k jeho zavrhnutiu a zatrateniu ako toho, ktorého viera je všeobecne podozrivá a naskutku kacírska. Avšak na radu našich bratov, napodobňujeme milosrdenstvo všemohúceho Boha, ktorý si neželá smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, odpúšťame mu všetky újmy, ktoré spôsobil Apoštolskému stolcu,  a sme rozhodnutí použiť všetok súcit, akého sme len schopní. Nádejame sa, že sa zmení vo svojom srdci a vydá na cestu miernosti, ktorú sme mu ponúkli, vráti sa a odvráti od všetkých svojich bludov. Privítame ho láskavo ako márnotratného syna vracajúceho sa do náručia Cirkvi.

Preto teda, nech Martin sám a všetci čo ho nasledujú, tí čo mu poskytujú ochranu a podporu ....... vedia, že ich zo srdca vyzývame a nabádame, aby prestali rušiť pokoj, jednotu a pravdu Cirkvi, za ktorú sa Spasiteľ modlil k Otcovi. Nech sa vzdajú svojich zhubných bludov, aby sa k nám mohli vrátiť. Ak naozaj poslúchnu a dosvedčia nám úradnými dokumentmi že poslúchli, nájdu u nás city otcovskej lásky a prameň milosrdenstva a zhovievavosti.

Nástojčivo žiadame jeho a tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, aby do 60 dní upustili od kázania, šírenia svojich názorov a odsudzovania názorov ostatných, od vydávania kníh a pamfletov týkajúcich sa či niektorých, či všetkých ich bludov....... 

Ďalej, tento Martin sa musí navždy zrieknuť svojich bludov a domnienok. Musí nás o tomto zrieknutí informovať v otvorenom dokumente, spečatenom dvoma prelátmi, ktorý nám musí doručiť v nasledujúcich  60 dňoch.

Ak však, Martin a tí čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, k našej veľkej ľútosti, tvrdošijne nevyhovejú stanoveným podmienkam v požadovanom čase, tak nasledujúc sv. apoštola Pavla, ktorý nás učil vyhýbať sa kacírovi po prvom a druhom napomenutí, zavrhujeme tohto Martina a aj tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, ako neplodný vinič, ktorý nie je v Kristovi, hlása náuky rozpore s kresťanskou vierou a uráža božský majestát na škodu a hanbu celej kresťanskej Cirkvi, ako tvrdošijného a verejného kacíra.


Bula Decet Romanum Pontificem z januára 1521, dávno po vypršaní 60 dňovej lehoty:


Avšak Martin sám - a hovoríme to s veľkou ľútosťou a rozpakmi - otrok zvrátenej mysle,
pohrdol možnosťou odvolať svoje bludy v predpísanom termíne a neposlal nám svoje odvolanie, ani sa nedostavil sám, ba dokonca sa nerozpakoval proti nám, proti Svätému stolcu a Katolíckej viere kázať a písať veci ešte horšie, ako pred tým a zvádzať iných, aby robili to isté.

Týmto ho vyhlasujeme za kacíra, rovnako aj všetkých ostatných, nech je ich autorita alebo hodnosť akákoľvek , ktorí sa nič nestarali o svoju spásu ale verejne a pred zrakom všetkých sa stali nasledovníkmi Martinovej zhubnej a heretickej sekty, verejne a otvorene mu pomáhali, radili, preukazovali priazeň, povzbudzovali ho v jeho neposlušnosti a tvrdošijnosti, alebo hatili zverejnenie nášho hore spomenutého dekrétu (bula Exsurge Domine pozn. ): títo si vyslúžili trest vymenovaný v tomto dekréte a podľa práva je treba s nimi zaobchádzať ako s kacírmi a každý zbožný kresťan sa im podľa Apoštolovho príkazu musí vyhýbať (Tit 3:10-11).