Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

7. 8. 2017

Bartolomejská noc

www.unamsanctamcatholicam.com

Po 440 rokov zostáva masaker spáchaný počas Bartolomejskej noci v roku 1572 veľmi kontroverznou a trpko deštruktívnou udalosťou. Masaker, v ktorom v Paríži i na vidieku katolícki partizáni kráľovnej Kataríny Medicejskej napadli a pobili svojich hugenotských oponentov spriaznených s admirálom de Coligny, považujú protestanti za ukážku toho, že keď sa katolíci dostanú k moci, majú sklon nastoliť represiu. Ateisti a liberáli to považujú za ukážku náboženskej netolerancie ako takej.

Existuje veľa aspektov tejto udalosti, ktoré zasluhujú diskusiu. Bolo to naplánované, alebo spontánne? Bol to defenzívny krok, alebo ohavný akt útlaku?  Schválil to pápež? Tieto otázky preberieme, ak nám Boh dožičí čas, neskôr. Dnes sa sústredíme na základnú nezhodu medzi opismi tejto udalosti: Koľko ľudí zahynulo počas Bartolomejskej noci?

Niektoré odhady počtu obetí sú vonkoncom absurdné. Kadejaké antikatolícke evanjelikálne weby uvádzajú, že v roku 1572 zahynuli 4 milióny hugenotov [1]. Toto číslo je smiešne, pretože väčšina dejepiscov odhaduje počet hugenotov vo Francúzsku v tej dobe na 1.5 až 2 milióny. I protestantské zdroje odhadujú celkový počet francúzskych protestantov, hugenotov i ostatných na  nie viac ako 2 milióny. [2] Iné protestantské zdroje, vedomé si neudržateľnosti tohoto tvrdenia odhadujú 1.1 milióna, čo by znamenalo, že viac než polovica hugenotov v kráľovstve bola vyhladená a to sa stále zdá byť nerozumne vysoký počet.

Na druhej strane, katolícki apologéti tých čias tvrdili, že počet obetí bol nízky, niečo okolo 2 tisíc, čo je tiež neudržateľné, lebo následné výskumy ukázali, že len v Paríži bolo zabitých najmenej 3 tisíc ľudí. Takže 2000 je trochu málo.

Takže sme uviazli v intervale medzi 2 tisíc a 1 milión, čo je celkom slušné rozpätie. Preto preskúmajme dôkazy a pokúsme sa ten interval trochu zúžiť. Čo hovoria súčasníci udalosti o počte obetí Bartolomejskej noci?

Vojvoda Sully, hugenotský vodca, ktorý sám len tesne unikol smrti odhaduje 70 tisíc mŕtvych. [3] Sami hugenoti mali polooficálny počet, ktorý zverejnili v  roku 1581 v "Martyrológii hugenotov", francúzskej obdobe Foxeovej Knihy mučeníkov. V tejto knihe, ktorá vyšla deväť rokov po masakre, sa uvádza 15 138 mŕtvych, hoci  menovite sa uvádza len 786. Francúzski hugenoti knihu prijali s nadšením a  nikto s vtedajších hugenotov dané čísla nespochybňoval. [4] 

Neskorší autori tieto čísla drasticky zrevidovali a masívne ich navýšili. Rev. Reuben Parsons, ktorý v roku 1893 napísal rozsiahle dejiny tejto udalosti v knihe Niektoré lži a omyly o dejinách, uvádza, že "Počet obetí tohoto vraždenia bol veľmi prehnaný. Je príznačné, že s časom, ktorý uplynul od udalosti, zvyšujú autori počet obetí. Masson hovorí o 10 tisícoch, kalvínska martyrológia okolo 15 tisíc,  kalvín La Popeliniére už viac než 20 tisíc, De Thou, hugenotský apologéta asi 30 tisíc, alebo "trochu menej." Hugenot Sully 70 tisíc, Péréfixe, katolícky biskup 100 tisíc."[5] Moderní hugenoti hovoria už o 300 000 zabitých. [6]

Svedectvá od tých, čo prežili a ich súčasníkov, majú len obmedzenú cenu. Vo všetkých obdobiach dejín mali svedectvá tých, čo prežili absolútnu prednosť a absolútnu autoritu. Na druhej strane, práve preto nie sú svedectvá tých čo prežili vždy tým najlepším meradlom pravdy o tom, čo sa stalo. Vedec sa musí dostatočne dištancovať od subjektu, aby vedel objektívne posúdiť fakty. Fakt, že sa niekto zúčastnil bitky pri Gettysburgu nezaručuje automaticky, že vie všetko, čo sa pri Gettysburgu stalo, a už vôbec nie, že pozná detaily bitky, ktoré ležali mimo jeho aktuálnu sféru skúsenosti.  Očité svedectvo je nápomocné pri zisťovaní, čo sa udialo na danom mieste a v danom čase, ale nepomáha pri tvorbe celkového obrazu o udalosti, najmä ak sa udiala v celej krajine, ako bol masaker v Barolomejskú noc..

Pre sporadickú povahu masakrov, rozličnú spoľahlivosť záznamov uchovaných na rozličných miestach a nespoľahlivému šíreniu správ vo Francúzsku 16. storočia, nie je možné, aby jediný účastník udalosti mal dostatočne presný prehľad o celej udalosti. Vtedajšie záznamy sú užitočné, ale nie sú absolútne autoritatívne.

Na aké druhy objektívnych dôkazov sa môžeme pozrieť, aby sme dostali presnejší odhad počtu zabitých? Jestvujú len slabé dôkazy, ale snáď postačia na hrubý odhad. Vyhovujúce dôkazy máme len z Paríža. Jestvuje takmer univerzálna zhoda v tom, že v Paríži v prvých piatich dňoch po noci z 23 na 24 augusta, bolo zabitých takmer 3000 hugenotov. Odkiaľ pochádza toto číslo? Podľa kráľovských záznamov bolo hrobárom na cintoríne Neviniatok vyplatených 35 libier za pochovanie 1100 tiel [7], ale tiež sa uvádza, že veľa ich skončilo v rieke Seine. Ak aj pripustíme, že do Seiny hodili mierne väčší počet ako pochovali, povedzme 2000, tak máme v Paríži asi 3000 mŕtvych. Väčšina dejepiscov súhlasí s počtom 3000. Ak by bol pomer medzi počtom pochovaných a počtom tých, ktorí skončili v rieke oveľa väčší, povedzme 1100 ku 15000, tak by nedávalo zmysel, prečo by sa vláda vôbec unúvala s pochovávaním hocikoho. Sedliacky rozum naznačuje, že počet vrhnutých do Seiny je približne rovnaký, prípadne menší, ako počet pochovaných. Na tom sa zhoduje väčšina historikov, vrátane Davida El Kenza, najuznávanejšieho moderného historika francúzskych náboženských vojen a významného lektora dejín novoveku na Université de Bourgogne. Iní uvádzajú len zanedbateľný počet vrhnutých do rieky a číslo 1100 považujú za celkový počet zabitých v Paríži.[8]

Z provincií prakticky nie sú žiadne záznamy. Máme však niekoľko údajov, ktoré nám pomôžu odhadnúť počet pobitých po celom kráľovstve.  Najskôr, keďže hugenotskí vodcovia, ktorí boli terčom útoku, boli v Paríži, dá sa bezpečne predpokladať, že v Paríži bolo vraždenie najzúrivejšie.
To dokumentuje aj fakt, že kráľ Karol IX vydal dekrét, ktorým už v prvý deň masakru žiadal ukončenie násilia, aby sa to čo sa deje v Paríži nerozšírilo do provincií. [9] Samozrejme, že na jeho dekrét nikto nedbal, lebo vraždenie pokračovalo ešte pár dní, ale kráľovský dekrét ho určite aspoň čiastočne utlmil.

To by vysvetlilo aj dôvod, pre ktorí v mnohých prípadoch katolíci v provinciách bránili hugenotov pred hroziacim násilím. V Lyone, hovorí kalvínska Martyrológia, sa veľa hugenotov uchýlilo do bezpečia arcibiskupovho väzenia a do Celestínskeho a Františkánskeho kláštora. A na námietku, že niektorí z tých, čo sa ukryli v aricibiskupovom väzení, padli do rúk nepriateľom, odpovedáme spolu s autorom Martyrológie, že sa to stalo za neprítomnosti a bez vedomia guvernéra. Keď sa tento vrátil, násilie ukončil a vypísal odmenu sto scudov za udanie zločincov. Ten istý autor hovorí, že "kalvíni v Toulouse našli ochranu v kláštoroch." V Lisieux biskup, ako uznáva Martyrológia [10], zachránil mnohých a "mierumilovní katolíci zachránili štyridsať zo šesťdesiatich v meste Romans. Z tých dvadsiatich čo zostalo trinásť neskôr prepustili a zahubili len siedmich, ktorí mali mnoho nepriateľov a boli ozbrojení." Dokonca i v Nîmes, kde hugenoti už dva krát chladnokrvne masakrovali katolíkov (v 1567 a v 1569) sa katolíci zdržali odplaty[11].V Paríži tiež nachádzame mnoho príkladov súcitu. Kalvínsky historik La Popelinière, súčasník tejto udalosti zapísal, že “medzi francúzskou šľachtou, ktorá sa vyznamenala pri záchrane života mnohých konfederátov, najväčšie dobro vykonali vojovodovia z Guise, Aumale, Biron, Bellièvre. . . ." [12]

Preto sa zdá mimoriadne nepravdepodobné, že by vraždenie v Lyone, Toulouse a inde bolo horšie ako v Paríži, kde sme uznali dva až tri tisíce obetí. David El Kenz odhaduje celkový počet mŕtvych v provinciách na asi 7,000 [13]. To udáva aj historik z Cambridge Phillip Benedict, ktorý vo svojej podrobnej štúdií o priebehu masakru v Rouene extrapoluje 7000 mŕtvych vo všetkých provinciách. [14]

Ak je tento odhad pravdivý, potom rozumný odhad celkového počtu obetí bude niekde medzi 9000 - 10 000, z toho 2 - 3 tisíce v hlavnom meste. I pôvodný hugenotský odhad 15138 by nebol privysoký, ale čísla 100 až 300 tisíc sú veľmi, veľmi nepravdepodobné.

Pripusťme, že niekto trvá na počte obetí 300 000. Bez ohľadu na historické súvislosti, má toto číslo svoje vlastné ťažkosti. Predpokladajme teda, že tých 300 000 bolo zabitých za 6 dní:

50000 zabitých denne
2083 zabitých za hodinu
35 zabitých za minútu
1 osoba zabité každé dve sekundy

Môžeme naozaj povedať, že francúzski katolíci v roku 1572 zabili 50000 ľudí denne, rýchlosťou 2083 za hodinu v spontánnom a neplánovanom výbuchu násilia? Pre porovnanie, v Osvienčime, v čase najvyššej efektivity údajne zabili 19200 ľudí denne[15]. A to bol tábor navrhnutý a vybudovaný na plánované vraždenie ľudských bytostí so všetkými technickými vymoženosťami modernej doby. A v špičke dokázal len 38% toho, čo údajne dokázali Francúzi v roku 1572.

To je veľmi nepravdepodobné, najmä ak vieme, že ani v Paríži, centre násilia a jedinom meste, odkiaľ máme nejaké dôveryhodné údaje, nebolo v noci 23.augusta zabitých 50000 ľudí. Ak z 300000 zoberieme tie tri tisícky boli zabité v Paríži, dostaneme 297 tisíc, čo robí denný priemer v provinciách ešte vyšší - 59400.

Nezdá sa to nepravdepodobné? Uvažujme ďalej. Masakrovanie asi neprebiehalo 24 hodín denne, bez prestávky. Predpokladajme, že zločinní katolícki vrahovia aspoň päť hodín spali, čo zvyšuje hodinový výkon na 3126 - teda 52 zavraždených každú minútu či jeden a pol osoby každú sekundu.

Pretože je očividne absurdné tvrdiť, že by takéto vraždenie mohlo bežať bez prestávky, najmä ak vieme, že Karol IX v neskorších dňoch podnikol významné kroky, aby násilie zastavil, museli by sme ešte predpokladať, že väčšina z tých 300000 zomrela v prvé dva, či tri dni, čo by efektivitu vražednej mašinérie vyhnalo ešte viac do nereálnych výšok.

V našom príklade sme skúmali predpokladaný počet obetí 300000. Ak toto číslo neobstojí pred faktami a ani matematickým rozborom, potom vyššie počty, udávané niektorými antikatolíkmi (500 000, 1.1 milióna, či dokonca 4 milióny) sú rozhodne neudržateľné, nie je za nimi ani jednoduchá matematika, ani ich neakceptuje väčšina historikov.

Najpravdepodobnejší scenár hovorí o 3000 parížskych hugenotoch zabitých v počiatočnom násilnom ošiali v noci z 23 na 24 augusta 1572. Asi polovica z nich je pochovaná na cintoríne Neviniatok, ale keď sa miesta na cintoríne minuli, zvyšok mŕtvol nahádzali do Seiny. Ani vlastné hugentoské odhady v Martyrológiu hugenotov z roku 1581 proti týmto odhadom nenamietajú.

Násilie, ktoré vypuklo v iných mestách po krajine nebolo také intenzívne ako v Paríži. Od kráľa prichádzali protirečivé správy, niektoré nabádali v jeho mene zaútočiť na hugenotov, iné volali po ukončení násilia a preto následné zabíjanie v krajine bolo sporadické a menej prudké, ako v hlavnom meste. Počas nasledujúcich piatich dní bolo zabitých v kráľovstve asi 7000 ďalších hugenotov, čo dáva ku koncu udalosti, 29. augustu, cca 10 000 mŕtvych. Tento počet sa približuje k počtom, ktoré sami hugenoti uvádzajú a k výskumom uznávaných historikov. Taktiež nie je matematicky absurdný, ako vyššie odhady.

Masaker  vybuchol spontánne, ale čoskoro sa dostal mimo kontrolu. Správy sú len útržkovité a i tí, ktorí sa zúčastnili, nemali istotu čo a kde sa deje. Debaty o počte obetí noci sv. Bartolomeja budú zaiste pokračovať. Ale nám sa netreba báť protikatolíckych antagonistov, ktorí uvádzajú absurdné čísla, len aby vykreslili katolíkov ako krvilačných fanatikov. Masaker bol tragédia a nespravodlivé zabitie každého jedného človeka je strašný zločin, ale čísla majú svoj význam a je veľký rozdiel medzi 10 tisícmi a miliónom mŕtvych.


1. http://www.discoverrevelation.com/12.html
2. http://www.chinstitute.org/index.php/chm/sixteenth-century/huguenots/
3. Saint Bartholomew’s Day, Massacre of (2008) Encyclopaedia Britannia Deluxe Edition, Chicago
4. Monatgu, Robert. On Some Popular Errors Concerning Politics and Religion. London: Burns and Oates, 1874. p. 170
5. Parsons, Reuben. Some Lies and Errors of History. Notre Dame, Indiana: The Ave Maria; 7th edition; 1893, pg. 287
6. Crouzet, D. La Nuit de la Saint-Barthélemy. Un rêve perdu de la Renaissance, Paris: Fayard, 1994. pp.34-35
7. Parsons, 288
8. ibid.
9. Goyau, Georges. "Saint Bartholomew's Day." The Catholic Encyclopedia. Vol. 13. New York: Robert Appleton Company, 1912. 5 Dec. 2012 <http://www.newadvent.org/cathen/13333b.htm>.
10. M. de Falloux, in the Correspondent of 1843, pp. 166-168.
11. Menard: “Histoire Civile, Eccl., et Lit., de Nîmes;” vol. v, p. 9.
12. “Histoire de France de 1550 jusqu’à 1557” edit. 1581; b. xxix, p. 67.
13. David El Kenz, Massacres during the Wars of Religion, Online Encyclopedia of Mass Violence, [online], published on 3 November 2007, accessed 5 December 2012, URL : http://www.massviolence.org/Massacres-during-the-Wars-of-Religion, ISSN 1961-9898
14. Benedict, Phillip. Rouen during the Wars of Religion, Cambridge: Cambridge University Press, 1981
15. Hanson, Victor Davis. Carnage and Culture, New York: Doubleday, 2000, pp. 194-195