Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 12. 2017


 
II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo
 

Časť IV

 
Život vo viere  -  Koniec „pokoncilovej jari“

 
                 V praxi panujú situačná etika a tzv. „menšie zlo“, ktoré sa stali zaužívaným meradlom. Učenie pápežov je odsúvané nabok a to do takej miery, že je dnes v katolíckych manželstvách úplne rozšírené praktizovanie umelej antikoncepcie so súhlasom moralistov, spovedníkov, biskupov a samotných biskupských konferencií. Po umelej antikoncepcii prichádza predmanželské a mimomanželské spolužitie, vraždenie nenarodených detí, praktizovanie homosexuality, ktoré sa medzi katolíkmi rozšírili a ktoré sú často obhajované teológmi a biskupmi. Tí hlásajú „koniec morálky zákazov“ a potrebu „novej pastorácie“, prispôsobenej „najnovšiemu“ stavu spoločnosti a zohľadňujúcej „okolnosti súčasnosti“, vyplývajúce z „ducha doby“. Dokonca vyzerá, že aj synoda biskupov o rodine z roku 2014 sa stotožnila s tézou kardinála Kaspera, podľa ktorej náuka Cirkvi v oblasti tzv. pohlavnej morálky musí byť v zhode so zaužívanou praxou kresťanov, miesto toho, aby ich správanie korigovala, aby ich tak priviedla do súladu s nemennými a nemeniteľnými pravidlami božského a prirodzeného zákona. To je výsledok dnes tak všadeprítomného morálneho relativizmu.  


             Arcibiskup Utrechtu a predseda holandskej biskupskej konferencie, kardinál Willem Eijk vo svojom pastierskom liste k predlanskému pôstnemu obdobiu ohlásil, že je nútený dať zavrieť približne tisíc kostolov v krajine. To sú zhruba dve tretiny z celkového počtu kostolov v Holandsku. Podľa správ vatikánskeho rozhlasu musia holandskí katolíci rátať s „budúcnosťou bez kostolov“.
Krajiny Beneluxu boli pritom až do polovice minulého storočia kvitnúcimi katolíckymi krajinami. 90 percent veriacich navštevovalo nedeľnú Svätú omšu a povolaní bolo toľko, že tieto relatívne malé krajiny boli schopné vysielať misionárov do celého sveta. Dnes je to chabých 5 percent, ktoré v nedeľu nájdeme na bohoslužbe, samozrejme málo na to, aby mohla byť udržiavaná ako-tak fungujúca správa farností. Dôvod, prečo je tomu tak, nie je ťažké nájsť: Cirkev najmä v Holandsku sa po II. Vatikánskom koncile začala správať mimoriadne „progresivisticky“ a pokoncilové reformy zavádzala v akejsi nadbiehajúcej poslušnosti“ ešte oveľa radikálnejšie, ako to chceli sami „umiernení“ modernisti v Ríme. Známym sa stal tzv. „Holandský katechizmus“ z roku 1966, ktorého anglický a nemecký preklad sa čoskoro objavil na trhu a ktorý napríklad spochybňoval existenciu diabla a anjelov, zastieral vieroučné pravdy o dedičnom hriechu, panenskom počatí Ježišovom, či o Kristovej smrti ako obety na kríži. V neposlednom rade relativizoval autoritu a neomylnosť pápeža a učiteľského úradu Cirkvi.


                Pápež Pavol VI. bol vtedy nútený zasiahnuť a ustanovil komisiu, zloženú z kardinálov, ktorá nespochybňovala „nezvyčajné prednosti“ antropologického a antropocentristického (výklad je výrazne ovplyvnený subjektivizmom) uhla pohľadu pri výklade katechizmu, ale vypracovala celý rad poznámok, ktoré mali byť ku katechizmu priložené. Na samotnom katechizme ale nebolo pozmenené nič. Nadšenie týmto katechizmom spočívalo prirodzene iba v tom, že sa to teraz s vierou a náboženskými povinnosťami veriaceho katolíka už viac nemuselo brať až tak prísne a presne. Ale pokoncilový človek nezačal chodiť do kostola ani nadšenejšie, ani s väčšou radosťou ako predtým, ba čo viac, nemusel sa už vo svojom svedomí viac znepokojovať, ak kedy-tedy nešiel alebo neskôr úplne prestal chodiť. Teraz je Cirkev v Holandsku v koncoch, ale toto celé žiaľ v žiadnom prípade nie je len problémom Holandska. Aj inde na Západe v blízkej budúcnosti viditeľné štruktúry Cirkvi skolabujú, lebo niet povolaní, narastá počet neobsadených fár, kostoly sa vyprázdňujú, účasť na bohoslužbách redne. V iných kútoch sveta to nevyzerá inak, strednú Európu to čaká v strednodobom horizonte o pár desiatok rokov tiež. Zerodovaná viera, ktorá sa od čias koncilu temer odvšadiaľ hlása, nemá šancu priniesť opravdivú úctu a lásku človeka k Bohu, lebo je hlásaná z pozície ľudského usmrkanca, ktorý sa pred Bohom furt na niečo vyhovára alebo ho jednoducho ignoruje. Dôkazom toho je len nedávno zverejnená správa o jednej štúdii, pojednávajúcej o dušpastieroch v Nemecku. Podľa údajov v nej sa v Nemecku iba 58 percent kňazov modlí každý deň a tesná nadpolovičná väčšina (54 percent) pristupuje k spovedi maximálne raz do roka. Že tak vlažný klérus nedokáže spôsobiť onú koncilom očakávanú „obnovu“, ba dokonca, že nie je schopný udržať pri viere aspoň posledné zvyšky veriacich katolíkov, je pochopiteľné samo sebou. Človek by očakával, že aspoň teraz, keď je už skazené ovocie posledného koncilu a jeho neslávnych reforiem neprehliadnuteľné, bude u cirkevných autorít nasledovať akási zmena zmýšľania, prehodnotenie postupov, či zmena paradigmy - no to bohužiaľ nie je veľmi vidieť. S katolíckou tradíciou späté náboženské zoskupenia a spoločenstvá a ich kňazi sú v rámci Cirkvi naďalej iba trpené, miesto toho, aby ich cirkevné autority účinne podporovali. Nejde tu a priori iba o Kňazské bratstvo Svätého Pia X., ale tiež o iné korporácie, ktoré sa zdržiavajú kritiky II. Vatikánskeho koncilu ako takého, resp. jeho záverov. Augsburský biskup Konrad Zdarsa dal prednedávnom renovovať oltárny priestor v pútnickej bazilike vo Wigratzbade. Výsledkom stavebných úprav je to, že na väčšie ceremónie, akými sú napríklad kňazské vysviacky už nedokáže Bratstvo Svätého Petra túto baziliku využiť a musí sa poobzerať po iných kostoloch.

  Aj tragédia okolo Františkánov Nepoškvrnenej ukazuje, že sa radšej podstúpi zruinovanie fungujúceho rehoľného spoločenstva, ktoré na rozdiel od takmer všetkých ostatných dnešných hippie pozostatkov kedysi slávnych a v dejinách Cirkvi dôležitú úlohu zohrávajúcich reholí stále rastie a teší sa novým a novým členom, nasledujúcich svoje Povolanie, než aby sa akceptovala „predkoncilová“, „spiatočnícka“ zbožnosť a láska k starobylej a večnej liturgii. Je namieste sa pýtať, či to nie je previnením voči Duchu Svätému? O Duchu svätom sa koncil zmieňuje na veľa miestach a debata pokoncilových čias sa ním zaštiťuje v miere prehojnej. Cirkev po II. Vatikánskom koncile Ducha Svätého veľmi často spomína a odvoláva sa naňho vždy, keď urobí nejaký radikálny rez a zlom voči tradícii. Koniec koncov, je priveľmi lacné a jednoduché, vydávať a  vyhlasovať vlastné profánne nápady za vnuknutia tretej Božskej osoby, keď sa nedbá na rozlišovanie duchov. Ale sú dnešní ľudia schopní, ochotní  a pripravení počúvať Ducha Svätého, vnímať jeho vnuknutia?  Nie sú pravdy viery, nie sú cirkevné dogmy predsa Jeho dielom? Nevznikla tradičná liturgia a neutvárala sa cirkevná disciplína pod Jeho vplyvom? Kristus hovorí o hriechu proti Duchu svätému v spojitosti s výčitkami zo strany farizejov, že vyháňa démonov s pomocou Belzebuba (porovnaj Matúš 12, 24). Každý mohol vidieť, ako Ježiš vyháňal démonov a uzdravoval chorých.  Farizeji nemohli poprieť to, čo videli. Ale radšej pripísali zázraky, ktoré Kristus vykonával diablovi, než aby mali uznať a vyznať ich božský pôvod. Toto sa teda zdá byť hriechom proti Duchu Svätému: bojovať proti dielu, ktoré očividne pochádza od Boha a tvrdiť dokonca, že bojujeme voči niečomu, čo sa prieči Bohu. Navrávať si to, len aby sme nemuseli činiť pokánie, aby sme sa, plní pýchy, nemuseli kajať za svoje skutky. Myslím, že sa tento obraz hodí pre opis boja modernistickej väčšiny voči tradicionalistickej menšine vnútri Cirkvi. A hodí sa sem aj nazeranie modernistov na tradicionalistov, ktorých vnímajú ako svojich sokov, ba niekedy až nepriateľov. Tradicionalisti si zachovali pôvodnú vieru svojich otcov a usilujú sa žiť podľa katolíckej morálky. V ich radoch sa nachádzajú rodiny, ktoré praktizujú vieru a ľudia, pôsobiaci v duchovných povolaniach, tak, že sa nemusia obávať toho, že zajtra „vyhynú“. Modernisti sa zas nemusia báť, že zostanú bez kňaza, to im nehrozí práve vďaka tradicionalistom. Toto je viditeľné ovocie pôsobenia Ducha svätého. Moderní „katolíci“ sú naproti tomu na seba patrične hrdí, že neveria všetkému, čo Cirkev hlása a že si vedia vybrať, čo budú vo svojom živote zachovávať, aké názory Cirkvi preberú a aké nie. Katolícku morálku zväčša ignorujú, niekedy otvorene zosmiešňujú. V každom prípade, vďaka pôsobeniu dvom generáciám „osvietených“ kňazov ju už vlastne ani vôbec nepoznajú. Sú skôr protestantmi, než katolíkmi. Rodiny im vymierajú, semináre zejú prázdnotou, kostoly pustnú, klérus je beznádejne prestarnutý, generačná výmena nefunguje. Osloviť mládež sa veľmi nedarí a tá sa tak životom potuluje bez pastiera. Napriek tomu vládne plné presvedčenie o tom, že práve oni-modernisti predstavujú skutočnú, navyše šťastnú, budúcnosť Cirkvi. Tvrdia to vždy a všade a chytá ich zúrivosť, ak si to niekto, kto vidí veci okolo seba a je popritom i trochu sčítaný, dovolí spochybniť. Vnímajúc seba ako avantgardu a tým aj budúcnosť Cirkvi, všetko, čo i len trochu zaváňa predkoncilovo, vehementne potláčajú, odmietajú a zosmiešňujú. Nie je to znakom skôr Zlého ducha, ktorý všetko katolícke nenávidí?

Keď je očividne všetko pôvodné katolícke vydávané za zlé a to, čo katolícku Cirkev nivočí, je oproti tomu vyhlasované za dobré, potom nie sme ďaleko od hriechu farizejov, ktorí Kristovo účinkovanie vyhlasovali za démonické a naopak, svoje vlastné postoje považovali za prejav božskej horlivosti. Každopádne, za to si modernistickí a liberálni katolíci zaslúžia na svoju adresu výčitku svätého Štefana prvomučeníka: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému“.  (Skutky 7, 51)   





 

        

11. 12. 2017


 

 

II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

 

Časť III


 

Pokoncilové obdobie a Humanae Vitae

 



25. júla 1968 zverejnil pápež encykliku Humanae Vitae. Navzdory mienke väčšiny ním oslovených expertov zopakoval Pavol VI. v tomto dokumente odsúdenie umelej antikoncepcie. Niekoľko dní nato, 30. júla 1968, zverejnil denník New York Times pod titulom „Proti encyklike pápeža Pavla VI.“ výzvu, podpísanú vyše dvesto teológmi, nabádajúcu katolíkov k neposlušnosti voči encyklike pápeža.
 

Hlavný podnecovateľ, otec Charles Curran (USA), teológ na Catholic University of America (Washington D. C.), bol žiakom pátra Häringa. Niektorí účastníci koncilu, ktorí sa postavili proti encyklike Pavla VI., okrem iných kardináli Suenens (Mechelen-Brussel), Alfrink (Utrecht), Heenan (Westminster), Döpfner (Mníchov a Freising) a König (Viedeň) sa nato zhromaždili v nemeckom Essene, aby ako skupina zorganizovali opozíciu proti Humanae Vitae. 19. septembra 1968, počas konania Katolíckeho dňa (Katolícky deň je niekoľkodňové zhromaždenie katolíckych veriacich tej-ktorej nemecky hovoriacej krajiny, konané vo viacročnom turnuse (v Nemecku zvyčajne každé dva roky). Jeho počiatky treba hľadať v laických hnutiach 19. storočia. V nemeckých krajinách sa konal prvý Katolícky deň v roku 1848, v Rakúsku v roku 1877 a vo Švajčiarsku v roku 1903) odhlasovala výrazná väčšina rezolúciu, požadujúcu obsahovú korektúru encykliky. Bolo to niečo nevídané, niečo, čo sa ešte počas dlhých a pohnutých dejín Cirkvi nevyskytlo. Výnimočnosť tejto skutočnosti tkvela v tom, že otvorený odpor voči pápežovi a tradičnej náuke neprišiel len od laických teológov a kňazov, ale aj zo strany niektorých biskupských konferencií, najmä zo strany episkopátu belgického, vedenom kardinálom Suenensom, prímasom Belgicka. Pápeža Pavla VI. táto otvorená konfrontácia zo strany niektorých koncilových osobností, ktoré považoval za sebe blízke, ranila natoľko, že v ďalších rokoch od vydania Humanae Vitae už nezverejnil žiadnu novú encykliku, zatiaľ čo v rokoch 1964 až 1968 ich napísal sedem.

  Náhly zvrat, ktorý doslova hodil cez palubu tradičnú náuku Cirkvi, týkajúcu sa rodiny, je časťou celkového procesu sebazničenia, ktorého rysy vybadal už Pavol VI. Bolo z jeho strany vydanie encykliky Humanae Vitae kontroverzným krokom alebo skôr plánované „dovŕšenie cieľa“ ? Pokoncilové obdobie nenasledovalo v skutočnosti líniu Humanae Vitae, ale naopak tú, autorom ktorej bol kardinál Suenens a skupina teológov okolo neho, zastávajúcu opačnú mienku. II. Vatikánsky koncil dal biskupom za povinnosť štúdium „pastorálnej sociológie“, keď im odporučil, aby sa otvorili moderným sekulárnym vedám, od sociológie po psychoanalýzu. V tom čase boli veľmi rozšírenými diela rakúskeho psychoanalytika Wilhelma Reicha a amerického filozofa Herberta Marcuseho. Rodinu líčili ako inštitúciu totálneho útlaku a tvrdili, že podstata životného šťastia spočíva v pohlavnej rozkoši. Na pápežských univerzitách a seminároch sa učilo práve z textov, autorom ktorých bol páter Häring, ako aj z prác jeho žiakov. Ešte aj dnes je páter Häring považovaný za „otca modernej morálnej teológie“. Noví moralisti nahradili objektivitu prirodzeného zákona „vôľou osoby“, ktorá je oslobodená od každého regulujúceho, či obmedzujúceho puta a ktorá je natrvalo vpísaná v rámci aktuálneho kultúrneho a historického kontextu do tzv. „situačnej etiky“.  Keďže (aj pohlavné) vzťahy predstavujú pevnú súčasť osobnosti ako takej, požadovali títo teológovia definovanie roly pohlavnosti ako „prvoradej funkcie osobnostného rastu“, pričom citovali Gaudium et spes (č. 24), kde sa píše, že človek objaví sám seba len skrze svoj vzťah s druhým človekom. Je nutné podotknúť, že článok 24 Gaudium et Spes explicitne o žiadnych „pohlavných vzťahoch“ nehovorí, nájde ich tam medzi riadkami iba ten, komu o to, aby ich tam našiel, veľmi ide. A to je problém oných moderných teológov, o ktorých je reč.

        Inštitút manželstva bol známy všetkým kultúram na Zemi. Každý pokus o zničenie manželstva zlyhá. Encyklika Jána Pavla II. „Veritatis Splendor“ („Jas pravdy“) nanovo vyzdvihla existenciu prirodzeného zákona a absolútnych morálnych noriem. Podľa tradičnej náuky Cirkvi je manželský akt sám osebe, dľa svojej prirodzenosti, predurčený na odovzdávanie života a je dobrým a správnym iba vtedy, ak sa deje v rámci manželstva (inak by nemohol byť takto nazvaný), i tu však za predpokladu, že nebude zbavený svojho hlavného a konečného cieľa. Pre cirkevných „novátorov“ sú naproti tomu pohlavné vzťahy (akékoľvek) dobré vždy, lebo vyvolávajú, ako hovorí klasik, „najdôvernejší okamih a najsilnejšiu fázu ľudskej lásky“, bez ohľadu na skutočnosť, či sú alebo nie sú orientované na plodenie potomstva. Pohlavnosť je bytostná súčasť „stávania sa plným človekom“, lebo nás prenáša do „zdieľanej dôvernosti“ s inými ľuďmi. Veľký taliansky teológ Cornelio Fabro (1911-1995) zhrnul tento pohľad na vec slovami plnými irónie: „Božia láska sa uskutočňuje v láske k blížnemu, láska k blížnemu je vyjadrená predovšetkým pohlavnými vzťahmi.“ Tu máme novú morálku, ktorá je dnes dominantnou.



             Všetky dejinné epochy (myslím teraz na to, čo bežne nazývame „dejinami kultúry“) vyzdvihovali hodnotu a dôležitosť cudnosti, lebo cudnosť pozdvihuje ľudskú bytosť a zdokonaľuje, zušľachťuje ju. Cudnosť je chránená „múrom“, ktorým je pocit studu. Aj ten tkvie hlboko v prirodzenosti človeka. Každý človek a každá ľudská generácia si totiž nesie v sebe túžbu po cudnosti. Odstraňovanie pocitu studu vedie k devalvácii celej spoločnosti a jej degenerácii na úroveň zvierat, ktoré týmto pocitom nedisponujú. Zvieratá majú pohlavné pudy, rovnako ako ľudia, ale nemajú pocit studu, alebo ak chceme, hanby, ktorý je dôkazom existencie nesmrteľnej duše, ktorú má len človek. Pocit studu, akokoľvek zakomponovaný v genetickej výbave (zdravého) človeka, sa historicky vyvíjal. Jeho prameňom však bol vždy prirodzený zákon. Ak pohlavnosť nenachádza svoje pravidlá správania v prirodzenom zákone, ale je vedená interpersonálnymi spojeniami ad hoc, čiže akousi „slobodnou voľbou“ jednotlivca, potom je logickým a bolestivým následkom toho všetkého rozšírenie prostriedkov zabraňujúcich počatiu, rozhojnenie predmanželského a mimomanželského súžitia a homosexuálna nezriadenosť.



               Z personalistickej perspektívy, zdôrazňujúcej dôležitosť a hodnotu medziľudských vzťahov predstavuje aj homosexualita „možný a legitímny variant pohlavnosti“ ako výsledok „práva na sebaurčenie pohlavnej identity“. Právne uznanie homosexuality je odôvodnené antropocentristickým pohľadom na veci, podľa ktorého, „starať sa o druhého v pevnom, trvácom vzťahu náležitým spôsobom je jednou z foriem sebarealizovania subjektu a zároveň príspevkom k sociálnemu životu vo forme solidarity a delenia sa“. Jedine sčasti vypustené paragrafy z dokumentu Relatio post disceptationem („Report po diskusii“), ktoré predstavujú údajne iba zhrnutie diskusií z prvého týždňa zasadania mimoriadnej synody biskupov o rodine, ktorá sa zišla v októbri roku 2014, sú formulované presne v tejto línii. Vnútri a mimo synodálnej sály nepremeškali biskupi a kardináli neustále vznášanie požiadaviek, aby boli v dokumente obsiahnuté aj „pozitívne aspekty“ protiprirodzených medziľudských vzťahov a spojení. Toto siahalo až k prianiu “po určitom formulovaní práv, ktoré by sa mali priznať tým osobám, ktoré žijú v homosexuálnych zväzkoch“. Vráťme sa však teraz k otázke, položenej na začiatku: Existuje spojenie medzi krízou rodiny a krízou Cirkvi? Odpoveďou môže byť iba jasné „Áno“. Je tu ale jeden podstatný rozdiel, ktorý treba zdôrazniť: Kríza rodiny je dôsledkom systematického útoku laicistickej a antikresťanskej lobby, ktorému je rodina vystavená od 50-tych rokov minulého storočia. Rodina je ničená zvonku, Cirkev je napádaná z jej samotného vnútra.



            Ak Cirkev, takpovediac, „ničí samu seba“, znamená to potom, že netrpí pod nejakou vonkajšou agresiou, ale že ju ničia alebo sa aspoň pokúšajú zničiť ju jej vlastní „muži Cirkvi“. Náhly zvrat, týkajúci sa výkladu náuky Cirkvi o rodine je súčasťou tohto procesu sebadeštrukcie a synoda o rodine zreteľne odhalila jeho závažnosť a hĺbku. Nedávna synoda o rodine bola zasvätená zrade na morálke a aj v rovine pastorálnej je odsúdená na zlyhanie, ak chce hovoriť o manželstve, ale zamlčiava pritom prirodzený zákon a nechce nič vedieť o prvotnom cieli manželstva, rozprestiera závoj mlčania o hriechu ako takom a ani len slovom nespomenie význam a hodnotu cudnosti v manželstve a mimo neho. Pôvodná schéma II. vatikánskeho koncilu, od ktorej sa tak ľahkovážne upustilo nám pripomína, že manželstvo a rodina nie sú historickými skutočnosťami, ktoré by mali byť podriadené zákonitostiam dejinného vývoja, ale sú oveľa viac prirodzenými skutočnosťami, ktoré svoje životné pravidlá nachádzajú v nemenných zákonitostiach. To zároveň znamená, že každý pokus o ich zničenie je od počiatku odsúdený na neúspech, lebo každý človek, ktorý uzrie svetlo sveta, každá generácia, ktorá nasleduje tú predošlú nosí v sebe potrebu, túžbu po rodine a táto túžba po rodine  je o to väčšia, o čo závažnejšou je kríza spoločnosti ako takej.

5. 12. 2017


II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

Časť II


Otvorenie koncilu 11. októbra 1962

Druhý vatikánsky koncil bol slávnostne otvorený 11. októbra 1962. 13. októbra sa uskutočnilo prvé všeobecné zhromaždenie, ale otvorenie tohto zasadnutia bolo poznamenané menšou teatrálnou „medzihrou“. Program dňa predpokladal hlasovanie o voľbe zástupcov koncilových otcov do desiatich komisií, úlohou ktorých bolo venovať sa spracovávaniu schém. Ján XXIII. zveril kardinálovi Suenensovi (1904-1996) vypracovanie textu o vzťahu Cirkvi k modernému svetu. Pôvodná schéma o manželstve a rodine bola do tohto textu, ktorého názov bol sprvoti „Schéma 17“, neskôr „Schéma 13“, začlenená tiež.

Léon-Joseph Suenens bol mladým kardinálom z Brusselu, ktorý Jánovi XXIII. svojho času navrhol, aby dal koncilu a jeho záverom z hľadiska ich záväznosti pastorálny charakter. Tomuto prelátovi sa od Pavla VI. dostalo obrovskej výsady, keď ho 23. júna 1963, teda pár dní po jeho zvolení, predstavil davu na Svätopeterskom námestí, zhromaždenom k modlitbe Anjel Pána. (Pavol VI. teda vykonal pre kardinála Suenensa viac, než súčasný pápež František vo vzťahu k nemeckému kardinálovi Kasperovi, keďže František sa obmedzil iba na to, aby vychválil jednu z Kasperových kníh.) Bol to Suenens, ktorého najprv Ján XXIII. a potom Pavol VI. poverili, aby skoncipoval pastorálnu konštitúciu o Cirkvi v modernom svete, ktorá by v sebe zahrňovala celú problematiku manželskej morálky. Toto bola kľúčová pozícia, ktorú zastával počas troch rokov. Suenens bol ikonou koncilu.

Ján XXIII. bol presvedčený, že koncil, ktorý nemal byť vieroučným, ale pastorálnym, nebude trvať dlho a bude veľmi rýchlo ukončený. Keď mu v júli sekretár koncilu Mgr. Pericle Felici predložil koncilové schémata, pápež s nadšením podotkol: „Koncil sa koná a môžeme ho na Vianoce ukončiť!“ V skutočnosti boli na Vianoce toho roku všetky Jánom XXIII. aprobované schématá zhromaždením odmietnuté, okrem Schémy De Liturgia, teda presne tej, ktorá sa Jánovi XXIII. pozdávala najmenej. Bola však jedinou, ktorá uspokojovala progresivistickú menšinu kardinálov. Kardinál Liénart (Lille), podporovaný kardinálmi Döpfnerom (Mníchov a Freising), Fringsom (Kolín) a Königom (Viedeň) protestoval proti, podľa neho chýbajúcemu záujmu kúrie o názor jednotlivých biskupských konferencií a požadoval komunikáciu s nimi, s cieľom zistiť ich názor na konkrétne oblasti, tvoriace predmet koncilom preberaných tém skôr, než by sa prikročilo k voľbám kandidátov do jednotlivých komisií. Všetko toto bolo podrobne dohodnuté. Predseda koncilových zasadnutí, Kardinál Tisserant (kardinál-dekan a orientalista, pôvodom z Francúzska), požiadavke odkladu volieb kandidátov vyhovel a tým sa získal časový priestor na oslovenie biskupských konferencií. Razom sa do centra diania dostala dobre organizovaná skupina európskych kardinálov, ktorú páter Wiltgen, autor knihy „Rýn sa vlieva do Tibery“, nazval „rýnskou alianciou“. Táto skupina dosiahla vymenovanie temer všetkých ňou navrhovaných kandidátov do komisií. Nezanedbateľná rola biskupských konferencií, s ktorou koncilový reglement nijako nepočítal, bola týmto oficiálne potvrdená. K tomu všetkému sa pridružil fakt, že biskupské konferencie boli vedené viac odbornými teológmi-laikmi, než samotnými biskupmi, hoci práve z biskupov sú tieto orgány zložené. Viacero z týchto teológov bolo odsúdených Piom XII., čo im ale nebránilo pripravovať sa na svoju rozhodujúcu úlohu, ktorú budú na koncile zohrávať. Medzi nimi sa nachádzali také mená ako páter Bernhard Häring, ktorý bol priamo Jánom XXIII. vymenovaný za koncilového poradcu, ako aj pátri Congar a de Lubac. Schématá tak putovali do odpadkového koša a v duchu úplne odlišného ideologického zamerania boli napísané nanovo. Rovnako bola vzatá útokom schéma o manželstve, jej prepracovanie na seba nenechalo dlho čakať.

Od schémy o manželstve po Gaudium et spes

Druhý vatikánsky koncil napokon nemal trvať tri mesiace, ale tri roky. Čo sa to stalo? Skupina koncilových otcov zo stredoeurópskej a latinskoamerickej oblasti, ktorí mali ako experti a periti (poradcovia) po ruke hlavných reprezentantov Nouvelle Théologie rozhodla, že je nutné odmietnuť schémy, pripravené rímskymi komisiami. Boli považované za príliš „viazané na tradíciu“. V júni 1962 zhromaždil kardinál Léon-Joseph Suenens, nový arcibiskup diecézy Mechelen-Brussel, v Belgickom kolégiu v Ríme skupinu kardinálov, aby s nimi prejednal plán postupu na nastávajúcom koncile. Suenens neskôr spomína, ako s nimi diskutoval o „dôvernom dokumente“, kritizujúcom schémy, vypracované prípravnými komisiami a ktorý pápežovi navrhoval „pre svoju osobné a súkromné potreby“ vytvorenie komisie s obmedzenými právami, akúsi „expertnú radu“, ktorá by mu pomohla nájsť odpovede na veľké problémy, súvisiace s aktuálnym stavom pastoračnej činnosti v Cirkvi.

Za sekretára komisie, ktorej úlohou bolo vypracovanie Schémy 13 (tá o manželstve a rodine), bol vymenovaný páter Häring. Bol jedným z najdôležitejších autorov dokumentu, ktorý bol napokon publikovaný pod konečným názvom Gaudium et spes. Páter Häring a ďalší autori konštitúcie Gaudium et spes sa zaujímali najmä o problematiku kontroly pôrodnosti. V máji 1960 bola na trh uvedená počatiu zabraňujúca (antikoncepčná) pilulka Enovid. Na jej vývine sa spolupodieľal americký židovský fyziológ a lekár Gregory Goodwin Pincus a slávnou sa stala vďaka masívnej finančnej podpore Margaret Sanger a Katharine McCormack - veľkňažiek antikoncepcie, potratárstva a genetickej diagnostiky v rámci „starostlivosti o zdravie“.  

V knihe s titulom The time has come (Nadišiel čas), o ktorej sa veľa hovorilo, požadoval jeden z Pincusových kolegov, Dr. John Rock, nevyhnutnosť nového postoja cirkví, predovšetkým však zo strany katolíckej Cirkvi, k problematike kontroly pôrodnosti. Tieto tézy boli novými moralistami a niektorými koncilovými otcami, patriacimi k (dovtedy) progresivistickej menšine kolégia kardinálov priaznivo prijaté. Odmietli náuku Cirkvi, podľa ktorej je používanie prostriedkov umelého zabránenia počatiu ťažkým hriechom a požadovali „otvorenie Cirkvi antikoncepčnej tabletke“. Rozhodujúca bitva sa odohrala v koncilovej aule medzi progresivistickým a tradicionalistickým krídlom: bitva, ktorá zašla oveľa ďalej, než je otázka užívania tabletiek proti počatiu. Išlo tu totiž aj o ciele manželstva ako také a siahalo sa tu dokonca na samotné pravidlá, dané prirodzeným zákonom.

Najväčší rozruch vzbudil príhovor kardinála Suenensa z 29. októbra 1964, v ktorom bránil kontrolu pôrodnosti slovami: „Je možné, že sme vetu zo Svätého Písma „Ploďte sa a množte sa“ podčiarkli spôsobom, ktorý ponecháva v tieni iné slovo Božie: “Budú obaja jedno telo“. Sledujme pokrok vo vede. Zaprisahávam Vás, bratia moji, vyhnime sa druhému procesu „Galilei“, jeden Cirkvi stačí.“ Tieto vyhlásenia vyvolali nevôľu koncilových otcov, ktorí boli verní náuke Cirkvi a znepokojili aj samotného Pavla VI., ktorý rozhodol, že téma kontroly pôrodnosti bude z textu „Gaudium et spes“ vypustená a štúdium tejto otázky sa prenechá komisii zriadenej Jánom XXIII. Táto komisia bola vytvorená v roku 1963 práve na základe odporúčaní kardinála Suenensa.

Po dlhých diskusiách bola 7. decembra 1965 pomerom hlasov 2309 „za“ ku 75 „proti“ prijatá pastorálna konštitúcia Gaudium et spes. O rodine a manželstve pojednávajú len paragrafy 47 až 52, čo predstavuje výrazne obmedzenejší rozsah v porovnaní s tým, s akým sa pre tieto témy počítalo v prípravnej fáze koncilu. Najzarážajúcim aspektom konštitúcie je ale absencia výkladu tradičného usporiadania cieľov manželstva – primárneho a sekundárneho. Paragraf 48 hovorí, že uzavretím zmluvy medzi manželmi začína „intima communitas vitae et amoris conjugalis“ (intímne spoločenstvo manželského života a lásky). Manželstvo je tu definované bez toho, aby sa vzťahovalo aj na potomstvo. Na dôvažok, v ďalších paragrafoch sa hovorí najprv o manželskej láske (par. 49) a až potom o potomstve (par. 50). Jedná sa – a je tomu tak aj u mnohých ďalších koncilových textov – o dvojznačný dokument, keďže sa naschvál vynechalo definovanie tzv. hierarchie cieľov, čím sa nechala otvorená možnosť obídenia oficiálnej náuky Cirkvi. Cez to všetko nás ešte aj logika učí, že dve hodnoty nemôžu stáť na jednej a tej istej úrovni v absolútnej rovnosti. V prípade konfliktu bude alebo jeden alebo druhý z týchto na rovnakú úroveň postavených princípov nutne dominujúcim. Väčšina koncilových otcov dokument aprobovala, predpokladajúc, že plodenie potomstva zostane primárnym cieľom manželstva, opierajúc sa pri tom o objektívnu povahu inštitútu manželstva. Progresivistické krídlo chápalo na rozdiel od toho ono „kladenie na jednu rovinu“ ako popretie primátu plodenia potomstva a z toho vyplývajúce presadenie primátu manželskej lásky, opierajúc sa pritom nie o prirodzeno, ale o osobno.

 
             Druhý vatikánsky koncil bol ukončený 8. decembra 1965. Komisia pre otázky kontroly pôrodnosti, ustanovená Jánom XXIII. a potvrdená Pavlom VI. pokračovala vo svojej práci i naďalej a koncom júna 1966 predostrela pápežovi svoje závery. Vo všeobecnosti sa vo verejnej mienke rozšírilo presvedčenie, že Pavol VI. sa pod tlakom feministického hnutia chystá v tejto otázke zmeniť tradičnú náuku Cirkvi. Skoro všade sa propagovala kontrola pôrodnosti a „plánovanie rodičovstva“ čoby nutnosť súčasnej doby a antikoncepčná tabletka sa brala ako inštrument „oslobodenia ženy“. Medzi rokmi 1966 až 1968 sa zdalo, akoby Pavol VI. v týchto otázkach váhal, až sa napokon rozhodol prijať ťažké a bolestivé rozhodnutie.

27. 11. 2017


II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

Časť I


Profesor Dr. Roberto di Mattei, taliansky historik (o. i. autor knihy Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta [Druhý vatikánsky koncil. Nikdy nenapísaný príbeh], ktorá vyšla v Taliansku v roku 2010 a stala sa okamžite bestsellerom) mal svojho času pred kňazmi a bohoslovcami prednášku na tému „II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo – pôvod a počiatky morálnej revolúcie“.
            {Profesor Dr. Roberto de Mattei (ročník 1948) prednáša európske politické dejiny 16. až 20. storočia a dejiny kresťanstva na Európskej univerzite vo svojom rodnom Ríme.}                        

Akým spôsobom sa dotýkal II. Vatikánsky koncil a jeho praktické závery manželstva a rodiny? Táto otázka si zaslúži byť položenou, nielen jednoducho s ohľadom na jej  historický aspekt, ale predovšetkým preto, aby sa dalo lepšie pochopiť, kde možno nájsť korene súčasnej krízy rodiny a kresťanského manželstva.

Rodina – oná základná bunka spoločnosti, ako sa jej často vraví – dnes prekonáva hlbokú krízu. No kríza rodiny je na jednej strane kultúrnou a morálnou krízou celej spoločnosti a zároveň príčinou a účinkom hlbokej náboženskej krízy, ktorá rozožiera srdce Cirkvi, mystického tela Kristovho. Táto kríza vypukla v rokoch po II. vatikánskom koncile. Preto je naporúdzi otázka: Jestvuje spojitosť medzi krízou rodiny a krízou Cirkvi, alebo, aby sme boli ešte precíznejší, medzi krízou kresťanskej rodiny a Druhým vatikánskym koncilom? Aby sa dalo odpovedať na túto otázku, nemožno problematiku vymedziť iba na diskusiu o výklade pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes (dekrét „o Cirkvi v súčasnom svete“), jedinom koncilovom dokumente, ktorý hovorí priamo o rodine. Otázku je treba poňať v širšom rámci, do ktorého treba zahrnúť výskum celej historickej dekády medzi rokmi 1958 až 1968, teda časového rámca od roku smrti pápeža Pia XII. po uverejnenie encykliky Humanae vitae Pavlom VI. Nezabúdajme, že rok 1968 je zároveň rokom študentskej revolty na Sorbonne, či na univerzitách „Západného Nemecka“. Revolty, ktorá so sebou priniesla postupný morálny úpadok západnej spoločnosti.


Kríza Cirkvi a zrod novej morálky

1968 - prelomový rok spoločenských zmien doznal revolúcie v oblasti mravov a duchovného života, ktorá výrazne ovplyvnila aj život veriacich v pokoncilovej Cirkvi. Koncilové tézy, diktované biskupmi a kardinálmi „rýnskej koalície“ boli akýmsi symptomatickým odrazom prvotných prejavov celospoločenských zmien. Rok 1968 mal bezpochyby silný vplyv nielen na sekulárnu spoločnosť ako takú, ale i na vnútorný život v katolíckej Cirkvi. V nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa praktický súkromný život veriacich začal čoraz viac ponášať na život, aký viedli ľudia bez (kresťanskej) viery. Koncilový obrat kormidla na „bárke Petrovej“, odmietajúci rigoróznosť výkladu dovtedajších právd o Viere a morálke explózii z roku 1968 napomohol, a to až tak, že jej údernú silu v radoch západoeurópskych katolíkov zdesaťnásobil. Východná Európa, potácajúca sa v komunistickom experimente, zažívala marxistické piruety iného druhu a duch šesťdesiatehoôsmeho roku prenikol rozvalinami železnej opony až v rokoch deväťdesiatych. 

Až po posledné roky pontifikátu Pia XII. bola manželská morálka založená na prirodzenom zákone a dala sa zhrnúť nasledovne: Cudnosť v manželstve a mimo neho je považovaná za kresťanskú hodnotu, pohlavné splynutie mimo sviatostného manželstva je smrteľným hriechom. Manželstvo učiteľský úrad Cirkvi definuje ako ustanovizeň pre spojenie muža a ženy, ktoré sa považuje za nerozlučiteľné. Je určené Bohom nato, aby uchovalo ľudské pokolenie. Jeho prvotným cieľom je rozmnožovanie človeka, ktoré nie je len jednoduchým biologickým aktom, ale zahŕňa v sebe aj prirodzenú a nadprirodzenú výchovu detí. Prirodzenou výchovou sa myslí to, čo deťom povieme o svete a o tom, ako funguje. Nadprirodzená výchova je odovzdávanie Viery, svetonázoru a sprostredkovanie osobného príkladu „ako žiť“, s cieľom vychovať zo svojich potomkov slušného a charakterného jedinca, ktorý by bol, ako sa hovorí, „Bohu na chválu, rodičom na radosť a spoločnosti na osoh“. Druhým účelom manželstva je vzájomná pomoc manželov v pozemských veciach i vo veciach nadpozemských, čím sa rozumie „vzájomné napomáhanie k spáse“. Manželstvo je zároveň inštitúcia, v ktorej sa uspokojuje človeku prirodzená telesná žiadostivosť voči opačnému pohlaviu.  Všetci učitelia morálky v minulých dobách učili toto, možno niektorí to len opísali inými slovami a vetami. A všetci duchovní pastieri a spovední otcovia sa opierali o túto náuku, vysvetlenú a podanú v encyklikách Arcanum divinae sapientiae (10. február 1880) Leva XIII. a Casti connubii (31. december 1930) Pia XI., rozvádzanú aj v početných apeloch, poučeniach a príhovoroch Pia XII., adresovaných manželom, lekárom a sudcom rímskej Roty (kuriálneho súdu).

24. júna 1950 sa viac ako pol milióna ľudí zhromaždilo na Námestí Svätého Petra, aby mohli byť svedkami svätorečenia Marie Goretti – 12-ročného dievčaťa, ktoré malo počas svojho života pred očami vždy zachovávanie ideálu pohlavnej čistoty.  Aj samotný pápež Pius XII. ju dával veriacim za vzor kresťanskej čnosti čistoty. Morálka predchnutá touto čnosťou bola pestovaná v rodinnej atmosfére a živená modlitbami, ako to bolo bežné vídať v mnohých katolíckych rodinách. Na mravný zákon sa nazeralo ako na niečo absolútne, nepripúšťajúce žiadne výnimky, za čo sa aj vyžadovalo vydanie svedectva, často až do krajnosti, akou bolo martýrium, pokiaľ sa to ukázalo potrebným. Avšak v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia začal proces postupného podmínovávania tradičnej morálky. Intelektuálnymi priekopníkmi týchto zmien z radov teológov boli redemptoristi Bernhard Häring (1912-1998) a Domenico Capone (1907-1998) a jezuita Josef Fuchs (1912-1998). Häring a Fuchs boli Nemci, Capone Talian. Fuchs prednášal ako profesor na pápežskej univerzite Gregoriana a Capone bol profesorom na akadémii Alphonsina.

Na poli morálky začali uplatňovať tézy tzv. Nouvelle Théologie (teologický smer z prvej polovice minulého storočia, pôvodom z Francúzska, snažiaci sa cestou kritiky neoscholastických, resp. neotomistických pozícií v teológii výraznejšie uplatňovať „historické myslenie“, spočívajúce na „biblicko-patristickej tradícii“, to všetko s využívaním aparátu a postulátov súčasnej filozofie), krátko predtým odsúdenej Piom XII. v jeho encyklike Humani generis (s podtitulom: „O niektorých falošných názoroch, ktoré podkopávajú základy katolíckej náuky“).

Táto Nouvelle Théologie bola dcérou modernizmu a zastávala princíp „evolúcie dogiem“. Noví moralisti rozšírili tento princíp aj na oblasť katolíckej morálky a popierali existenciu absolútneho a nemenného prirodzeného zákona. Kľúčovým princípom reformátorov bolo a je nahradenie konceptu prírody konceptom človeka. Antropocentrizmus nahrádza prirodzený zákon a zaujíma jeho miesto. V intenciách klasickej filozofie je človeku vlastná ľudská prirodzenosť, ktorou sa odlišuje na jednej strane od zvierat a na druhej od anjelov. Vďaka ľudskej prirodzenosti je každý človek „osobnosťou“.

Tvrdenie, že jestvuje niečo ako ľudská prirodzenosť, nevypovedá o ničom inom ako o tom, že existuje prirodzený poriadok, ktorý je objektívny a nemenný. Poriadok, ktorý predchádza nášmu pôrodu a presahuje našu smrť. Tento poriadok predpokladá zákon, prirodzený zákon, nestanovený človeku zvonku, ale vpísaný do jeho srdca, do jeho vnútra. Morálny personalizmus, ktorý vychádza jednak z existencializmu a zároveň je ponad to ovplyvňovaný evolucionistickými teóriami, šírenými Teilhardom de Chardin, borí tradičnú náuku. Hlása totiž, že morálku predurčuje prirodzenosť osoby. Morálka, ukotvená v prirodzenom zákone, je nahradená evolutívnou etikou, založenou na subjektívnej voľbe konkrétnej osoby. Táto nová morálka, založená viac na osobe, než na objektívnej prirodzenej skutočnosti, rozhodujúcim spôsobom zakladá uznávanie výnimočnosti role ľudského svedomia. Ak osobné predchádza prirodzenému, zakladá človek svoje konanie na svedomí, ktoré samo o sebe pochádza z neho, z vnútra jeho vlastnej osobnosti a tiež na svojej vlastnej vôli. Morálne pravidlá už potom neplatia ako objektívne dané a rozumu zodpovedajúce, ale iba ako osobnostné, afektívne a existenciálne preferencie. Osobné svedomie sa stáva najvyšším pravidlom individuálnej morálky. Najpreferovanejšiu oblasť uplatňovania tohto nového antropocentristického prístupu tvorila a tvorí manželská morálka.

Schémata II. Vatikánskeho koncilu: Cudnosť, manželstvo, rodina a panenstvo

25. januára 1959, necelé tri mesiace po nástupe na trón Svätého Petra oznámil pápež Ján XXIII. úmysel zvolať II. Vatikánsky koncil. Prekvapenie svetovej, nielen katolíckej verejnosti bolo obrovské, ale prípravy na koncil prebiehali svedomito a starostlivo, veď rok trvala ich predprípravná a ďalšie dva roky samotná prípravná fáza. Začiatkom roka 1960 sa zozbierali od biskupov z celého sveta consiliavota (2150 otázok, o ktorých sa vedelo, že budú na najbližšom koncilovom zhromaždení predmetom diskusií a rozhovorov). Biskupi sa mali vopred vyjadriť k otázkam, ktoré im boli položené k témam, tvoriacim predmet pojednávaní koncilového zhromaždenia.
         Celý tento materiál bol dôverne zverený desiatim komisiám, zriadených pápežom, aby rozpracovali schématá, o ktorých má jednať koncil. Komisie pracovali až do júna 1962 pod vrchným dohľadom kardinála Ottavianiho, prefekta svätého Ofícia (dnešnej Kongregácie pre náuku viery). 13. júla, tri mesiace pred otvorením zhromaždenia, rozhodol pápež Ján XXIII., že prvých sedem konštitučných schémat, ktoré ním už boli aprobované, budú tvoriť základ pre tvorbu stanovísk na diskusiách, konaných v rámci generálneho zhromaždenia kardinálov. Týchto sedem schémat bolo preto doručených všetkým koncilovým otcom. Dokumenty, na ktorých počas troch rokov pracovalo desať komisií obsahovali to najlepšie z toho, čo vyprodukovala teológia 20. storočia. Boli to texty, ktoré prenikali priamo do srdca problémov doby, písané jasnou a presvedčivou rečou. Ján XXIII. ich čo najpodrobnejšie študoval a pripojil k nim komentáre, písané vlastnou rukou. „Pri všetkých schématách“, spomína si kardinál Mgr. Vicenzo Fagiolo, „sa na okrajoch textu nachádzajú veľmi často opakujúce sa výrazy.“

3. 11. 2017

Príhovor k výročiu reformácie

Bula Exsurge Domine Leva X. z 15 júna 1520:

Preto môžeme (my, rímsky pápež pozn.) bez akéhokoľvek ďalšieho predvolania či zdržiavania proti nemu ( Lutherovi pozn.) zakročiť a s najvyššou prísnosťou všetkých hore uvedených trestov a cenzúr (excomunicatio major) pristúpiť k jeho zavrhnutiu a zatrateniu ako toho, ktorého viera je všeobecne podozrivá a naskutku kacírska. Avšak na radu našich bratov, napodobňujeme milosrdenstvo všemohúceho Boha, ktorý si neželá smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, odpúšťame mu všetky újmy, ktoré spôsobil Apoštolskému stolcu,  a sme rozhodnutí použiť všetok súcit, akého sme len schopní. Nádejame sa, že sa zmení vo svojom srdci a vydá na cestu miernosti, ktorú sme mu ponúkli, vráti sa a odvráti od všetkých svojich bludov. Privítame ho láskavo ako márnotratného syna vracajúceho sa do náručia Cirkvi.

Preto teda, nech Martin sám a všetci čo ho nasledujú, tí čo mu poskytujú ochranu a podporu ....... vedia, že ich zo srdca vyzývame a nabádame, aby prestali rušiť pokoj, jednotu a pravdu Cirkvi, za ktorú sa Spasiteľ modlil k Otcovi. Nech sa vzdajú svojich zhubných bludov, aby sa k nám mohli vrátiť. Ak naozaj poslúchnu a dosvedčia nám úradnými dokumentmi že poslúchli, nájdu u nás city otcovskej lásky a prameň milosrdenstva a zhovievavosti.

Nástojčivo žiadame jeho a tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, aby do 60 dní upustili od kázania, šírenia svojich názorov a odsudzovania názorov ostatných, od vydávania kníh a pamfletov týkajúcich sa či niektorých, či všetkých ich bludov....... 

Ďalej, tento Martin sa musí navždy zrieknuť svojich bludov a domnienok. Musí nás o tomto zrieknutí informovať v otvorenom dokumente, spečatenom dvoma prelátmi, ktorý nám musí doručiť v nasledujúcich  60 dňoch.

Ak však, Martin a tí čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, k našej veľkej ľútosti, tvrdošijne nevyhovejú stanoveným podmienkam v požadovanom čase, tak nasledujúc sv. apoštola Pavla, ktorý nás učil vyhýbať sa kacírovi po prvom a druhom napomenutí, zavrhujeme tohto Martina a aj tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, ako neplodný vinič, ktorý nie je v Kristovi, hlása náuky rozpore s kresťanskou vierou a uráža božský majestát na škodu a hanbu celej kresťanskej Cirkvi, ako tvrdošijného a verejného kacíra.


Bula Decet Romanum Pontificem z januára 1521, dávno po vypršaní 60 dňovej lehoty:


Avšak Martin sám - a hovoríme to s veľkou ľútosťou a rozpakmi - otrok zvrátenej mysle,
pohrdol možnosťou odvolať svoje bludy v predpísanom termíne a neposlal nám svoje odvolanie, ani sa nedostavil sám, ba dokonca sa nerozpakoval proti nám, proti Svätému stolcu a Katolíckej viere kázať a písať veci ešte horšie, ako pred tým a zvádzať iných, aby robili to isté.

Týmto ho vyhlasujeme za kacíra, rovnako aj všetkých ostatných, nech je ich autorita alebo hodnosť akákoľvek , ktorí sa nič nestarali o svoju spásu ale verejne a pred zrakom všetkých sa stali nasledovníkmi Martinovej zhubnej a heretickej sekty, verejne a otvorene mu pomáhali, radili, preukazovali priazeň, povzbudzovali ho v jeho neposlušnosti a tvrdošijnosti, alebo hatili zverejnenie nášho hore spomenutého dekrétu (bula Exsurge Domine pozn. ): títo si vyslúžili trest vymenovaný v tomto dekréte a podľa práva je treba s nimi zaobchádzať ako s kacírmi a každý zbožný kresťan sa im podľa Apoštolovho príkazu musí vyhýbať (Tit 3:10-11).

8. 10. 2017

Milosť

O. Katzer

Neprítomnosť milosti posväcujúcej, a oveľa viac jej strata, sa musia prejaviť zhubnými následkami. Celá tragika je pre nás nepredstaviteľná, pretože žijeme viac menej len zmyslovým životom a len výnimočne sa dokážeme vzchopiť k duchovnému životu. I keď dnes "dospelý nadčlovek" v reverende podceňuje nebezpečenstvo diabolského náporu (napríklad vypustí exorcizmus zo sv. krstu), či si z neho dokonca robí posmech, nie je tým smutná realita odstránená zo sveta a ako poznamenáva aj pohan Goethe: "Diabla ľudkovia necítia nikdy, ani vtedy nie, keď ich už drží za golier." (Faust I diel)

Neprítomnosť posväcujúcej milosti vrhá dušu do diablovej moci a človek je nevyhnutne stratený, keby mu na pomoc neprišla gratia medicinalis - milosť pomáhajúca. Objektívne dôkazy podávajú dejiny. To čo sa pred krátkou dobou udialo, dve svetové vojny s hrôzami koncentračných táborov všade po svete, je smutnou ilustráciou. Čítajte noviny, počúvajte rádio, čudujte sa pred obrazovkou: je to, pred čím sa trasieme hrôzou, ak v nás ešte zostala iskrička ľudského citu, je to ľudské? Určite nie. Je to zvieracie? Nie, lebo nijaké zviera nie je tak krvilačné ako človek. Zostáva posledná možnosť. Je to diabolské a diabolské je aj to, že sa slovo Satan rozpustilo v rozprávkach. Je snáď božské, čo činíš "dospelý nadčlovek", pre ktorého Boh už zomrel? Vari nepočuješ zúfalé kvílenie trpiaceho ľudstva zo spustošených materníc takzvaných matiek, zo zničených domovov, nemocníc, koncentračných táborov, väzníc, nevestincov, brlohov omamných jedov atď?

"Poznávaš ma? Kostra. Ohava. Poznávaš svojho pána a majstra, ktorému si sa upísal? Čo ma zadrží - tak volá tvoj pán - a dopadne na teba moja päsť a rozdrvím ťa..... i tvoju kultúru. " (Faust, Hexenkuche).

Nevieš "dospelý nadčlovek", čo je to milosť?  Tak spoznáš život bez milosti. Nevieš čo je dobro? Tak ho spoznáš skrze zlo. Nevieš čo je pravda? Tak ťa poučí lož. Krása ti nie je známa? Tak sa budeš pásť na ohavnosti. Že takéto poblúznenie ľudstva nie je mysliteľné bez Satanovej nadvlády by malo byť zrejmé.

Naša zvrátenosť sa ukazuje už v tom, že tomu, čo je Bytie samé, to jest Bohu pripisujeme len pomyselnú skutočnosť, zatiaľ čo každodenná pominuteľnosť znamená pre nás skutočnosť samú. Ale to je tiež trest za prvotný hriech. My, ktorí tak radi hovoríme o Mystickom tele Kristovom a chceme sa mu pripodobniť si neuvedomujeme, že sme predovšetkým údmi mystického tela Adamovho, a kde trpí hlava, musia trpieť aj údy.

Že nám tieto skutočnosti nič nehovoria pre zatvrdlivosť nášho srdca a tuposť ducha dokazuje už to, že by sme chceli odkladať krsť na dobu "duchovnej zrelosti." To je taká múdrosť, ako chcieť odložiť záchranu topiaceho sa až na dobu, keď vie plávať. Trestuhodné jednanie. Vyslovený nezmysel. Samozrejme, Cirkev nebola tak "múdra", ako my dnes,  keď nariadila aby sa dieťa krstilo, pokiaľ možno, hneď v deň narodenia.  Cirkev svätá, starostlivá matka, vedela o všetkých nebezpečenstvách, ktoré ohrozujú dieťa. Vedela aj o všetkých nádherách, ktoré Boh dieťaťu ponúka, ale ktoré mu rodiča
tak často upierajú. Dnes rozumieme predsa všetkému.

Odpustite mi tú trpkú iróniu, ale máme vôbec potuchy, čo sa pri svätom krste odohráva v duši?
Blahobyt

Blahobyt  západného štýlu života nesie zmiešané dôsledky. Na jednej strane nám prosperita uľahčila život a uvoľnila množstvo peňazí, ktoré môžeme použiť pre šírenie Božieho slova a pomoc núdznym. Na druhej strane veci , nakúpené za prostriedky z tohoto blahobytu plynúce, vyžadujú veľký diel nášho času a pozornosti. Požiadavky nášho materialistického životného štýlu sa v skutočnosti zmenili na tyraniu, ktorá spotrebuje väčšinu našej energie. Industrializácia priniesla vyšší životný štandard a kratší pracovný týždeň. Na začiatku 20. storočia pracoval každý člen rodiny zhruba 60 hodín týždenne a neraz sedem dní v týždni (starosť o dobytok a polia) aby rodina vôbec prežila. V polovici 20. storočia sa na západe skrátil pracovný týždeň na 48 hodín a v mnohých rodinách to bol len otec-manžel, ktorý chodil do zamestnania a zarábal. Dnes sú v drvivej väčšine rodín potrebné dva príjmy, aby udržali rodinný materialistický životný štýl. Americkým snom pred štyrmi desaťročiami bola dobrá práca, slušné bývanie a pekné auto. Dnes si americký sen žiada isté zamestnanie, dôchodkové sporenie, dom, dve až tri autá, chatu, dom pri jazere, karavan alebo príves, poistenie, ktoré kryje každú možnú životnú situáciu, a samozrejme vysokoškolské vzdelanie pre všetky deti. Vlastníctvo materiálnych vecí a zabezpečená budúcnosť, ktorú tieto veci umožňujú sa stala meradlom úspechu. Ale Ježiš povedal "Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba" (Mt 6:34).

Pôvodným účelom vecí bolo urobiť náš život ľahším a pohodlnejším. Veci však postupne prevzali nad nami moc a my sme moc nad nimi stratili. Boh nám nebráni užívať si dobrá, ktoré plynú z našej namáhavej práce, ani nezakazuje užívať si veci, ktoré si za svoju mzdu dokážeme zaobstarať.

Napomína nás však, aby sme sa nenechali polapiť do osídiel všetkých tých statkov natoľko, že prestaneme plniť náš hlavný cieľ - slúžiť Bohu a všetko čo máme použiť na jeho väčšiu slávu. V dnešnej kresťanskej spoločnosti je však väčšina kresťanov natoľko slepá, že nedokáže rozpoznať čo od nich Boh chce a ako On chce, aby minuli svoje peniaze. Zmyslom peňazí a majetku je, aby nás oslobodili a my sme mohli robiť viac pre Krista, nie menej. Keď sa hlavným zmyslom života stane obstarávanie materiálnych vecí, zanikajú všetky pochybnosti o tom, komu vlastne slúžime. "Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo k jednému bude lipnúť a druhým pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone" (Mt 6:24).

Boh nás opakovane varoval, že hmotné statky a svetské radosti sú najväčším nebezpečenstvom, ktorému musíme vzdorovať.  A napriek tomu väčšina kresťanov na Západe považuje pachtenie sa za nimi za normálne a prípustné. Väčšina z presne týchto kresťanov však nie je zo svojím životom spokojná. Takže bohatstvo a nadbytok spokojnosť nerozmnožujú, ale umenšujú. 

Existuje päť veľkých nebezpečenstiev spojených s hmotnými statkami, ktoré musia kresťania poznať.

- Pocit, že pôžitkársky a konzumný životný štýl je normálny. Keď náš príjem nestačí na okamžité ukojenie všetkých túžob, tak si zoberieme hypotéku a svoje žiadosti ukojíme na úkor budúceho príjmu. To nakoniec vedie k tomu, že si požičiame viac, ako dokážeme splatiť.

- Sústredenie sa na svetské úspechy. Veľa kresťanov je zrelých duchovne i materiálne. Keď ale posudzujeme ľudí podľa ich materiálnych úspechov a nie podľa ich duchovnej úrovne, naše videnie je deformované svetskými normami.

- Odvrátenie od Boha. Nič nebráni kresťanovi poslúchať Boha viac, ako bremeno materiálneho pohodlia. Keď sme si prispôsobili život tak, že je naplnený materiálnym pôžitkami, je ťažké, až nemožné vzdať sa ich, ak služba Bohu vyžaduje, aby tieto pôžitky boli obmedzené či nadobro odstránené.

- Povýšenecký postoj. Tí, ktorým Boh zveril zodpovednosť za hmotné statky a ich zdroje musia túto zodpovednosť starostlivo vykonávať a za nesprávne užívanie týchto statkov budú súdení. Na toto však mnoho z tých, ktorým sa dostalo blahobytu zabúda a žijú, ako by bohatstvo nedostali od Boha a nemuseli s ním podľa Božej vôle nakladať.

- Nevšímavosť k núdznym. Nebezpečenstvo materiálneho nadbytku je aj v tom, že si začneme časom myslieť, že ho majú všetci. To nás zaslepí a nevidíme biednych a núdznych okolo nás. Dávať chudobným almužnu, prístrešie a jedlo bezdomovcom, podporovať núdznych, to prikazuje Boh. To nie sú prosby, to sú prikázania. A vďaka rozšírenému nadbytku hmotných vecí sú tieto príkazy medzi západnými kresťanmi plošne zanedbávané.

Vo veci hmotných statkov je vždy potrebné dosiahnuť vyváženosť. Boh nemá pre každého jednotlivca ani pre každú rodinu ten istý plán. Naším spoločným cieľom je užívať materiálne veci, ale nenechať sa nimi ovládať a nebyť nimi zneužívaný. Preto si kresťania musia uvedomiť, že slúžia v prvom rade Kristovi a všetko ostatné je až potom. Teda, že všetko čo robíme a čo máme musí byť pripravené pre použitie v službe Bohu.

5. 10. 2017

Tridentská svätá omša a procesia pri príležitosti 100 výročia zjavenia vo Fatime.

Pri príležitosti 100. výročia zjavenia Panny Márie vo Fatime sa bude konať 13. októbra v Bratislave procesia so sochou Panny Márie. Pred procesiou  bude slúžená tradičná sv. omša o 16:30 v kostole Milosrdných bratov.  Celá akcia bude pokračovať o 18:00 modlitbou večeradla pri Morovom stĺpe na Rybnom námestí a po modlitbe bude nasledovať procesia od Morového stĺpu ku kostolu sv. Jána z Mathy.


9. 8. 2017

Ďalšia fáza Bergogliovho debaklu:  Nástup teplej cirkvi.

Christopher A. Ferrara

Ako som už veľa krát poznamenal, podstatnou novinkou Bergogliovho pontifikátu, dokonca i uprostred búrlivého mora novôt pokoncilnej epochy, je jeho starostlivo plánovaný a neúnavne uskutočňovaný útok na šieste prikázanie, ukrytý pod pláštikom "sprevádzania" a "integrácie" verejných hriešnikov žijúcich v "druhých manželstvách" a iných "neregulérnych zväzkoch" skrze vágny proces "rozlišovania" ich "konkrétnej situácie." Inak povedané, ide o situačnú etiku v sexuálnych záležitostiach. Tento vývoj je jednoducho apokalyptický. Pre, to čo pozorujeme, niet iné vhodné pomenovanie.

Tento útok mal od svojho samotného počiatku aj druhý cieľ a to zmainstreamovanie, znormálnenie habituálnych páchateľov sodomie a ich "homosexuálných zväzkov." Nezabúdajme, že to bol Bergoglio, ktorý vhodil túto homoloptu do hry, keď schválil a nariadil zverejnenie dokumentu, falošne predstaveného svetu, ako predbežná správa zo Synody biskupov v 2014, hoci oni ju ani nevideli a neskôr rozhodne odmietli. V tej správe čítame:

Homosexuáli majú dary a kvality, ktoré môžu ponúknuť kresťanskej komunite: sme schopní prijať týchto ľudí a zaručiť im bratské miesto v našich spoločenstvách? Často si sami želajú stretnúť sa s Cirkvou, ktorá im ponúka vľúdny domov. Sú naše spoločenstvá schopné toto zabezpečiť, prijať a oceniť ich sexuálnu orientáciu bez toho, aby kompromitovali katolícku náuku o rodine a manželstve?

Vytvoriť "vľúdny domov" pre homosexuálov AKO homosexuálov si vyžiada akceptovať ich satanskú paródiu na manželstvo. Preto ten istý dokument hovorí, že kým "rovnako pohlavné zväzky nemožno považovať za rovnocenné s manželstvom medzi ženou a mužom ..... sú prípady, kedy vzájomná podpora až za cenu obete predstavuje vzácnu podporu pre život partnerov." 

Bol to Bergoglio, ktorý trval na tom, aby bol tento ohavný text vložený do aktov Synody v roku 2015, akoby ho boli biskupi odobrili, hoci v skutočnosti odmietli tento “najotrasnejší dokument v rímskych dejinách,” ktorého podvodná publikácia ako "ich" správy vyvolala otvorenú rebéliu proti Bergogliovej nešikovnej manipulácií so synodálnym procesom. (Poznámka: anglická, francúzska a španielska verzia dokumentu bola z vatikánskeho webu odstránená, zostala tam len talianska a portugalská.)

Pozrime sa na nasledujúce známky toho, kde Bergoglio stojí, vzhľadom na víťazný pochod militantného homosexualizmu skrze Cirkev a Štát:

Na samom začiatku svojho pontifikátu Bergoglio ustanovil verejne známeho homosexuála, msgr. Battista Ricca, za preláta svojej pápežskej domácnosti a takzvanej Vatikánskej banky.
Čeliac škandálu s týmto menovaním, počas tlačovej konferencie na palube lietadla, predniesol Bergoglio svoje neslávne "kto som, aby som súdil?", rešpektujúc "osobu, ktorá je homosexuál a hľadá Boha a má dobrú vôľu ..." - čo znamená aktívneho homosexuála, ktorý, ako je s istotou dokázané, bol zapletený do veľkého počtu sodomitských vzťahom, vrátane mladého muža, s ktorým bol prichytený vo výťahu.

Bergoglio udal tón celého projektu nástupu teplej cirkvi v škandálnom rozhovore pre magazín America v septembri 2013. Vysmial sa tam samotnej myšlienke neschvaľovania homosexuálneho správania: "Istá osoba sa ma raz, provokatívne, spýtala, či schvaľujem homosexualitu. Odpovedal som otázkou: "Povedz mi: keď sa Boh pozerá na osobu homosexuála, schvaľuje existenciu tejto osoby s láskou, alebo odmieta a zatracuje túto osobu? " Vždy musíme hľadieť na osobu. Tu vstupujeme do mystéria ľudskej bytosti. V živote Boh sprevádza osoby a aj my ich musíme sprevádzať, v ich situácii..."

Odvtedy nám Bergoglio predviedol veľké teátro s osobnými stretnutiami a fyzickým objímaním sa s pestrou škálou deviantov, dokonca prijal ako dané "manželstvo" ženy, ktorá predstiera že je muž a "vydala sa" za inú ženu. 
Bergoglio ostentatívne pobozkal ruku a koncelebroval omšu so známym prohomosexuálnym kňazom a aktivitstom a modlil sa na hrobe prokomunistického kňaza a rebela Lorenza Milaniho, ktorý bol, ako napísal Bergogliov obľúbený ľavičiarsky plátok La Repubblica -“bohémsky umelec neskrývanej homosexuality,” ktorého korešpondencia obsahuje obscénne, zvrhlé odkazy na jeho lásku k chlapcom, v ktorých pripúšťal pokušenie ich sexuálne zneužiť, ktorému bránil strach z Pekla.
Bergoglio odmietol hovoriť proti legalizácii "homosexuálnych zväzkov", "homosexuálneho manželstva" či dokonca "adopcie homosexuálmi" v Taliansku, Írsku, USA či Malte.
Z tohoto neplnenia si povinností pápeža sa vyhovoril vyhovoril tak, že "Pápež sa nemieša do konkrétnej politiky v nejakej krajine" - čo je ale presne to, čo sám robí, keď ide o politické témy mimo jeho kompetencie, ako "klimatické zmeny", či imigračná politika.  Jeden z mála otvorených oponentov "teplej cirkvi" medzi biskupmi je arcibiskup Charles Chaput, ktorého menoval Benedikt XVI. Chaput, ktorý bol americkým delegátom na zmanipulovanej synode, vydal  smernice, ktorými zakazuje udeľovať Sväté prijímanie sexuálne aktívnym "homosexuálnym párom", rozvedeným a "opäť sobášeným" párom, ktoré udržujú svoje cudzoložné sexuálne vzťahy. Bergoglio ho odmietol spraviť kardinálom a konzistórium za konzistóriom ho vynecháva, hoci Philadelphia je tradičným kardinálskym stolcom.

S Bergogliovou ťažkou rukou na kormidle Petrovej bárky, ktorá sa čoraz zúrivejšie nakláňa na ľavo, homosexuáli, ktorí uprostred tej najhoršej krízy, akú Cirkev za 2000 rokov zažíva, zamorili Cirkev na každej úrovni, všade vyliezajú, niekedy za priamej Bergogliovej asistencie.

Rastúci zástup hlásateľov a budovateľov “teplej cirkvi”

LGBT-mainstreamer  James Martin, SJ

Nechutne afektovaný fr. James Martin, ktorý rád a často hovorí “Do peklal!”, je neúnavný hlásateľ  “homosexuálneho” kňazstva a  “homosexuálneho” manželstva. Nielenže sa vyhol všetkým cirkevným trestom za podvracanie neomylnej cirkevnej morálnej náuky, ale Bergoglio z neho spravil konzultanta pre vatikánsky sekretariát pre sociálnu komunikáciu. Bergogliov Vatikán zjavne víta jeho prohomosexuálny aktivizmus, vrátane knihy o "budovaní mostov" medzi Cirkvou a imaginárnou "LGBT komunitou", v ktorej Martin odmieta učenie Cirkvi, ktoré potvrdil dokonca ešte aj "aktualizovaný" katechizmus Jána Pavla II, teda že homosexuálny stav je objektívne vnútorne nezriadený (Martin ho radšej volá "inak zameraný"), že homosexuálne akty sú ťažko zvrátené a že sodomia je hriech.

Martin vytrvalo šíri presvedčenie že Boh “stvoril” homosexuálov a “transgenderov” ako takých, čo zmôže znamenať len to, že ich zámerne obdaril s vnútornou nezriadenosťou a tak do nich vložil sklon k skutkom ťažko zvráteným.

Vo videoklipe, v ktorom bráni svoju knihu, Martin cituje cirkevné učenie o vnútornej nemorálnosti sodomie a rýchlo ho zavrhuje s tým, že "LGBT" komunita ho neprijíma. Zvyšok videa zobrazuje obrázky šťastných "gayov" v ich šťastných "gay" vzťahoch a argumentuje pre zrovnoprávnenie "LGBT" komunity v Cirkvi


Walter Kasper: od vyblednutého modernistu na hlavného teológa Bergogliovho veku milosrdenstva. Mier!

Kardinál Walter Kasper, Bergogliov obľúbený teológ, ktorého modernistické chápanie "milosrdenstva"  poháňa Bergogliov program morálnej rebélie, bránil írsku legalizáciu "homosexuálneho manželstva"  v roku 2015: “Demokratický štát má povinnosť rešpektovať vôľu ľudu. A zdá sa očividné, že ak väčšina ľudu chce homosexuálne zväzky, štát má povinnosť uznať také právo.”

Reinhard Marx: Pro “gay” ikona bohatej, nadutej a skorumpovanej nemeckej hierarchie
Kardinál Marx, ktorý informoval svetovú tlač, že Bergoglio vyjadril“radosť” nad tým, že nemeckí biskupi povolili udeľovanie Svätého prijímania cudzoložníkom, realizujúc tak Amoris Laetitia, nevidí problém v nedávnom legalizovaní "homosexuálneho manželstva" v Nemecku. Skutočným problémom je, hovorí, "že Cirkev nikdy nebola priekopníkom, pokiaľ ide o práva homosexuálov."
O "homosexuálnom manželstve" Marx povedal: "Kresťanský postoj je jedna vec. Iná vec je, či možno všetky kresťanské mravoučné koncepty uzákoniť. Kto si neuvedomuje, že jedno nevedie automaticky k druhému, nechápe podstatu modernej spoločnosti."

Christoph Schönborn: "oficálny" interpret  Amoris Laetitia a falošne konzervatívny priekopník normalizácie "homosexuálneho manželstva" a "adopcie pre homosexuálov"

Kardinál Schönborn, ktorého Bergoglio nazval “veľký teológ” pričom ho omylom považoval za sekretára kongregácie pre náuku viery, ukazuje cestu k tomu, aby Cirkev akceptovala "homosexuálne manželstvá", "adopciu pre homosexuálov" a  "LGBT rodiny".

Life Site News uviedli, že v roku 2015 v interview pre La Civiltà Cattolica, ktorej obsah schvaľuje Bergogliov štátny sekretár kardinál Parolin, Schönborn povedal: “Môžeme a musíme rešpektovať rozhodnutie utvoriť zväzok s osobou rovnakého pohlavia a hľadať prostriedky v rámci civilného zákona, ako ochrániť ich spoločný život zákonmi a trvalo im zabezpečiť túto ochranu.” Bergoglio označil Schönborna za svojho dôveryhodného “vykladača” AL.

Schönbornova vlastná katedrála vo Viedni vydala pamflet o AL, v ktorom zobrazuje žiariaci "homosexuálny pár" s adoptovaným dieťaťom, ktorému brutálne upreli právo na otca a matku. 
Sprievodný text napísal jeden s "otcov" toho dieťaťa a chvastal sa ich "dúhovou rodinou, modernou rodinou, nekonvenčnou rodinou...... je veľa mien pre našu svätyňu a hniezdočko. Ale my nie sme zvláštni, my, to znamená: ocko Bernd, tato Georg a syn Siya..... " Life Site News uvádza, “Ocko a tato” sa plánujú to zamerať na novú nevinnú obeť "adopcie pre homosexuálov", trojročné dievča z Johannesburgu v Južnej Afrike.

Arcibiskup Vincenzio Paglia: ktorý sa nechal namaľovať nahý na homoerotickej freske vo svojej katedrále

Bergoglio spravil tohoto verejne “pro-homosexuáneho” preláta šéfom Pontifikálnej akadémie pre život a Veľkým kancelárom Inštitútu pre štúdium manželstva a rodiny, založeného Jánom Pavlom II.
Obe tieto inštitúcie Bergoglio zneutralizoval, prepustil predchádzajúcich členov a vymenoval do nich, medzi inými aj členov propagujúcich potraty a eutanáziu, ktorých menovanie Paglia bráni, a zároveň zmenil stanovy a poslanie týchto inštitúcií. Life Site News uvádzajú, že Bergogliove dosadenie Pagliu za hlavu týchto ustanovizní je “očividne transformácia… ktorá má presadiť odchýlku od vernosti katolíckej náuke o živote.” 

Paglia “zaplatil homosexuálneho maliara aby namaľoval rúhavú fresku v katedrálnom chráme v roku 2007. Na freske je aj sám arcibiskup.”

Blase Cupich, úlisný promotér Svätého prijímania pre sodomitov

Kardinál Cupich, kľúčový Bergogliov LGBT-mainstreamer, po uvedení do úradu arcibiskupa Chicaga, urýchlene ohlásil cestu k príjmaniu Svätej Eucharistie “homosexuálnym párom”. Na základe ich “nenarušiteľného” svedomia, sa môžu postaviť do radu na Sväté príjmanie verejní cudzoložníci v “druhom manželstve”, ktorých Cupich víta, kým “nerozlíšia, čo je Božia vôľa.”
Cupich na konferencii vo Vatikánskom tlačovom úrade povedal: “Myslím, že homosexuáli sú tiež ľudské bytosti a majú svedomie." Nová Bergogliova gnóza "rozlišovania" povedal, je "pre každého." 
Myslím, že si musíme dať pozor, aby sme nezaškatuľkovali nejakú skupinu akoby nebola súčasťou ľudskej rodiny, akoby pre ňu platili iné pravidlá. To by bola veľká chyba." Inak povedané, "homosexuálne páry", ktoré habituálne páchajú sodomiu, sú rovnako, ako heterosexuálni cudzoložníci, oprávnení prijímať Sväté prijímanie, kým "rozlišujú" či skončiť s páchaním sodomie. To rozhodnutie je len na nich.

Timothy Dolan: prerehotal si cestu počas nástupu "teplej cirkvi"
Keď profesionálny hráč futbalu Michael Sam urobil v roku 2014 svoj "comming out" ako homosexuál, kardinál Dolan, ktorého newyorkská arcidiecéza je skrz naskrz zamorená homosexuálnymi kňazmi, v národnej televízií povedal: “Dobre pre neho. Nijako by som ho nesúdil. Boh ťa žehnaj..... Tá istá biblia, ktorá nás učí o cnosti čistoty a vernosti a manželstve nás tiež učí nesúdiť ľudí. Tak ja hovorím, ‘Bravo.’” Dolan hanebne slúžil ako Grand Marshall pochodu na deň sv. Patrika v roku 2015 napriek tomu, že sa do sprievodu zaradil kontingent z “Gay Pride” pod dúhovou zástavou..

Joseph Tobin, priateľ “LGBT komunity”

Kardinálom Tobina spravil Bergoglio a ustanovil ho za hlavu arcidiecézy Newark. Minulý mesiac požehnal “púť homosexuálov” ktorá skončila svätokrádežnou omšou v katedrále v Newarku. Jeden z militantných homosexuálov, ktorý sa účastnil na tejto ohavnosti nazval kardinálovo požehnanie “zázrak.” The New York Times oslavovali udalosť takýmto titulkom: “Ako sa Cirkev mení, kardinál vítal gayov, oni prijali tento ‘zázrak’”.
Tobin podporuje Martinovu pro-LGBT propagandu a chváli jeho knihu: “V priveľa častiach našej Cirkvi sa LGBT cítia nevítaní, vylúčení a zahanbení. Martinova inšpiratívna nová kniha pozýva cirkevných predstaviteľov, aby slúžili s väčším súcitom a pripomína LGBT katolíkom, že sú rovnako súčasťou Cirkvi ako ktorýkoľvek iný katolík.”

Kevin Farrell: Ďalší usmievavý, srdečný, zmätený, teplých vítajúci "knieža cirkvi"

Kým iným, než Bergogliom povýšený na kardinála, pochoduje Farrell usilovne v Bergogliovej narastajúcej brigáde kardinálskych homofilov. Tiež chváli Martinovo volanie po zrovnoprávnení homosexuality a  "transgenderizmu" v Cirkvi. Martinova kniha, povedal, je “ vítaná a veľmi potrebná a pomôže LGBT katolíkom cítiť sa viac doma v tom, čo je nakoniec aj ich cirkev." Tento prelát je asi dostatočne "pro-gay", lebo bol povýšený na hlavu nového Bergogliovho "dikastéria pre laikov, rodinu a život", ktoré má pre rodinu urobiť toľko, čo urobila tá sfalšovaná synoda.
Life Site News sumarizuje rozhodujúcu úlohu Bergogliových kardinálov v Martinovej subverzii: “Františkom menovaní kardináli bránia jezuitovu pro LGBT knihu”

Pro “gay” biskup Robert McElroy,

Biskup Robert McElroy, hlava diecéze San Diego— ďalší regrút v množiacom sa mužstve pro-homosexuálnych Bergogliových nájazdníkov inštalovaných do kľúčových diecéz, chváli Martinovu knihu takto: "Evanjelium žiada, aby LGBT katolíci boli naozaj milovaní a cenení v živote Cirkvi. Nie sú. Martin nám dáva jazyk, perspektívu a zmysel pre nutnosť podujať sa na namáhavú, ale monumentálnu a Kristovi podobnú úlohu, nahradiť kultúru odcudzenia kultúrou milosrdnej inklúzie."
McElroy tiež požaduje, aby bola jeho diecéza "hlboko inkluzívna": aby prijímala matky a otcov, nádherne spojených manželskou láskou a láskou ich detí, rovnako ako .... LGBT rodiny.” Označil učenie katechizmu, že homosexualita je “vnútorne nezriadená” za “veľmi deštruktívny jazyk, ktorý myslím nemožno pastoračne použiť.” McElroy už explicitne povolil Sväté prijímanie rozvedeným a "znovu sobášeným",  ktorí "rozlíšili", že nepáchajú cudzoložstvo a na prijímanie pre sodomitov neuvalil žiadnu prekážku.

Fr. Thomas Rosica: Zúrivý “LGBT” pes

Neznesiteľne nadutý Fr. Thomas Rosica, attaché Vatikánskeho tlačového úradu na sfalšovanej synode, počas machinácie s prebiehajúcimi rokovaniami pobúrene vyhlásil: "Jubilejný rok milosrdenstva si žiada jazyk milosrdenstva, predovšetkým ak hovoríme o homosexuáloch alebo gayoch. Neľutujeme tieto osoby, ale uznávame ich za to, čím sú, sú to naši bratia a sestry, synovia a dcéry."

V úlohe zúrivého psa LGBT, Rosica zaútočil na Chaputa a iných biskupov (slovami  “niektorí biskupi”), ktorí kritizovali Martinovu knihu a jeho kampaň za normalizáciu LGBT  a obvinil ich, že "vztyčujú vysoké a nepreniknuteľné múry a stavajú hlučné komnaty kde sa ozýva ich monológ" a opozíciu voči Martinovej propagande pripísal "temnej a dysfunkčnej strane katolíckej blogosféry." 

Rosica sa vrátil späť k sfalšovanej synode, počas ktorej "odvážni biskupi a kardináli Cirkvi vyzvali svojich bratov biskupov a delegátov, aby boli pozorní k jazyku, ktorým hovoríme o homosexuálnych osobách." Pochválil predovšetkým novozélandského kardinála Johna Dewa, za jeho "horlivú žiadosť preskúmať náš cirkevný výraz "vnútorne nezriadené" na opísanie homosexuálnych osôb." Jazyk katechizmu je podľa Rosicu, len "scholastická teológia", ktorá "ide mimo a robí viac škody ako osohu."  Odvolávajúc sa na jeden z Bergogliových demagogických sloganov, Rosica vyhlásil: “Realita je dôležitejšia ako vznešené teologické a filozofické idey - čím myslel negatívne predpisy prirodzeného zákona, vrátane absolútnej neprípustnosti sodomie.

Robert Barron: Telegenický zmierňovač katolíckej náuky o hriešnosti sodomie a ohavnosti "homosexuálneho manželstva."

Popri očividných promotéroch "teplej cirkvi" tu sú ešte uhladení a súvisle hovoriaci "konzervatívni" komentátori ako biskup Robert Barron, samozrejme vybraný za biskupa Bergogliom, ktorí sa podieľajú na rovnakej misii tým, že vykladajú, že Cirkev nikdy nebola "proti homosexualite" a ospravedlňujú sa za údajnú necitlivosť k "homosexuálnym osobám", zatiaľ čo obrusujú hrany katolíckeho učenia a hovoria (ako Barron) o "neschopnosti dosiahnuť vysokú latku" cirkevného učenia o sexualite a tak vec redukujú na vysoký ideál a na "nekompletnú integráciu sexuálneho aktu" namiesto toho, aby hovorili o hriechu, ktorý volá do neba o Božiu pomstu.

Posledný, ale sotva najmenší Francesco Coccopalmerio:
Jeho osobný sekretár, ktorého doporučil na biskupa, má sklon k homosexuálnym orgiám.


Kardinál Francesco Coccopalmerio, predseda pontifikálnej komisie pre legislatívne texty, ktorý len na základe Amoris laetita vyhlásil, že verejní cudzoložníci, ktorí žijú v "druhom manželstve" majú byť pripustení ku Svätému prijímaniu, ak sa im zdá "nemožné" ukončiť cudzoložný sexuálny vzťah, tiež povedal, že toto sa nevzťahuje aj na "homosexuálne páry", pretože to "nie je prirodzený stav" narozdiel od "prirodzeného" heterosexuálneho cudzoložstva, avšak "môžeme ich akceptovať, privítať ich a prijať ich rozhodnutie....."
Je určite len špičkou veľkého ľadovca, že Coccopalmeriov osobný tajomník, Luigi Capozzi, bol zatknutý uprostred kokaínom hnaných homosexuálných orgií, ktoré sa diali v tej istej budove ako sídli vedenie kongregácie pre náuku viery. Podľa novinára, ktorý priniesol túto správu, Francesca Antonia Granu,  Coccopalmerio odporučil (neúspešne) Capozziho na biskupa.
Edward Pentin nedokázal získať oficiálne stanovisko Vatikánu k incidentu (pretože sa nedá poprieť) a hovorí, že zdroj zvnútra kúrie pripúšťa, že "príbeh je pravdivý" a že "rozsah homosexuálnych praktík vo Vatikáne nebol nikdy horší, napriek pokusu Benedikta XVI vykoreniť sexuálnu deviáciu z kúrie po škandále Vatileaks v roku 2012." Tento pokus sa zdá bol nielen zastavený, ale ide to celé opačným smerom.   

Záver

Kým Bergoglio obsadzuje kolégium kardinálov a episkopát pro-homosexuálnymi podvratníkmi alebo nekontrolovateľnými liberálnymi magormi, veriaci sa musí pripraviť na ďalšiu fázu Bergogliovho debaklu - nástup "teplej cirkvi" - a modliť sa za rýchle (a pravdepodobne aj zázračné) vyslobodenie zo zovretia diktátora milosrdenstva.

Vo svojom článku o Tobinovi, The New York Times poznamenáva, že potom, keď ho za neschopnosť urobiť čokoľvek s rebelujúcimi americkými rehoľníčkami - túto úlohu neznášal- odpratali z Vatikánu do Indiany, "každé ráno vo fitcentre dvíha činky a na hlave má šatku dekorovanú lebkami." Čo lepšie môže ilustrovať Bergogliov "gayfriendly" režim, ktorého je Tobin skvelým príkladom, ako univerzálny symbol smrti?

prevzaté z www.remnantnewspaper.com