II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo
Časť IV
Život vo viere -
Koniec „pokoncilovej jari“
V praxi panujú situačná etika a tzv. „menšie zlo“, ktoré sa stali zaužívaným
meradlom. Učenie pápežov je odsúvané nabok a to do takej miery, že je dnes
v katolíckych manželstvách úplne rozšírené praktizovanie umelej
antikoncepcie so súhlasom moralistov, spovedníkov, biskupov a samotných
biskupských konferencií. Po umelej antikoncepcii prichádza predmanželské
a mimomanželské spolužitie, vraždenie nenarodených detí, praktizovanie
homosexuality, ktoré sa medzi katolíkmi rozšírili a ktoré sú často
obhajované teológmi a biskupmi. Tí hlásajú „koniec morálky zákazov“
a potrebu „novej pastorácie“, prispôsobenej „najnovšiemu“ stavu
spoločnosti a zohľadňujúcej „okolnosti súčasnosti“, vyplývajúce z „ducha
doby“. Dokonca vyzerá, že aj synoda biskupov o rodine z roku 2014 sa
stotožnila s tézou kardinála Kaspera, podľa ktorej náuka Cirkvi
v oblasti tzv. pohlavnej morálky musí byť v zhode so zaužívanou
praxou kresťanov, miesto toho, aby ich správanie korigovala, aby ich tak priviedla
do súladu s nemennými a nemeniteľnými pravidlami božského
a prirodzeného zákona. To je výsledok dnes tak všadeprítomného morálneho
relativizmu.
Arcibiskup Utrechtu a predseda holandskej biskupskej konferencie, kardinál Willem Eijk vo svojom pastierskom liste k predlanskému pôstnemu obdobiu ohlásil, že je nútený dať zavrieť približne tisíc kostolov v krajine. To sú zhruba dve tretiny z celkového počtu kostolov v Holandsku. Podľa správ vatikánskeho rozhlasu musia holandskí katolíci rátať s „budúcnosťou bez kostolov“.
Krajiny Beneluxu boli pritom až do polovice minulého storočia kvitnúcimi
katolíckymi krajinami. 90 percent veriacich navštevovalo nedeľnú Svätú omšu
a povolaní bolo toľko, že tieto relatívne malé krajiny boli schopné
vysielať misionárov do celého sveta. Dnes je to chabých 5 percent, ktoré
v nedeľu nájdeme na bohoslužbe, samozrejme málo na to, aby mohla byť
udržiavaná ako-tak fungujúca správa farností. Dôvod, prečo je tomu tak, nie je
ťažké nájsť: Cirkev najmä v Holandsku sa po II. Vatikánskom koncile začala
správať mimoriadne „progresivisticky“ a pokoncilové reformy zavádzala
v akejsi nadbiehajúcej poslušnosti“ ešte oveľa radikálnejšie, ako to
chceli sami „umiernení“ modernisti v Ríme. Známym sa stal tzv. „Holandský
katechizmus“ z roku 1966, ktorého anglický a nemecký preklad sa
čoskoro objavil na trhu a ktorý napríklad spochybňoval existenciu diabla
a anjelov, zastieral vieroučné pravdy o dedičnom hriechu, panenskom počatí
Ježišovom, či o Kristovej smrti ako obety na kríži. V neposlednom rade
relativizoval autoritu a neomylnosť pápeža a učiteľského úradu
Cirkvi.
Pápež Pavol VI. bol vtedy nútený zasiahnuť a ustanovil komisiu, zloženú
z kardinálov, ktorá nespochybňovala „nezvyčajné prednosti“
antropologického a antropocentristického (výklad je výrazne ovplyvnený
subjektivizmom) uhla pohľadu pri výklade katechizmu, ale vypracovala celý rad
poznámok, ktoré mali byť ku katechizmu priložené. Na samotnom katechizme ale
nebolo pozmenené nič. Nadšenie týmto katechizmom spočívalo prirodzene iba
v tom, že sa to teraz s vierou a náboženskými povinnosťami
veriaceho katolíka už viac nemuselo brať až tak prísne a presne. Ale
pokoncilový človek nezačal chodiť do kostola ani nadšenejšie, ani s väčšou
radosťou ako predtým, ba čo viac, nemusel sa už vo svojom svedomí viac
znepokojovať, ak kedy-tedy nešiel alebo neskôr úplne prestal chodiť. Teraz je
Cirkev v Holandsku v koncoch, ale toto celé žiaľ v žiadnom
prípade nie je len problémom Holandska. Aj inde na Západe v blízkej
budúcnosti viditeľné štruktúry Cirkvi skolabujú, lebo niet povolaní, narastá
počet neobsadených fár, kostoly sa vyprázdňujú, účasť na bohoslužbách redne.
V iných kútoch sveta to nevyzerá inak, strednú Európu to čaká
v strednodobom horizonte o pár desiatok rokov tiež. Zerodovaná viera,
ktorá sa od čias koncilu temer odvšadiaľ hlása, nemá šancu priniesť opravdivú
úctu a lásku človeka k Bohu, lebo je hlásaná z pozície ľudského
usmrkanca, ktorý sa pred Bohom furt na niečo vyhovára alebo ho jednoducho
ignoruje. Dôkazom toho je len nedávno zverejnená správa o jednej štúdii,
pojednávajúcej o dušpastieroch v Nemecku. Podľa údajov v nej sa
v Nemecku iba 58 percent kňazov modlí každý deň a tesná nadpolovičná
väčšina (54 percent) pristupuje k spovedi maximálne raz do roka. Že tak vlažný
klérus nedokáže spôsobiť onú koncilom očakávanú „obnovu“, ba dokonca, že nie je
schopný udržať pri viere aspoň posledné zvyšky veriacich katolíkov, je
pochopiteľné samo sebou. Človek by očakával, že aspoň teraz, keď je už skazené
ovocie posledného koncilu a jeho neslávnych reforiem neprehliadnuteľné,
bude u cirkevných autorít nasledovať akási zmena zmýšľania, prehodnotenie postupov,
či zmena paradigmy - no to bohužiaľ nie je veľmi vidieť. S katolíckou tradíciou
späté náboženské zoskupenia a spoločenstvá a ich kňazi sú
v rámci Cirkvi naďalej iba trpené, miesto toho, aby ich cirkevné autority
účinne podporovali. Nejde tu a priori iba o Kňazské bratstvo Svätého Pia
X., ale tiež o iné korporácie, ktoré sa zdržiavajú kritiky II.
Vatikánskeho koncilu ako takého, resp. jeho záverov. Augsburský biskup Konrad
Zdarsa dal prednedávnom renovovať oltárny priestor v pútnickej bazilike vo
Wigratzbade. Výsledkom stavebných úprav je to, že na väčšie ceremónie, akými sú
napríklad kňazské vysviacky už nedokáže Bratstvo Svätého Petra túto baziliku
využiť a musí sa poobzerať po iných kostoloch.
Aj tragédia okolo Františkánov Nepoškvrnenej ukazuje, že sa radšej podstúpi
zruinovanie fungujúceho rehoľného spoločenstva, ktoré na rozdiel od takmer
všetkých ostatných dnešných hippie pozostatkov kedysi slávnych
a v dejinách Cirkvi dôležitú úlohu zohrávajúcich reholí stále rastie
a teší sa novým a novým členom, nasledujúcich svoje Povolanie, než
aby sa akceptovala „predkoncilová“, „spiatočnícka“ zbožnosť a láska
k starobylej a večnej liturgii. Je namieste sa pýtať, či to nie je
previnením voči Duchu Svätému? O Duchu svätom sa koncil zmieňuje na veľa
miestach a debata pokoncilových čias sa ním zaštiťuje v miere
prehojnej. Cirkev po II. Vatikánskom koncile Ducha Svätého veľmi často spomína
a odvoláva sa naňho vždy, keď urobí nejaký radikálny rez a zlom voči
tradícii. Koniec koncov, je priveľmi lacné a jednoduché, vydávať a
vyhlasovať vlastné profánne nápady za vnuknutia tretej Božskej osoby, keď sa
nedbá na rozlišovanie duchov. Ale sú dnešní ľudia schopní, ochotní a pripravení počúvať Ducha Svätého, vnímať jeho
vnuknutia? Nie sú pravdy viery, nie sú
cirkevné dogmy predsa Jeho dielom? Nevznikla tradičná liturgia
a neutvárala sa cirkevná disciplína pod Jeho vplyvom? Kristus hovorí
o hriechu proti Duchu svätému v spojitosti s výčitkami zo strany
farizejov, že vyháňa démonov s pomocou Belzebuba (porovnaj Matúš 12, 24).
Každý mohol vidieť, ako Ježiš vyháňal démonov a uzdravoval chorých. Farizeji nemohli poprieť to, čo videli. Ale
radšej pripísali zázraky, ktoré Kristus vykonával diablovi, než aby mali uznať
a vyznať ich božský pôvod. Toto sa teda zdá byť hriechom proti Duchu
Svätému: bojovať proti dielu, ktoré očividne pochádza od Boha a tvrdiť dokonca,
že bojujeme voči niečomu, čo sa prieči Bohu. Navrávať si to, len aby sme
nemuseli činiť pokánie, aby sme sa, plní pýchy, nemuseli kajať za svoje skutky.
Myslím, že sa tento obraz hodí pre opis boja modernistickej väčšiny voči
tradicionalistickej menšine vnútri Cirkvi. A hodí sa sem aj nazeranie
modernistov na tradicionalistov, ktorých vnímajú ako svojich sokov, ba niekedy
až nepriateľov. Tradicionalisti si zachovali pôvodnú vieru svojich otcov
a usilujú sa žiť podľa katolíckej morálky. V ich radoch sa nachádzajú
rodiny, ktoré praktizujú vieru a ľudia, pôsobiaci v duchovných
povolaniach, tak, že sa nemusia obávať toho, že zajtra „vyhynú“. Modernisti sa
zas nemusia báť, že zostanú bez kňaza, to im nehrozí práve vďaka tradicionalistom.
Toto je viditeľné ovocie pôsobenia Ducha svätého. Moderní „katolíci“ sú naproti
tomu na seba patrične hrdí, že neveria všetkému, čo Cirkev hlása a že si
vedia vybrať, čo budú vo svojom živote zachovávať, aké názory Cirkvi preberú
a aké nie. Katolícku morálku zväčša ignorujú, niekedy otvorene
zosmiešňujú. V každom prípade, vďaka pôsobeniu dvom generáciám
„osvietených“ kňazov ju už vlastne ani vôbec nepoznajú. Sú skôr protestantmi,
než katolíkmi. Rodiny im vymierajú, semináre zejú prázdnotou, kostoly pustnú,
klérus je beznádejne prestarnutý, generačná výmena nefunguje. Osloviť mládež sa
veľmi nedarí a tá sa tak životom potuluje bez pastiera. Napriek tomu
vládne plné presvedčenie o tom, že práve oni-modernisti predstavujú skutočnú,
navyše šťastnú, budúcnosť Cirkvi. Tvrdia to vždy a všade a chytá ich
zúrivosť, ak si to niekto, kto vidí veci okolo seba a je popritom
i trochu sčítaný, dovolí spochybniť. Vnímajúc seba ako avantgardu a tým aj budúcnosť Cirkvi, všetko, čo i len trochu zaváňa
predkoncilovo, vehementne potláčajú, odmietajú a zosmiešňujú. Nie je to
znakom skôr Zlého ducha, ktorý všetko katolícke nenávidí?
Keď je očividne všetko pôvodné katolícke vydávané za zlé a to, čo katolícku Cirkev nivočí, je oproti tomu vyhlasované za dobré, potom nie sme ďaleko od hriechu farizejov, ktorí Kristovo účinkovanie vyhlasovali za démonické a naopak, svoje vlastné postoje považovali za prejav božskej horlivosti. Každopádne, za to si modernistickí a liberálni katolíci zaslúžia na svoju adresu výčitku svätého Štefana prvomučeníka: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému“. (Skutky 7, 51)
Keď je očividne všetko pôvodné katolícke vydávané za zlé a to, čo katolícku Cirkev nivočí, je oproti tomu vyhlasované za dobré, potom nie sme ďaleko od hriechu farizejov, ktorí Kristovo účinkovanie vyhlasovali za démonické a naopak, svoje vlastné postoje považovali za prejav božskej horlivosti. Každopádne, za to si modernistickí a liberálni katolíci zaslúžia na svoju adresu výčitku svätého Štefana prvomučeníka: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému“. (Skutky 7, 51)