Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 1. 2018

Tradičná latinská omša

Musíme uznať, že vojna vyhlásená voči posvätnému jazyku je majstrovským dielom Protestantizmu. Jeho víťazstvo je tak blízko, ako nikdy predtým. A tak liturgia, ako znásilnená panna, vystavená znevažujúcim pohľadom, od tohoto momentu stráca mnoho zo svojho posvätného charakteru a ľudia čoskoro zistia, že im nestojí za to, aby sa zriekali svojej práce a radostí kvôli tomu, aby išli a počúvali niečo, čo zneje rovnakým spôsobom, ako rozhovory na trhovisku… -- Dom Prosper Gueranger, Liturgical Institutions, 1840

"Pre protestantov je teraz teologicky možné používať rovnakú omšu ako majú katolíci" -- Max Thurian, protestantský theológ, o Novej omši, 1969

“V tomto kritickom okamihu, viac ako tisícročný tradičný rímsky rítus, bol zničený.” -- Msgr. Gamber, považovaný za najväčšieho liturgistu 20. storočia.

“Nech tí, ktorí ako ja poznali a spievali latinsko-gregoriánsku veľkú omšu, nech si na ňu spomenú. A nech ju porovnajú s omšou, ktorú máme teraz. Nielen slová, melodie a niektoré gestá sú iné. Pravdu povediac celá liturgia omše je iná. To si žiada bez nejasnosti povedať: rímsky rítus ako sme ho poznali, viac neexistuje. ” -- Fr. Joseph Gelineau

-------------------------------

Video k článku

Ak latinskí katolíci dnes chcú ísť na omšu, majú 5 možností:

1. Ísť na Novus Ordo omšu v národnom jazyku vydanú pápežom Pavlom VI. v roku 1970. Táto omša je dnes slúžená vo väčšine farností.

2. Ísť na Novus Ordo omšu z roku 1970 slúženú v latinskom jazyku (poznámka: toto nie je omša, ktorá sa slúžila pred 2VK).

3. Ísť na ne-latinský obrad katolíckej cirkvi (byzantský, grécky, maronitský, atď).

4. Ísť na zriedakvú omšu slúženú niektorými rehoľnými rádmi, ktoré majú svoj vlastný rítus, napríklad, Dominikánsky rítus, Karmelitánsky rítus (“Rítus Svätého hrobu”), atď.

5. Ísť na Tradičnú latinskú omšu (TLO), ktorú navštevovali milióny Rímskych katolíkov po celé stáročia. TLO je omša, ktorou sa môže označovať Omša pápeža sv. Petra, Omša pápeža sv. Gregora Veľkého, Omša pápeža sv. Pia V., “Tridentská” omša, Piusovský rítus, “Vetus Ordo”, a v súčasnosti aj “Mimoriadna forma” (“MF”).


Napriek mnohým domnienkam a želaniam rôznych progresívnych typov, TLO nezanikla; stále sa slúži u rôznych kňazských bratstiev, ako sú Kňazské bratstvo Sv. Pia X. (ktoré funguje mimo bežných diecéznych štruktúr), Kňazské bratstvo Sv. Petra, Inštitút Krista Kráľa, atď. a od roku 1988 na základe motu proprio “Ecclesia Dei” sa teraz môže slúžiť ktorýmkoľvek kňazom latinského obradu podľa motu proprio "Summorum Pontificum"z roku 2007.

V tejto sekcii sa zameriam iba na TLO založenú na Misáli z roku 1962, ktorý je používaný väčšinou tradičných kňazov (zahŕňajúc SSPX a FSSP). Po mnohom študovaní som dospel k záveru, že aspekt platnosti Novus Ordo omše je tragicky poškodený. Už ako dieťa som to inštinktívne vnímal zdravým rozumom. Samotné meno tejto omše -- “Novus Ordo”, t.j. “Nový Poriadok” -- by malo každého človeka pravej katolíckej povahy na niečo nekalé upozorniť, naviac dôsledky tejto omše sú tak neuveriteľne smutné, že človeka zraňuje čo i len pomyslieť na to.

“Novus Ordo” či už je slúžená po slovensky, alebo latinsky je násilný rozchod s tradíciou, a je sčasti priamo zodpovedná za veľkú stratu viery katolíkov celého sveta. "Lex credendi legem statuat supplicandi" -- “nech spôsob modlitby vyjadruje našu vieru”, by malo byť vyjadrené aj v liturgii -- ale modlitby v Novus Ordo, ktoré boli navrhnuté tak, aby neprekážali protestantom, vyjadrujú protestantskú vieru nie tým, čo hovoria, ale tým čo nehovoria -- t.j. o obete a o kňazstve. Takýmto spôsobom sme vedení k tomu, aby sme verili ako protestanti. Novus Ordo -- nie tým čím je, ale tým čím nie je -- sa javí ako “Kainová omša” arogantne prinášajúc svoje vlastné dielo Bohu; stará omša je “Ábelovou omšou”, ktorý pokorne Bohu priniesol obetu -- baránka, ktorý bol predobrazom Paschy, ktorá zase potom bola predobrazom Baránka Božieho. Tento Baránok berie na seba hriechy sveta. Jeho obeta za nás je večná.

Odstránenie znakov a symbolov tajomstva, potlačenie poetickosti, rozmazanie hranice medzi inštitucionálnym a všeobecným kňazstvom, hudba počínajúc banálnou až po agresívnu, ignorácia gregoriánskeho chorálu, vytlačenie posvätného jazyka, zaneprázdnenosť tým, že sa na omši stále niečo deje, nedostatok ticha, a vo väčšine prípadov takmer totálna absencia sústredenia na Obetu -- to sú všetko veci, ktoré nás nemajú obťažovať. Zvlášť po preštudovaní účelu omše a vzťahu medzi liturgiou a vierou mi je jasné, že Novus Ordo katolícku vieru buďto ignoruje, alebo ju vyjadruje chorobným spôsobom.

Ďalším problémom Novus Ordo sú preklady textov, ktoré nie sú v súlade ani s dokumentmi Druhého vatikánskeho, ani Tridentského koncilu. Naviac samotné nejasné rubriky sú veľmi častou zneužívané.

Zneužívania, ktorých príčinou nie je len misál z roku 1970, ale hlavne “duch 2VK” -- miništrantky, ktoré ničia kňazské povolania, nepokľaknutie pri Svätom prijímaní, laici, ktorí berú do rúk Najsvätejšiu Sviatosť, laici (obyčajne ženy) vstupujúci do svätyne tak ako to robil Kore (pozri Júd 1,11 a Numeri 16) -- takéto praktiky sa nedajú nijako ospravedlniť. Avšak sú také časté, že sa zdajú byť úplne normálne.

Dokonca aj pri celebrovaní podľa rubrík (a Bohu vďaka za tých zopár kňazov s dobrým úmyslom, ktorý sa o to snažia), je Nová omša protestantizovaná (nie protestantská) “služba” vo svojom jadre so skráteným Kyrie. Dokonca aj s niekoľkými slovami, ktoré zostali z konsekrácie, aby sa zachovala platnosť, tento náznak starovekej omše je ako vyschnutá haluz voči kvitnúcemu stromu. Čo modernisti (nech im je Boh milosrdný) urobili Cirkvi je liturgickým ekvivalentom vybielenia stropu Sixtínskej kaplnky. A to sa stalo s obradmi všetkých sviatostí od krstu po posledné pomazanie.

Každý katolík musí na modlitbách študovať tento problém. A nech každý vie, že keď niekto verí, že Nová omša bola veľmi zlou myšlienkou, rozchodom s Posvätnou tradíciou, nemilou vecou, ktorá vedie k heterodoxii a strate viery, tak to nie je “neposlušnosť” a nerobí nás to “zlými katolíkmi”; robí nás to informovanými, veď máme oči na pozeranie. Hovorenie týchto vecí nahlas nás nerobí odpadlíkmi, či schizmatikmi; robí nás to bojovníkmi za pravú vieru.

Teraz si predstavme dialóg s niektorý z vás, ktorý je nový v oblasti “liturgie” -- a s mnohými, ktorí ste katolíkmi už roky a “Novus Ordo skutočne máte radi”, alebo aspoň Vám Novus Ordo omša nevadí:


V čom je problém?

Problém je v tom, že Pán Ježiš Kristus je skutočne prítomný na omši -- s Telom, Krvou, Dušou a Božstvom -- pod spôsobmi chleba a vína, aby zavŕšil obety Starého zákona ako predpovedal prorok Malachiáš. Tu sa obetuje, aby utíšil Otcov hnev kvôli naším hriechom, a aby nám boli odpustené. Buďto tomu veríte a ste katolíkmi, alebo tomu neveríte a nie ste katolíkmi. Ak tomu veríte a ste katolíkmi, budete chcieť, aby aj ostatní tomu verili. Preto by ste mali chcieť liturgiu, ktorá poukazuje na realitu tohoto tajomstva všetkými možnými spôsobmi, a mali by ste byť mimoriadne znepokojení liturgiou, ktorá je banálna, škaredá, prázdna, nepríjemná a ktorá môže viesť k hetorodoxii (bludárstvu).

Najsvätejšia obeta obeta Svätej omše ja našou najväčšou modlitbou k Pánu Bohu a náš najslávnostnejší prejav uctievania Pána Boha; nemali by sme mu dať to najlepšie, čo máme?


Nemali by sme to preháňať s náboženskými prejavmi!

Preháňal Boh, keď prikázal Izraelitom, aby zobrali bezchybného baránka (nie ovcu a nie s chybou), jednoročného (nie dvojročného), a aby ho zabili na 14 deň toho mesiaca (nie na 15 deň ďalšieho mesiaca) večer (nie poobede)? Preháňal Pán Ježiš, keď dodržiaval starozákonné sviatky, alebo keď žiadal aby bol Dom Jeho Otca svätý? Preháňal, keď povedal svojim učeníkom, aby robili, čo im farizeji povedia, pretože zasadli na Mojžišovi stolicu? Preháňal Júda, keď napomínal tých, ktorí nasledovali príklad Koreho?

Tí, ktorí veria, že “náboženstvo” je nepodstatné, pretože Boh je Milosť a nie Zákon, títo nechápu, že sviatosti sú prostriedkami milosti. Odmietanie náboženských prejavov je preto číry nezmysel, pretože tieto patria k prirodzenosti človeka: pozrite sa okolo seba a náboženské prejavy uvidíte v každej kultúre sveta. Otázka je, “Ktoré náboženské prejavy sú správne? Ktoré náboženské prejavy uctievajú pravého Boha tým správnym spôsobom? Ktoré náboženské prejavy slúžia potrebám ľudskej povahy?”


Takže vravíte, že omša sa nemôže nikdy zmeniť? Nikdy sa nezmenila?

Samozrejme, že istým spôsobom sa omša môže zmeniť. Ale slová premenenia, ňou vyjadrená teológia, katechetické kvality, jej svätý cieľ, jej svätosť, jej krása a jej smerovanie k nadprirodzenu -- tieto veci sa nemôžu bez obáv meniť.

Keď sa v minulosti menila omša, robilo sa to v súlade s tradíciou, svätými cieľmi omše, a úmyslom vyjadriť katolícke učenie. To je kľúčové. To čo sa urobilo po 2VK nebola kozmetická úprava tváre; to bola transplantácia hlavy a pacient sa zobudil takmer ako protestant. Milióny katolíkov, ktorí opustili Cirkev, katastrofálny stav viery, škandály, a kríza katolíckej kultúry sú dôkazom, že Novus Ordo Missae v učení a napĺňaní katolíkov úplne zlyhal.


Ale ja mám rád zvuk gitary na omši a protestantská pesnička 'Svieť, Ježiš svieť' ma napĺňa radosťou!"

Kúpte si CD. Môžete ho počúvať, keď skončí Najsvätejšia Obeta Omše.


A nie je dôležité byť optimistický, šťastný a plný radosti?

Absolútne nie! Áno, máme sa radovať! Ale ak si myslíte, že veselosť je vhodná, keď stojíte pod krížom, tak asi niečo u Vás nebude v poriadku. Ak nerozumiete tomu, čo hovorím, tak potom, priateľu, pri všetkej úcte, nechápete, čo je to omša. Prosím vás zvážte túto možnosť a študujte to. Ozaj si myslíte, že Panna Mária a Svätá Ján stáli pod krížom a spievali niečo ako “Svieť, Ježiš svieť”, alebo tancovali, či od radosti mávali rukami vo vzduchu? Aj keby omša bola iba spomienkou na Poslednú večeru, ako je to u protestantov, aj tak aká je atmosféra židovskej veľkonočnej večere? Vlnia sa v miestnosti a dvíhajú ruky ku povale? Alebo sú smutní, a v pokore a s vďakou prežívajú svoje oslobodenie? A keby dokonca omša bola len spomienkou na Kalváriu, oslavovali by ste obetovanie niekoho rock and rollom a zábavou? Stratili sme zmysel pre majestát, bázeň, vzdávanie vďaky a povinnosť?


Ale On vstal zmŕtvych!

Amen a aleluja! Ale my nie; my sa k tomu musíme dopracovať. A Kristus, Najvyšší Veľkňaz a Dokonalá Obeť, ktorý sa zjavil Svätému Jánovi nebi ako “baránok, ktorý mal byť zabitý,” ktorý vylieva milosti raz a navždy v Obeti Omše, aby sme sa posvätili -- tým by sme sa museli stať, aby sme mali vlastnú “malú Veľkú Noc.” K zmrtvýchvstaniu sa dostaneme cez kríž. Musíme si zapamätať, že nie sme zachránení Kristovým zmŕtvychvstaním, ale jeho krvou vyliatou na kríži, ktorý viedla k Jeho zmŕtvychvstaniu. Jeho vyliata krv nám odpúšťa hriechy a tak nám umožňuje dôjsť k vlastnému zmŕtvychvstaniu.


Kto vlastne ste? Vy máte radi tradičnú omšu, ja mám rád novú. Prečo by malo viac záležať na vašom názore ako na mojom?

Na mojom názore nezáleží viac ako na vašom. Ani na jednom názore nezáleží viac, pretože omša nie je vecou názoru. Omša nie je o mne a o vás; je o uctievaní Všemohúceho Boha a to, ako sa má uctievať nám ukázali apoštoli, cirkevní otcovia a svätí. Nemôžeme sa s omšou pohrávať ako s hračkou, rovnako to nemôžeme robiť ani so Svätým Písmom. To nie je chuť kávy, alebo televízna šou, ktorá sa niekomu páči, alebo nie. To nie je predstavenie, v ktorom záleží na kreativite a pútaní pozornosti divákov. Nie, nebude žiadna party, žiadne disko, žiadna zábava. A nebude ani jedenie, pri ktorom sa všetci stretneme, aby sme sa obdivovali, a uvažovali o tajomstve človeka. Je to záležitosť božskej podstaty -- je to samotná Kristova obeta.

Okrem samotnej Obety je veľmi dôležité to, že omša má jednoznačné ciele, ktoré buďto sú splnené, alebo nie sú: buďto omša živí vieru, alebo ju ničí cez nedbalosť alebo cez nebezpečné zmeny. Že toľko katolíkov je katolíkmi asi tak ako boli katolíkmi Kalvin, či Zwingli je dôkazom toho, že Nová omše živí vieru len veľmi slabo. Nie je veľkým prekvapením, že Jean Guitton, blízky priateľ pápeža Pavla VI. povedal:

úmyslom pápeža Pavla VI. bolo reformovať katolícku liturgiu tak, aby sa čo najviac zhodovala s protestantskou liturgiou… pápež Pavol VI. mal ekumenický úmysel odstrániť, alebo upraviť, alebo oslabiť to, čo bolo veľmi katolícke v tradičnom ponímaní na omši a opakujem, spraviť katolícku omšu podobnú kalvinskej bohoslužbe.


Ale ja nehovorím latinsky! Ako pochopím, čo sa na omši deje?

Úprimne povedané, nie je potrebné, aby ste pochopili podrobnosti omše (aj keď samozrejme sa to odporúča, kvôli veľkému osobnému úžitku); na to aby človek obetoval svoje srdce Pánovi Ježišovi, aby sa modlil, aby pochopil základný cieľ omše, aby kľačal v bázni a pokore pred práve prebiehajúcou obetou, nepotrebuje rozumieť každé jedno latinské slovo.

Pokiaľ ide o pochopenie toho, čo sa na omši deje, uvedomte si, že od zavedenia Bugniniho omše 70% katolíkov vo veku od 18 do 44 rokov neverí v reálnu prítomnosť -- to znamená, že sú to naozajstní heretici. Môžete úprimne povedať, že Novus Ordo omša vedie k väčšiemu pochopeniu toho, čo je to omša?

Ani ja nehovorím po latinsky, a ani väčšina katolíkov v histórii, ktorí navštevovali tradičnú omšu -- vrátane veľkých svätcov. Ale práve na to slúžia misály -- a po čase, človek ľahko rozozná a pochopí tie časti omše, ktoré sa nemenia. Počuli ste veľakrát výraz “hasta la vista”. A určite viete už, čo znamená. Iste viete aj čo znamenajú výrazy ako “merci”, “ora et labora”, či “veni, vidi, vici”. Takisto sa naučíte, ako milióny katolíkov pred vami, čo znamenajú výrazy “Deo Gratias” a “per omnia saecula saeculorum”.

Vezmite si, že milióny moslimov sa dokáže naučiť modliť po arabsky, ajkeď arabčina nie je ich rodná reč. Židia sa po celom svete vedia naučiť modliť v hebrejčine, aj keď táto nie je ich rodným jazykom, dokonca ich mladí chlapci sa učia modliť po hebrejsky už vo veľmi mladom veku. Sám Náš Pán sa modlil po hebrejsky -- aj keď jeho rodným jazykom bola aramejčina, gréčtina zase bola bežným hovorovým jazykom v tejto oblasti, a latinčina bola oficiálnym jazykom (hebrejčina bola mimo židovskej liturgie mŕtvym, alebo vymierajúcim jazykom)! Hinduisti po celom svete sú schopní sa naučiť modlitby v Sanskrte. Sme my kresťania až takí hlúpi, aby sme sa nedokázali naučiť zopár latinských modlitieb?

Okrem toho, a to je veľmi dôležité, nie všetko pochopenie pochádza z počutej reči; pochádza tiež z ticha, modlitby, krásy, znakov a gest, z iných zvukov (chorál a zvončeky), ako ja z toho, čo človek vidí (vitráže, sochy, krásne rúcha) a cíti (kadidlo) a zo svojich skúseností (vznešenosť). Všetky tieto veci nás učia a pôsobia na našu myseľ spôsobom, ako slová nedokážu.

Predstavte si dva manželské páry:

Pár 1:

Nikdy si nehovoria, že sa milujú, ale: on jej nosí kytice ľalií, on sa jej láskyplne dotýka len preto, aby vedela, že sa o ňu zaujíma, on počúva, čo ona hovorí a hlboko sa jej pozerá do očí, keď sa s ňou rozpráva, jeho ohľaduplná ochrana sa prejavuje každým jeho gestom. Ona mu každú sobotu večer pečie jeho obľúbené buchty, aby ich mal nasledujúci deň na raňajky, ona bozkáva jeho ustupujúcu hranicu vlasov a volá ju nádhernou, na konci zoznamu na nákup sa podpisuje srdiečkom, každé ráno mu prinesie do postele kávu a budí ho nežne vrúcnym úsmevom.

Pár 2:

Hovoria si, že sa milujú. Nuž a to je všetko.

Obidve manželstvá sú platné -- zmluva je uzatvorená. Ale ktorý pár vo vás budí dojem, že je to manželstvo? Ktorú dvojicu by ste chceli, aby vaše deti videli ako vzor? Ktorá dvojica je výsmechom manželstva? Ktorá dvojica vás učí, čo je to manželstvo? Ktorá dvojica je schopná zničiť vo vašej mysli koncept manželstva? Ktorý pár vás inšpiruje? A ktorý pár vo vás necháva pocit prázdnoty?

Pár 1 je voči páru 2 to, čo Tradičná omša voči Novus Ordo liturgii -- s výnimkou toho, že tradičná omša má aj svoj jazyk -- oveľa bohatší jazyk, z ktorého nevymizli veci ako obeta, hriech, kajúcnosť, atď. Tým jazykom je latinčina, preto používame misály, alebo sa ju učíme.

Latinčina je zárukou jednoty, ktorú ľudový jazyk nemôže zabezpečiť. Dnes je to tak, že keď slovenský katolík vycestuje do Talianska, Brazílie, či Korey, ľahko sa môže v liturgii stratiť. Ale voľakedy mohol katolík odcestovať kamkoľvek a vždy počul tú istú omšu, ktorú počul doma a jeho misál by mu bol rovnako užitočný, ako doma. Dnes máme farnosti, kde sa striedajú omše raz v jednom jazyku, raz v druhom jazyku, pričom každý si chce vybojovať ten najlepší čas omše, pričom môže dôjsť aj k hádkam a nepriateľstvám. Celá táto rozmanitosť nie je nič iné ako rozvrat! Latinčina nás všetkých zjednocuje -- Čechov, Maďarov, Poliakov, Rakúšanov -- do jedného ľudu klaňajúceho sa Bohu rovnakým spôsobom, spôsobom našich predkov.
Príklad pre tých, ktorí videli Gibsonov film “Umučenie Krista”: ubralo niečo na zážitku to, že celý film bol v aramejčine a latinčine? Alebo to naopak film obohatilo? Priniesol by film rovnaký zážitok, keby Ježiš hovoril anglicky s britským akcentom? Tento film sa premieta po celom svete -- v USA, vo Francúzsku, v Anglicku, v Brazílii -- a každý divák tohoto filmu vidí rovnaký film, rovnakým spôsobom, presne tak ako tradičný katolíci na celom svete sa zúčastňujú rovnakej omšu, rovnakým spôsobom. Jediný rozdiel je v titulkoch, čo je ekvivalentom prekladu latinskej omše v latinsko-slovenskom misáli. Keby tento film režíroval Novus Ordo režisér, Ježiš by hovoril po anglicky s americkým akcentom (to by bolo dabované do jednotlivých jazykov po celom svete) a vložil by slangové, politicky korektné výrazy, aby sa každý (okrem tradičných katolíkov) cítil príjemne. Film by sa netočil v bohatých, jantárových farbách s hlbokými Caravagiovskými tieňmi, ale na rozmontovaných ateliéroch s holými stenami. Nikde by neboli zobrazení žiadni Židia, teda pokiaľ by  sami nepoprosili o Kristovo prepustenie, alebo by boli zobrazení ako skutočná obeť celej tej šou. Nebolo by tam žiadne kruté ukrižovanie, možno nejaká facka po tvári, pribíjanie na kríž by bolo bez krvi a smrť by bola rýchla (samozrejme z politických dôvodov) -- za tým by nasledovalo zmŕtvychvstanie a obrázky ľudí -- niektoré z nich by možno boli lesbické páry -- držiac sa za ruky a spievajúc nechutné piesne o šťastí. A ideálne by bolo, keby sa nikto necítil rozrušený vo svedomí a nechcel sa zmieriť s Bohom za svoje hriechy.

Všetky rubriky v Tradičnej omši smerujú k Posvätnu. Kňaz otočený na východ, smerom k svätostánku nám signalizuje, že uctieva Boha s nami a za nás. V Novus Ordo či už je to v rámci, alebo mimo rubrík, kňaz je otočený k nám, tým je nútený sa predviesť -- a najhoršie na tom je, že je tlačený doslovne do pozície, keď otáča svoj zadok smerom k Bohu v svätostánku. Tak už nie sme zameraní na nadprirodzeno, ale na samotného kňaza, na jeho tvár, náladu, žartovanie, vtipy. Práve toto zameranie na osobnosť kňaza vedie k takému neuveriteľne neúctivému fenoménu, ako sú kňazi voziaci sa pred oltárom na hoverbordoch, kňazi s klaunovským mejkapom, kňazi napodobňujúci Elvisa atď.

Na TLO kňaz po premenení hostie drží prsty stále spojené, aby sa nestratila ani najmenšia omrvinka Božieho tela: naproti tomu mimoriadni rozdávatelia, ktorí sú laici, niekedy aj ženy, rozdávajú Najsvätejšiu sviatosť s nekonsekrovanými rukami. Aký odlišný postoj k hlbokému tajomstvu Eucharistie! Potom sa niet čo čudovať, že všetci katolíci pred 100 rokmi verili v reálnu prítomnosť, kým tí dnešní neveria.

Keby sa v katolíckej cirkvi slúžila iba TLO veci, ktoré vidíte, by sa nikdy nemohli stať:

https://youtu.be/hlmAQpAjCj0
https://youtu.be/kHlX_bQLovk
https://youtu.be/IlLAI9DzJrI


Používanie starého misálu je krokom späť! Musíme ísť dopredu; nemôžeme ísť v čase dozadu a tradicionalisti túžiaci po starej omši, to je iba nostalgia. Treba to prekonať a držať krok s dobou! Isteže Novus Ordo omša je niekedy slúžená nedbanlivo, no v skutočnosti medzi starou a novou omšou nie je ozajstný rozdiel. Čo potrebujeme, je reforma reformy, nie vracať sa dozadu.

Reforma reformy? Prečo chcete mrhať časom opravami hrdzavej MB-éčky, keď v garáži máte naleštený Mercedes v perfektnom stave. A prečo to chcete robiť, keď situácia je vážna. V hre sú duše.
V prvom rade, reforma nebola vôbec žiadnou reformou; to bola deštrukčný, revolučný produkt politicky korektného ekumenizmu -- experiment, ktorý skončil tragickou stratou viery. Prečo to použiť ako podklad pre omšu budúcnosti?

Okrem toho, tí ktorí nevidia reálny rozdiel medzi Novus Ordo omšou a starou omšou sú ako “osobnosť” z detstva Hillaira Belloca, ktorá trvala na tom, že diamant je tá istá vec ako hruda uhlia. Budú tvrdiť, že skrátené Kyrie, kanón, zmenené slová konsekrácie v Novus Ordo atď. sú také isté ako v starej omši, pretože tieto prvky tam sú. Zaujímalo by ma však, či by takto zmýšľajúci ľudia kúpili svojej žene prsteň pokrytý uhlím, keďže aj diamant, aj uhlie sú z uhlíka. Belloc by povedal, že títo ľudia stratili silu spoznať dub, bez toho, aby skúmali každý jeden list. V stručnosti, by povedal, že stratili silu integrácie.

Nakoniec, z praktického hľadiska, aj keby Novus Ordo omša bola hodná záchrany, ako by bolo vlastne možné vykonať “reformu reformy”, keď v Cirkvi je dnes tak veľa liberálnych hierarchov? Vložili by ste “reformu reformy” do rúk kardinála Kaspera? Weaklanda? Mahonyho? Aké “pracovné skupiny” by sa asi vytvorili, čo by bolo predmetom ich dialógov, keby chceli omšou uspokojiť všetky politické prvky Cirkvi. Ako by zvládli biskupi jednotlivých krajín tisícky prekladov do národných jazykov? Koľko ďalších komisii a pracovných skupín by sa muselo dať dokopy, aby zvládli toto všetko, všetky rubriky? Státie? Kľačanie? Kedy? Nebol by v tom zmätok?

Máme omšu, ktorá fungovala 2 milénia, omšu ktorá je produktom Apoštolskej tradície a veľkých Pápežov a Učiteľov akí kedy žili, omšu ktorá dokonalo vyjadruje katolícku teológiu; prečo ju nepoužívať a nebojovať za ňu?


Lenže Latinská veľká omša je taká dlhá!

"Nemohli ste so mnou aspoň hodinu bdieť?"
Áno, tradičná Veľká omša je dlhšia ako Novus Ordo omša, ale takto sa na to nepozerajte; pomyslite, koľko času zaberie sledovanie niekoľkých časti seriálu “Priatelia”.

Pozrite, mikrovlnková McOmša nie je zdravá; potrebujete spomaliť a zjesť niečo výživné. To chce svoj čas…

Utíšte sa. Dýchajte za zvukov zvonov, ktoré vás sem volajú. Kontemplujte. Neviete, prečo vás volajú? Lebo je Pánov deň. Christus resurrexit! -- a znova sa stane na oltári zázrak, to keď chlieb a víno sa stanú Telom, Krvou, Dušou a Božstvom Krista -- Čistá obeta, tak ako bola predpovedaná Malachiášom (Malachiáš 1:10-11). Znel “Otče náš” niekedy krajšie, než v gregoriánskom chorále? Tak, ako ho počúvali Svätí Augustín a Tomáš, Katarína a Jana? Naši bratia a sestry v obeti, ktorú môžeme zažiť aj dnes? Modlite sa, aby znova prišiel Pán. Obetujte mu svoj život -- vaše radosti, vaše starosti, vaše utrpenie. Dajte mu seba, tak ako On dal seba Vám na Kalvárii a dáva Vám seba teraz v Eucharistii. Pozrite sa na kríž nad oltárom a pozrite sa na Baránka, ktorý sa zjavuje “ako by bol zabitý”. On dáva svoj život za Vás teraz i na veky vekov. Keď ho prijímate, kľaknite si a povedzte mi, či to nie je v poriadku. Vychutnajte si sladkosť kadidla, ktoré posväcuje toto sväté miesto. Viete, kde sa nachádzate v čase? Teraz, keď sedíte v lavici a modlíte sa tak, ako vaši predkovia po dve tisíc rokov a Svätí, ktorí sa tak modlia v nebi so svojimi anjelmi? Alebo ste aj v čase a zároveň sa dotýkate večnosti?

Záver: hoci “emocionálne úlety” a “príjemné pocity” nie sú cieľom Obety omše, čím viac do omše vložíte, a čím viac ju pochopíte, jej posvätný cieľ, jej históriu, a hlavne, čím viac sa ju budete modliť, tým viac si z nej budete môcť emocionálne odniesť. Každý má svoje zlé dni - keď ste chorý, unavený, zmätený, znudený alebo jednoducho nemáte náladu na omšu (čo je OK); no práve vtedy platí, že problém je vo Vás, nie v omši. A takisto platí, že omša nie je o nás, ale o uctievaní, oslavovaní, prosení a uzmierovaní Boha. Ani pre starých Izraelitov to iste nebola zábava celé tisícročia stále zabíjať baránkov a jalovice.

Pre lásku k Nášmu Pánovi, prosím, študujte tento problém. A potom bojujte za Tradičnú omšu, podporujte tradičné rády, ktoré školia pravoverných kňazov a proste biskupa vo Vašej diecéze, aby podporoval Tradičnú omšu. Nezáleží na tom, že Vaša farnosť má iný názor, že kňazi a katechéti riedia katolícke učenie, že váš duchovný otec zneužíva rubriky Novus Ordo, že je povoľný voči hriechu -- nepodporujte takúto farnosť a povedzte Vášmu biskupovi prečo. Cirkev podporujte, lebo je to Vaša povinnosť, ale spôsobom, ktorý jej neubližuje. Dajte Váš desiatok pravoverným, úplne tradičným kňazom, farnostiam, rádom a misiám.


http://fisheaters.com/TLMintroduction.html preložil a video pripravil V. Skoupil

18. 12. 2017


 
II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo
 

Časť IV

 
Život vo viere  -  Koniec „pokoncilovej jari“

 
                 V praxi panujú situačná etika a tzv. „menšie zlo“, ktoré sa stali zaužívaným meradlom. Učenie pápežov je odsúvané nabok a to do takej miery, že je dnes v katolíckych manželstvách úplne rozšírené praktizovanie umelej antikoncepcie so súhlasom moralistov, spovedníkov, biskupov a samotných biskupských konferencií. Po umelej antikoncepcii prichádza predmanželské a mimomanželské spolužitie, vraždenie nenarodených detí, praktizovanie homosexuality, ktoré sa medzi katolíkmi rozšírili a ktoré sú často obhajované teológmi a biskupmi. Tí hlásajú „koniec morálky zákazov“ a potrebu „novej pastorácie“, prispôsobenej „najnovšiemu“ stavu spoločnosti a zohľadňujúcej „okolnosti súčasnosti“, vyplývajúce z „ducha doby“. Dokonca vyzerá, že aj synoda biskupov o rodine z roku 2014 sa stotožnila s tézou kardinála Kaspera, podľa ktorej náuka Cirkvi v oblasti tzv. pohlavnej morálky musí byť v zhode so zaužívanou praxou kresťanov, miesto toho, aby ich správanie korigovala, aby ich tak priviedla do súladu s nemennými a nemeniteľnými pravidlami božského a prirodzeného zákona. To je výsledok dnes tak všadeprítomného morálneho relativizmu.  


             Arcibiskup Utrechtu a predseda holandskej biskupskej konferencie, kardinál Willem Eijk vo svojom pastierskom liste k predlanskému pôstnemu obdobiu ohlásil, že je nútený dať zavrieť približne tisíc kostolov v krajine. To sú zhruba dve tretiny z celkového počtu kostolov v Holandsku. Podľa správ vatikánskeho rozhlasu musia holandskí katolíci rátať s „budúcnosťou bez kostolov“.
Krajiny Beneluxu boli pritom až do polovice minulého storočia kvitnúcimi katolíckymi krajinami. 90 percent veriacich navštevovalo nedeľnú Svätú omšu a povolaní bolo toľko, že tieto relatívne malé krajiny boli schopné vysielať misionárov do celého sveta. Dnes je to chabých 5 percent, ktoré v nedeľu nájdeme na bohoslužbe, samozrejme málo na to, aby mohla byť udržiavaná ako-tak fungujúca správa farností. Dôvod, prečo je tomu tak, nie je ťažké nájsť: Cirkev najmä v Holandsku sa po II. Vatikánskom koncile začala správať mimoriadne „progresivisticky“ a pokoncilové reformy zavádzala v akejsi nadbiehajúcej poslušnosti“ ešte oveľa radikálnejšie, ako to chceli sami „umiernení“ modernisti v Ríme. Známym sa stal tzv. „Holandský katechizmus“ z roku 1966, ktorého anglický a nemecký preklad sa čoskoro objavil na trhu a ktorý napríklad spochybňoval existenciu diabla a anjelov, zastieral vieroučné pravdy o dedičnom hriechu, panenskom počatí Ježišovom, či o Kristovej smrti ako obety na kríži. V neposlednom rade relativizoval autoritu a neomylnosť pápeža a učiteľského úradu Cirkvi.


                Pápež Pavol VI. bol vtedy nútený zasiahnuť a ustanovil komisiu, zloženú z kardinálov, ktorá nespochybňovala „nezvyčajné prednosti“ antropologického a antropocentristického (výklad je výrazne ovplyvnený subjektivizmom) uhla pohľadu pri výklade katechizmu, ale vypracovala celý rad poznámok, ktoré mali byť ku katechizmu priložené. Na samotnom katechizme ale nebolo pozmenené nič. Nadšenie týmto katechizmom spočívalo prirodzene iba v tom, že sa to teraz s vierou a náboženskými povinnosťami veriaceho katolíka už viac nemuselo brať až tak prísne a presne. Ale pokoncilový človek nezačal chodiť do kostola ani nadšenejšie, ani s väčšou radosťou ako predtým, ba čo viac, nemusel sa už vo svojom svedomí viac znepokojovať, ak kedy-tedy nešiel alebo neskôr úplne prestal chodiť. Teraz je Cirkev v Holandsku v koncoch, ale toto celé žiaľ v žiadnom prípade nie je len problémom Holandska. Aj inde na Západe v blízkej budúcnosti viditeľné štruktúry Cirkvi skolabujú, lebo niet povolaní, narastá počet neobsadených fár, kostoly sa vyprázdňujú, účasť na bohoslužbách redne. V iných kútoch sveta to nevyzerá inak, strednú Európu to čaká v strednodobom horizonte o pár desiatok rokov tiež. Zerodovaná viera, ktorá sa od čias koncilu temer odvšadiaľ hlása, nemá šancu priniesť opravdivú úctu a lásku človeka k Bohu, lebo je hlásaná z pozície ľudského usmrkanca, ktorý sa pred Bohom furt na niečo vyhovára alebo ho jednoducho ignoruje. Dôkazom toho je len nedávno zverejnená správa o jednej štúdii, pojednávajúcej o dušpastieroch v Nemecku. Podľa údajov v nej sa v Nemecku iba 58 percent kňazov modlí každý deň a tesná nadpolovičná väčšina (54 percent) pristupuje k spovedi maximálne raz do roka. Že tak vlažný klérus nedokáže spôsobiť onú koncilom očakávanú „obnovu“, ba dokonca, že nie je schopný udržať pri viere aspoň posledné zvyšky veriacich katolíkov, je pochopiteľné samo sebou. Človek by očakával, že aspoň teraz, keď je už skazené ovocie posledného koncilu a jeho neslávnych reforiem neprehliadnuteľné, bude u cirkevných autorít nasledovať akási zmena zmýšľania, prehodnotenie postupov, či zmena paradigmy - no to bohužiaľ nie je veľmi vidieť. S katolíckou tradíciou späté náboženské zoskupenia a spoločenstvá a ich kňazi sú v rámci Cirkvi naďalej iba trpené, miesto toho, aby ich cirkevné autority účinne podporovali. Nejde tu a priori iba o Kňazské bratstvo Svätého Pia X., ale tiež o iné korporácie, ktoré sa zdržiavajú kritiky II. Vatikánskeho koncilu ako takého, resp. jeho záverov. Augsburský biskup Konrad Zdarsa dal prednedávnom renovovať oltárny priestor v pútnickej bazilike vo Wigratzbade. Výsledkom stavebných úprav je to, že na väčšie ceremónie, akými sú napríklad kňazské vysviacky už nedokáže Bratstvo Svätého Petra túto baziliku využiť a musí sa poobzerať po iných kostoloch.

  Aj tragédia okolo Františkánov Nepoškvrnenej ukazuje, že sa radšej podstúpi zruinovanie fungujúceho rehoľného spoločenstva, ktoré na rozdiel od takmer všetkých ostatných dnešných hippie pozostatkov kedysi slávnych a v dejinách Cirkvi dôležitú úlohu zohrávajúcich reholí stále rastie a teší sa novým a novým členom, nasledujúcich svoje Povolanie, než aby sa akceptovala „predkoncilová“, „spiatočnícka“ zbožnosť a láska k starobylej a večnej liturgii. Je namieste sa pýtať, či to nie je previnením voči Duchu Svätému? O Duchu svätom sa koncil zmieňuje na veľa miestach a debata pokoncilových čias sa ním zaštiťuje v miere prehojnej. Cirkev po II. Vatikánskom koncile Ducha Svätého veľmi často spomína a odvoláva sa naňho vždy, keď urobí nejaký radikálny rez a zlom voči tradícii. Koniec koncov, je priveľmi lacné a jednoduché, vydávať a  vyhlasovať vlastné profánne nápady za vnuknutia tretej Božskej osoby, keď sa nedbá na rozlišovanie duchov. Ale sú dnešní ľudia schopní, ochotní  a pripravení počúvať Ducha Svätého, vnímať jeho vnuknutia?  Nie sú pravdy viery, nie sú cirkevné dogmy predsa Jeho dielom? Nevznikla tradičná liturgia a neutvárala sa cirkevná disciplína pod Jeho vplyvom? Kristus hovorí o hriechu proti Duchu svätému v spojitosti s výčitkami zo strany farizejov, že vyháňa démonov s pomocou Belzebuba (porovnaj Matúš 12, 24). Každý mohol vidieť, ako Ježiš vyháňal démonov a uzdravoval chorých.  Farizeji nemohli poprieť to, čo videli. Ale radšej pripísali zázraky, ktoré Kristus vykonával diablovi, než aby mali uznať a vyznať ich božský pôvod. Toto sa teda zdá byť hriechom proti Duchu Svätému: bojovať proti dielu, ktoré očividne pochádza od Boha a tvrdiť dokonca, že bojujeme voči niečomu, čo sa prieči Bohu. Navrávať si to, len aby sme nemuseli činiť pokánie, aby sme sa, plní pýchy, nemuseli kajať za svoje skutky. Myslím, že sa tento obraz hodí pre opis boja modernistickej väčšiny voči tradicionalistickej menšine vnútri Cirkvi. A hodí sa sem aj nazeranie modernistov na tradicionalistov, ktorých vnímajú ako svojich sokov, ba niekedy až nepriateľov. Tradicionalisti si zachovali pôvodnú vieru svojich otcov a usilujú sa žiť podľa katolíckej morálky. V ich radoch sa nachádzajú rodiny, ktoré praktizujú vieru a ľudia, pôsobiaci v duchovných povolaniach, tak, že sa nemusia obávať toho, že zajtra „vyhynú“. Modernisti sa zas nemusia báť, že zostanú bez kňaza, to im nehrozí práve vďaka tradicionalistom. Toto je viditeľné ovocie pôsobenia Ducha svätého. Moderní „katolíci“ sú naproti tomu na seba patrične hrdí, že neveria všetkému, čo Cirkev hlása a že si vedia vybrať, čo budú vo svojom živote zachovávať, aké názory Cirkvi preberú a aké nie. Katolícku morálku zväčša ignorujú, niekedy otvorene zosmiešňujú. V každom prípade, vďaka pôsobeniu dvom generáciám „osvietených“ kňazov ju už vlastne ani vôbec nepoznajú. Sú skôr protestantmi, než katolíkmi. Rodiny im vymierajú, semináre zejú prázdnotou, kostoly pustnú, klérus je beznádejne prestarnutý, generačná výmena nefunguje. Osloviť mládež sa veľmi nedarí a tá sa tak životom potuluje bez pastiera. Napriek tomu vládne plné presvedčenie o tom, že práve oni-modernisti predstavujú skutočnú, navyše šťastnú, budúcnosť Cirkvi. Tvrdia to vždy a všade a chytá ich zúrivosť, ak si to niekto, kto vidí veci okolo seba a je popritom i trochu sčítaný, dovolí spochybniť. Vnímajúc seba ako avantgardu a tým aj budúcnosť Cirkvi, všetko, čo i len trochu zaváňa predkoncilovo, vehementne potláčajú, odmietajú a zosmiešňujú. Nie je to znakom skôr Zlého ducha, ktorý všetko katolícke nenávidí?

Keď je očividne všetko pôvodné katolícke vydávané za zlé a to, čo katolícku Cirkev nivočí, je oproti tomu vyhlasované za dobré, potom nie sme ďaleko od hriechu farizejov, ktorí Kristovo účinkovanie vyhlasovali za démonické a naopak, svoje vlastné postoje považovali za prejav božskej horlivosti. Každopádne, za to si modernistickí a liberálni katolíci zaslúžia na svoju adresu výčitku svätého Štefana prvomučeníka: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému“.  (Skutky 7, 51)   





 

        

11. 12. 2017


 

 

II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

 

Časť III


 

Pokoncilové obdobie a Humanae Vitae

 



25. júla 1968 zverejnil pápež encykliku Humanae Vitae. Navzdory mienke väčšiny ním oslovených expertov zopakoval Pavol VI. v tomto dokumente odsúdenie umelej antikoncepcie. Niekoľko dní nato, 30. júla 1968, zverejnil denník New York Times pod titulom „Proti encyklike pápeža Pavla VI.“ výzvu, podpísanú vyše dvesto teológmi, nabádajúcu katolíkov k neposlušnosti voči encyklike pápeža.
 

Hlavný podnecovateľ, otec Charles Curran (USA), teológ na Catholic University of America (Washington D. C.), bol žiakom pátra Häringa. Niektorí účastníci koncilu, ktorí sa postavili proti encyklike Pavla VI., okrem iných kardináli Suenens (Mechelen-Brussel), Alfrink (Utrecht), Heenan (Westminster), Döpfner (Mníchov a Freising) a König (Viedeň) sa nato zhromaždili v nemeckom Essene, aby ako skupina zorganizovali opozíciu proti Humanae Vitae. 19. septembra 1968, počas konania Katolíckeho dňa (Katolícky deň je niekoľkodňové zhromaždenie katolíckych veriacich tej-ktorej nemecky hovoriacej krajiny, konané vo viacročnom turnuse (v Nemecku zvyčajne každé dva roky). Jeho počiatky treba hľadať v laických hnutiach 19. storočia. V nemeckých krajinách sa konal prvý Katolícky deň v roku 1848, v Rakúsku v roku 1877 a vo Švajčiarsku v roku 1903) odhlasovala výrazná väčšina rezolúciu, požadujúcu obsahovú korektúru encykliky. Bolo to niečo nevídané, niečo, čo sa ešte počas dlhých a pohnutých dejín Cirkvi nevyskytlo. Výnimočnosť tejto skutočnosti tkvela v tom, že otvorený odpor voči pápežovi a tradičnej náuke neprišiel len od laických teológov a kňazov, ale aj zo strany niektorých biskupských konferencií, najmä zo strany episkopátu belgického, vedenom kardinálom Suenensom, prímasom Belgicka. Pápeža Pavla VI. táto otvorená konfrontácia zo strany niektorých koncilových osobností, ktoré považoval za sebe blízke, ranila natoľko, že v ďalších rokoch od vydania Humanae Vitae už nezverejnil žiadnu novú encykliku, zatiaľ čo v rokoch 1964 až 1968 ich napísal sedem.

  Náhly zvrat, ktorý doslova hodil cez palubu tradičnú náuku Cirkvi, týkajúcu sa rodiny, je časťou celkového procesu sebazničenia, ktorého rysy vybadal už Pavol VI. Bolo z jeho strany vydanie encykliky Humanae Vitae kontroverzným krokom alebo skôr plánované „dovŕšenie cieľa“ ? Pokoncilové obdobie nenasledovalo v skutočnosti líniu Humanae Vitae, ale naopak tú, autorom ktorej bol kardinál Suenens a skupina teológov okolo neho, zastávajúcu opačnú mienku. II. Vatikánsky koncil dal biskupom za povinnosť štúdium „pastorálnej sociológie“, keď im odporučil, aby sa otvorili moderným sekulárnym vedám, od sociológie po psychoanalýzu. V tom čase boli veľmi rozšírenými diela rakúskeho psychoanalytika Wilhelma Reicha a amerického filozofa Herberta Marcuseho. Rodinu líčili ako inštitúciu totálneho útlaku a tvrdili, že podstata životného šťastia spočíva v pohlavnej rozkoši. Na pápežských univerzitách a seminároch sa učilo práve z textov, autorom ktorých bol páter Häring, ako aj z prác jeho žiakov. Ešte aj dnes je páter Häring považovaný za „otca modernej morálnej teológie“. Noví moralisti nahradili objektivitu prirodzeného zákona „vôľou osoby“, ktorá je oslobodená od každého regulujúceho, či obmedzujúceho puta a ktorá je natrvalo vpísaná v rámci aktuálneho kultúrneho a historického kontextu do tzv. „situačnej etiky“.  Keďže (aj pohlavné) vzťahy predstavujú pevnú súčasť osobnosti ako takej, požadovali títo teológovia definovanie roly pohlavnosti ako „prvoradej funkcie osobnostného rastu“, pričom citovali Gaudium et spes (č. 24), kde sa píše, že človek objaví sám seba len skrze svoj vzťah s druhým človekom. Je nutné podotknúť, že článok 24 Gaudium et Spes explicitne o žiadnych „pohlavných vzťahoch“ nehovorí, nájde ich tam medzi riadkami iba ten, komu o to, aby ich tam našiel, veľmi ide. A to je problém oných moderných teológov, o ktorých je reč.

        Inštitút manželstva bol známy všetkým kultúram na Zemi. Každý pokus o zničenie manželstva zlyhá. Encyklika Jána Pavla II. „Veritatis Splendor“ („Jas pravdy“) nanovo vyzdvihla existenciu prirodzeného zákona a absolútnych morálnych noriem. Podľa tradičnej náuky Cirkvi je manželský akt sám osebe, dľa svojej prirodzenosti, predurčený na odovzdávanie života a je dobrým a správnym iba vtedy, ak sa deje v rámci manželstva (inak by nemohol byť takto nazvaný), i tu však za predpokladu, že nebude zbavený svojho hlavného a konečného cieľa. Pre cirkevných „novátorov“ sú naproti tomu pohlavné vzťahy (akékoľvek) dobré vždy, lebo vyvolávajú, ako hovorí klasik, „najdôvernejší okamih a najsilnejšiu fázu ľudskej lásky“, bez ohľadu na skutočnosť, či sú alebo nie sú orientované na plodenie potomstva. Pohlavnosť je bytostná súčasť „stávania sa plným človekom“, lebo nás prenáša do „zdieľanej dôvernosti“ s inými ľuďmi. Veľký taliansky teológ Cornelio Fabro (1911-1995) zhrnul tento pohľad na vec slovami plnými irónie: „Božia láska sa uskutočňuje v láske k blížnemu, láska k blížnemu je vyjadrená predovšetkým pohlavnými vzťahmi.“ Tu máme novú morálku, ktorá je dnes dominantnou.



             Všetky dejinné epochy (myslím teraz na to, čo bežne nazývame „dejinami kultúry“) vyzdvihovali hodnotu a dôležitosť cudnosti, lebo cudnosť pozdvihuje ľudskú bytosť a zdokonaľuje, zušľachťuje ju. Cudnosť je chránená „múrom“, ktorým je pocit studu. Aj ten tkvie hlboko v prirodzenosti človeka. Každý človek a každá ľudská generácia si totiž nesie v sebe túžbu po cudnosti. Odstraňovanie pocitu studu vedie k devalvácii celej spoločnosti a jej degenerácii na úroveň zvierat, ktoré týmto pocitom nedisponujú. Zvieratá majú pohlavné pudy, rovnako ako ľudia, ale nemajú pocit studu, alebo ak chceme, hanby, ktorý je dôkazom existencie nesmrteľnej duše, ktorú má len človek. Pocit studu, akokoľvek zakomponovaný v genetickej výbave (zdravého) človeka, sa historicky vyvíjal. Jeho prameňom však bol vždy prirodzený zákon. Ak pohlavnosť nenachádza svoje pravidlá správania v prirodzenom zákone, ale je vedená interpersonálnymi spojeniami ad hoc, čiže akousi „slobodnou voľbou“ jednotlivca, potom je logickým a bolestivým následkom toho všetkého rozšírenie prostriedkov zabraňujúcich počatiu, rozhojnenie predmanželského a mimomanželského súžitia a homosexuálna nezriadenosť.



               Z personalistickej perspektívy, zdôrazňujúcej dôležitosť a hodnotu medziľudských vzťahov predstavuje aj homosexualita „možný a legitímny variant pohlavnosti“ ako výsledok „práva na sebaurčenie pohlavnej identity“. Právne uznanie homosexuality je odôvodnené antropocentristickým pohľadom na veci, podľa ktorého, „starať sa o druhého v pevnom, trvácom vzťahu náležitým spôsobom je jednou z foriem sebarealizovania subjektu a zároveň príspevkom k sociálnemu životu vo forme solidarity a delenia sa“. Jedine sčasti vypustené paragrafy z dokumentu Relatio post disceptationem („Report po diskusii“), ktoré predstavujú údajne iba zhrnutie diskusií z prvého týždňa zasadania mimoriadnej synody biskupov o rodine, ktorá sa zišla v októbri roku 2014, sú formulované presne v tejto línii. Vnútri a mimo synodálnej sály nepremeškali biskupi a kardináli neustále vznášanie požiadaviek, aby boli v dokumente obsiahnuté aj „pozitívne aspekty“ protiprirodzených medziľudských vzťahov a spojení. Toto siahalo až k prianiu “po určitom formulovaní práv, ktoré by sa mali priznať tým osobám, ktoré žijú v homosexuálnych zväzkoch“. Vráťme sa však teraz k otázke, položenej na začiatku: Existuje spojenie medzi krízou rodiny a krízou Cirkvi? Odpoveďou môže byť iba jasné „Áno“. Je tu ale jeden podstatný rozdiel, ktorý treba zdôrazniť: Kríza rodiny je dôsledkom systematického útoku laicistickej a antikresťanskej lobby, ktorému je rodina vystavená od 50-tych rokov minulého storočia. Rodina je ničená zvonku, Cirkev je napádaná z jej samotného vnútra.



            Ak Cirkev, takpovediac, „ničí samu seba“, znamená to potom, že netrpí pod nejakou vonkajšou agresiou, ale že ju ničia alebo sa aspoň pokúšajú zničiť ju jej vlastní „muži Cirkvi“. Náhly zvrat, týkajúci sa výkladu náuky Cirkvi o rodine je súčasťou tohto procesu sebadeštrukcie a synoda o rodine zreteľne odhalila jeho závažnosť a hĺbku. Nedávna synoda o rodine bola zasvätená zrade na morálke a aj v rovine pastorálnej je odsúdená na zlyhanie, ak chce hovoriť o manželstve, ale zamlčiava pritom prirodzený zákon a nechce nič vedieť o prvotnom cieli manželstva, rozprestiera závoj mlčania o hriechu ako takom a ani len slovom nespomenie význam a hodnotu cudnosti v manželstve a mimo neho. Pôvodná schéma II. vatikánskeho koncilu, od ktorej sa tak ľahkovážne upustilo nám pripomína, že manželstvo a rodina nie sú historickými skutočnosťami, ktoré by mali byť podriadené zákonitostiam dejinného vývoja, ale sú oveľa viac prirodzenými skutočnosťami, ktoré svoje životné pravidlá nachádzajú v nemenných zákonitostiach. To zároveň znamená, že každý pokus o ich zničenie je od počiatku odsúdený na neúspech, lebo každý človek, ktorý uzrie svetlo sveta, každá generácia, ktorá nasleduje tú predošlú nosí v sebe potrebu, túžbu po rodine a táto túžba po rodine  je o to väčšia, o čo závažnejšou je kríza spoločnosti ako takej.

5. 12. 2017


II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

Časť II


Otvorenie koncilu 11. októbra 1962

Druhý vatikánsky koncil bol slávnostne otvorený 11. októbra 1962. 13. októbra sa uskutočnilo prvé všeobecné zhromaždenie, ale otvorenie tohto zasadnutia bolo poznamenané menšou teatrálnou „medzihrou“. Program dňa predpokladal hlasovanie o voľbe zástupcov koncilových otcov do desiatich komisií, úlohou ktorých bolo venovať sa spracovávaniu schém. Ján XXIII. zveril kardinálovi Suenensovi (1904-1996) vypracovanie textu o vzťahu Cirkvi k modernému svetu. Pôvodná schéma o manželstve a rodine bola do tohto textu, ktorého názov bol sprvoti „Schéma 17“, neskôr „Schéma 13“, začlenená tiež.

Léon-Joseph Suenens bol mladým kardinálom z Brusselu, ktorý Jánovi XXIII. svojho času navrhol, aby dal koncilu a jeho záverom z hľadiska ich záväznosti pastorálny charakter. Tomuto prelátovi sa od Pavla VI. dostalo obrovskej výsady, keď ho 23. júna 1963, teda pár dní po jeho zvolení, predstavil davu na Svätopeterskom námestí, zhromaždenom k modlitbe Anjel Pána. (Pavol VI. teda vykonal pre kardinála Suenensa viac, než súčasný pápež František vo vzťahu k nemeckému kardinálovi Kasperovi, keďže František sa obmedzil iba na to, aby vychválil jednu z Kasperových kníh.) Bol to Suenens, ktorého najprv Ján XXIII. a potom Pavol VI. poverili, aby skoncipoval pastorálnu konštitúciu o Cirkvi v modernom svete, ktorá by v sebe zahrňovala celú problematiku manželskej morálky. Toto bola kľúčová pozícia, ktorú zastával počas troch rokov. Suenens bol ikonou koncilu.

Ján XXIII. bol presvedčený, že koncil, ktorý nemal byť vieroučným, ale pastorálnym, nebude trvať dlho a bude veľmi rýchlo ukončený. Keď mu v júli sekretár koncilu Mgr. Pericle Felici predložil koncilové schémata, pápež s nadšením podotkol: „Koncil sa koná a môžeme ho na Vianoce ukončiť!“ V skutočnosti boli na Vianoce toho roku všetky Jánom XXIII. aprobované schématá zhromaždením odmietnuté, okrem Schémy De Liturgia, teda presne tej, ktorá sa Jánovi XXIII. pozdávala najmenej. Bola však jedinou, ktorá uspokojovala progresivistickú menšinu kardinálov. Kardinál Liénart (Lille), podporovaný kardinálmi Döpfnerom (Mníchov a Freising), Fringsom (Kolín) a Königom (Viedeň) protestoval proti, podľa neho chýbajúcemu záujmu kúrie o názor jednotlivých biskupských konferencií a požadoval komunikáciu s nimi, s cieľom zistiť ich názor na konkrétne oblasti, tvoriace predmet koncilom preberaných tém skôr, než by sa prikročilo k voľbám kandidátov do jednotlivých komisií. Všetko toto bolo podrobne dohodnuté. Predseda koncilových zasadnutí, Kardinál Tisserant (kardinál-dekan a orientalista, pôvodom z Francúzska), požiadavke odkladu volieb kandidátov vyhovel a tým sa získal časový priestor na oslovenie biskupských konferencií. Razom sa do centra diania dostala dobre organizovaná skupina európskych kardinálov, ktorú páter Wiltgen, autor knihy „Rýn sa vlieva do Tibery“, nazval „rýnskou alianciou“. Táto skupina dosiahla vymenovanie temer všetkých ňou navrhovaných kandidátov do komisií. Nezanedbateľná rola biskupských konferencií, s ktorou koncilový reglement nijako nepočítal, bola týmto oficiálne potvrdená. K tomu všetkému sa pridružil fakt, že biskupské konferencie boli vedené viac odbornými teológmi-laikmi, než samotnými biskupmi, hoci práve z biskupov sú tieto orgány zložené. Viacero z týchto teológov bolo odsúdených Piom XII., čo im ale nebránilo pripravovať sa na svoju rozhodujúcu úlohu, ktorú budú na koncile zohrávať. Medzi nimi sa nachádzali také mená ako páter Bernhard Häring, ktorý bol priamo Jánom XXIII. vymenovaný za koncilového poradcu, ako aj pátri Congar a de Lubac. Schématá tak putovali do odpadkového koša a v duchu úplne odlišného ideologického zamerania boli napísané nanovo. Rovnako bola vzatá útokom schéma o manželstve, jej prepracovanie na seba nenechalo dlho čakať.

Od schémy o manželstve po Gaudium et spes

Druhý vatikánsky koncil napokon nemal trvať tri mesiace, ale tri roky. Čo sa to stalo? Skupina koncilových otcov zo stredoeurópskej a latinskoamerickej oblasti, ktorí mali ako experti a periti (poradcovia) po ruke hlavných reprezentantov Nouvelle Théologie rozhodla, že je nutné odmietnuť schémy, pripravené rímskymi komisiami. Boli považované za príliš „viazané na tradíciu“. V júni 1962 zhromaždil kardinál Léon-Joseph Suenens, nový arcibiskup diecézy Mechelen-Brussel, v Belgickom kolégiu v Ríme skupinu kardinálov, aby s nimi prejednal plán postupu na nastávajúcom koncile. Suenens neskôr spomína, ako s nimi diskutoval o „dôvernom dokumente“, kritizujúcom schémy, vypracované prípravnými komisiami a ktorý pápežovi navrhoval „pre svoju osobné a súkromné potreby“ vytvorenie komisie s obmedzenými právami, akúsi „expertnú radu“, ktorá by mu pomohla nájsť odpovede na veľké problémy, súvisiace s aktuálnym stavom pastoračnej činnosti v Cirkvi.

Za sekretára komisie, ktorej úlohou bolo vypracovanie Schémy 13 (tá o manželstve a rodine), bol vymenovaný páter Häring. Bol jedným z najdôležitejších autorov dokumentu, ktorý bol napokon publikovaný pod konečným názvom Gaudium et spes. Páter Häring a ďalší autori konštitúcie Gaudium et spes sa zaujímali najmä o problematiku kontroly pôrodnosti. V máji 1960 bola na trh uvedená počatiu zabraňujúca (antikoncepčná) pilulka Enovid. Na jej vývine sa spolupodieľal americký židovský fyziológ a lekár Gregory Goodwin Pincus a slávnou sa stala vďaka masívnej finančnej podpore Margaret Sanger a Katharine McCormack - veľkňažiek antikoncepcie, potratárstva a genetickej diagnostiky v rámci „starostlivosti o zdravie“.  

V knihe s titulom The time has come (Nadišiel čas), o ktorej sa veľa hovorilo, požadoval jeden z Pincusových kolegov, Dr. John Rock, nevyhnutnosť nového postoja cirkví, predovšetkým však zo strany katolíckej Cirkvi, k problematike kontroly pôrodnosti. Tieto tézy boli novými moralistami a niektorými koncilovými otcami, patriacimi k (dovtedy) progresivistickej menšine kolégia kardinálov priaznivo prijaté. Odmietli náuku Cirkvi, podľa ktorej je používanie prostriedkov umelého zabránenia počatiu ťažkým hriechom a požadovali „otvorenie Cirkvi antikoncepčnej tabletke“. Rozhodujúca bitva sa odohrala v koncilovej aule medzi progresivistickým a tradicionalistickým krídlom: bitva, ktorá zašla oveľa ďalej, než je otázka užívania tabletiek proti počatiu. Išlo tu totiž aj o ciele manželstva ako také a siahalo sa tu dokonca na samotné pravidlá, dané prirodzeným zákonom.

Najväčší rozruch vzbudil príhovor kardinála Suenensa z 29. októbra 1964, v ktorom bránil kontrolu pôrodnosti slovami: „Je možné, že sme vetu zo Svätého Písma „Ploďte sa a množte sa“ podčiarkli spôsobom, ktorý ponecháva v tieni iné slovo Božie: “Budú obaja jedno telo“. Sledujme pokrok vo vede. Zaprisahávam Vás, bratia moji, vyhnime sa druhému procesu „Galilei“, jeden Cirkvi stačí.“ Tieto vyhlásenia vyvolali nevôľu koncilových otcov, ktorí boli verní náuke Cirkvi a znepokojili aj samotného Pavla VI., ktorý rozhodol, že téma kontroly pôrodnosti bude z textu „Gaudium et spes“ vypustená a štúdium tejto otázky sa prenechá komisii zriadenej Jánom XXIII. Táto komisia bola vytvorená v roku 1963 práve na základe odporúčaní kardinála Suenensa.

Po dlhých diskusiách bola 7. decembra 1965 pomerom hlasov 2309 „za“ ku 75 „proti“ prijatá pastorálna konštitúcia Gaudium et spes. O rodine a manželstve pojednávajú len paragrafy 47 až 52, čo predstavuje výrazne obmedzenejší rozsah v porovnaní s tým, s akým sa pre tieto témy počítalo v prípravnej fáze koncilu. Najzarážajúcim aspektom konštitúcie je ale absencia výkladu tradičného usporiadania cieľov manželstva – primárneho a sekundárneho. Paragraf 48 hovorí, že uzavretím zmluvy medzi manželmi začína „intima communitas vitae et amoris conjugalis“ (intímne spoločenstvo manželského života a lásky). Manželstvo je tu definované bez toho, aby sa vzťahovalo aj na potomstvo. Na dôvažok, v ďalších paragrafoch sa hovorí najprv o manželskej láske (par. 49) a až potom o potomstve (par. 50). Jedná sa – a je tomu tak aj u mnohých ďalších koncilových textov – o dvojznačný dokument, keďže sa naschvál vynechalo definovanie tzv. hierarchie cieľov, čím sa nechala otvorená možnosť obídenia oficiálnej náuky Cirkvi. Cez to všetko nás ešte aj logika učí, že dve hodnoty nemôžu stáť na jednej a tej istej úrovni v absolútnej rovnosti. V prípade konfliktu bude alebo jeden alebo druhý z týchto na rovnakú úroveň postavených princípov nutne dominujúcim. Väčšina koncilových otcov dokument aprobovala, predpokladajúc, že plodenie potomstva zostane primárnym cieľom manželstva, opierajúc sa pri tom o objektívnu povahu inštitútu manželstva. Progresivistické krídlo chápalo na rozdiel od toho ono „kladenie na jednu rovinu“ ako popretie primátu plodenia potomstva a z toho vyplývajúce presadenie primátu manželskej lásky, opierajúc sa pritom nie o prirodzeno, ale o osobno.

 
             Druhý vatikánsky koncil bol ukončený 8. decembra 1965. Komisia pre otázky kontroly pôrodnosti, ustanovená Jánom XXIII. a potvrdená Pavlom VI. pokračovala vo svojej práci i naďalej a koncom júna 1966 predostrela pápežovi svoje závery. Vo všeobecnosti sa vo verejnej mienke rozšírilo presvedčenie, že Pavol VI. sa pod tlakom feministického hnutia chystá v tejto otázke zmeniť tradičnú náuku Cirkvi. Skoro všade sa propagovala kontrola pôrodnosti a „plánovanie rodičovstva“ čoby nutnosť súčasnej doby a antikoncepčná tabletka sa brala ako inštrument „oslobodenia ženy“. Medzi rokmi 1966 až 1968 sa zdalo, akoby Pavol VI. v týchto otázkach váhal, až sa napokon rozhodol prijať ťažké a bolestivé rozhodnutie.

27. 11. 2017


II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo

Časť I


Profesor Dr. Roberto di Mattei, taliansky historik (o. i. autor knihy Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta [Druhý vatikánsky koncil. Nikdy nenapísaný príbeh], ktorá vyšla v Taliansku v roku 2010 a stala sa okamžite bestsellerom) mal svojho času pred kňazmi a bohoslovcami prednášku na tému „II. Vatikánsky koncil, rodina a manželstvo – pôvod a počiatky morálnej revolúcie“.
            {Profesor Dr. Roberto de Mattei (ročník 1948) prednáša európske politické dejiny 16. až 20. storočia a dejiny kresťanstva na Európskej univerzite vo svojom rodnom Ríme.}                        

Akým spôsobom sa dotýkal II. Vatikánsky koncil a jeho praktické závery manželstva a rodiny? Táto otázka si zaslúži byť položenou, nielen jednoducho s ohľadom na jej  historický aspekt, ale predovšetkým preto, aby sa dalo lepšie pochopiť, kde možno nájsť korene súčasnej krízy rodiny a kresťanského manželstva.

Rodina – oná základná bunka spoločnosti, ako sa jej často vraví – dnes prekonáva hlbokú krízu. No kríza rodiny je na jednej strane kultúrnou a morálnou krízou celej spoločnosti a zároveň príčinou a účinkom hlbokej náboženskej krízy, ktorá rozožiera srdce Cirkvi, mystického tela Kristovho. Táto kríza vypukla v rokoch po II. vatikánskom koncile. Preto je naporúdzi otázka: Jestvuje spojitosť medzi krízou rodiny a krízou Cirkvi, alebo, aby sme boli ešte precíznejší, medzi krízou kresťanskej rodiny a Druhým vatikánskym koncilom? Aby sa dalo odpovedať na túto otázku, nemožno problematiku vymedziť iba na diskusiu o výklade pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes (dekrét „o Cirkvi v súčasnom svete“), jedinom koncilovom dokumente, ktorý hovorí priamo o rodine. Otázku je treba poňať v širšom rámci, do ktorého treba zahrnúť výskum celej historickej dekády medzi rokmi 1958 až 1968, teda časového rámca od roku smrti pápeža Pia XII. po uverejnenie encykliky Humanae vitae Pavlom VI. Nezabúdajme, že rok 1968 je zároveň rokom študentskej revolty na Sorbonne, či na univerzitách „Západného Nemecka“. Revolty, ktorá so sebou priniesla postupný morálny úpadok západnej spoločnosti.


Kríza Cirkvi a zrod novej morálky

1968 - prelomový rok spoločenských zmien doznal revolúcie v oblasti mravov a duchovného života, ktorá výrazne ovplyvnila aj život veriacich v pokoncilovej Cirkvi. Koncilové tézy, diktované biskupmi a kardinálmi „rýnskej koalície“ boli akýmsi symptomatickým odrazom prvotných prejavov celospoločenských zmien. Rok 1968 mal bezpochyby silný vplyv nielen na sekulárnu spoločnosť ako takú, ale i na vnútorný život v katolíckej Cirkvi. V nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa praktický súkromný život veriacich začal čoraz viac ponášať na život, aký viedli ľudia bez (kresťanskej) viery. Koncilový obrat kormidla na „bárke Petrovej“, odmietajúci rigoróznosť výkladu dovtedajších právd o Viere a morálke explózii z roku 1968 napomohol, a to až tak, že jej údernú silu v radoch západoeurópskych katolíkov zdesaťnásobil. Východná Európa, potácajúca sa v komunistickom experimente, zažívala marxistické piruety iného druhu a duch šesťdesiatehoôsmeho roku prenikol rozvalinami železnej opony až v rokoch deväťdesiatych. 

Až po posledné roky pontifikátu Pia XII. bola manželská morálka založená na prirodzenom zákone a dala sa zhrnúť nasledovne: Cudnosť v manželstve a mimo neho je považovaná za kresťanskú hodnotu, pohlavné splynutie mimo sviatostného manželstva je smrteľným hriechom. Manželstvo učiteľský úrad Cirkvi definuje ako ustanovizeň pre spojenie muža a ženy, ktoré sa považuje za nerozlučiteľné. Je určené Bohom nato, aby uchovalo ľudské pokolenie. Jeho prvotným cieľom je rozmnožovanie človeka, ktoré nie je len jednoduchým biologickým aktom, ale zahŕňa v sebe aj prirodzenú a nadprirodzenú výchovu detí. Prirodzenou výchovou sa myslí to, čo deťom povieme o svete a o tom, ako funguje. Nadprirodzená výchova je odovzdávanie Viery, svetonázoru a sprostredkovanie osobného príkladu „ako žiť“, s cieľom vychovať zo svojich potomkov slušného a charakterného jedinca, ktorý by bol, ako sa hovorí, „Bohu na chválu, rodičom na radosť a spoločnosti na osoh“. Druhým účelom manželstva je vzájomná pomoc manželov v pozemských veciach i vo veciach nadpozemských, čím sa rozumie „vzájomné napomáhanie k spáse“. Manželstvo je zároveň inštitúcia, v ktorej sa uspokojuje človeku prirodzená telesná žiadostivosť voči opačnému pohlaviu.  Všetci učitelia morálky v minulých dobách učili toto, možno niektorí to len opísali inými slovami a vetami. A všetci duchovní pastieri a spovední otcovia sa opierali o túto náuku, vysvetlenú a podanú v encyklikách Arcanum divinae sapientiae (10. február 1880) Leva XIII. a Casti connubii (31. december 1930) Pia XI., rozvádzanú aj v početných apeloch, poučeniach a príhovoroch Pia XII., adresovaných manželom, lekárom a sudcom rímskej Roty (kuriálneho súdu).

24. júna 1950 sa viac ako pol milióna ľudí zhromaždilo na Námestí Svätého Petra, aby mohli byť svedkami svätorečenia Marie Goretti – 12-ročného dievčaťa, ktoré malo počas svojho života pred očami vždy zachovávanie ideálu pohlavnej čistoty.  Aj samotný pápež Pius XII. ju dával veriacim za vzor kresťanskej čnosti čistoty. Morálka predchnutá touto čnosťou bola pestovaná v rodinnej atmosfére a živená modlitbami, ako to bolo bežné vídať v mnohých katolíckych rodinách. Na mravný zákon sa nazeralo ako na niečo absolútne, nepripúšťajúce žiadne výnimky, za čo sa aj vyžadovalo vydanie svedectva, často až do krajnosti, akou bolo martýrium, pokiaľ sa to ukázalo potrebným. Avšak v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia začal proces postupného podmínovávania tradičnej morálky. Intelektuálnymi priekopníkmi týchto zmien z radov teológov boli redemptoristi Bernhard Häring (1912-1998) a Domenico Capone (1907-1998) a jezuita Josef Fuchs (1912-1998). Häring a Fuchs boli Nemci, Capone Talian. Fuchs prednášal ako profesor na pápežskej univerzite Gregoriana a Capone bol profesorom na akadémii Alphonsina.

Na poli morálky začali uplatňovať tézy tzv. Nouvelle Théologie (teologický smer z prvej polovice minulého storočia, pôvodom z Francúzska, snažiaci sa cestou kritiky neoscholastických, resp. neotomistických pozícií v teológii výraznejšie uplatňovať „historické myslenie“, spočívajúce na „biblicko-patristickej tradícii“, to všetko s využívaním aparátu a postulátov súčasnej filozofie), krátko predtým odsúdenej Piom XII. v jeho encyklike Humani generis (s podtitulom: „O niektorých falošných názoroch, ktoré podkopávajú základy katolíckej náuky“).

Táto Nouvelle Théologie bola dcérou modernizmu a zastávala princíp „evolúcie dogiem“. Noví moralisti rozšírili tento princíp aj na oblasť katolíckej morálky a popierali existenciu absolútneho a nemenného prirodzeného zákona. Kľúčovým princípom reformátorov bolo a je nahradenie konceptu prírody konceptom človeka. Antropocentrizmus nahrádza prirodzený zákon a zaujíma jeho miesto. V intenciách klasickej filozofie je človeku vlastná ľudská prirodzenosť, ktorou sa odlišuje na jednej strane od zvierat a na druhej od anjelov. Vďaka ľudskej prirodzenosti je každý človek „osobnosťou“.

Tvrdenie, že jestvuje niečo ako ľudská prirodzenosť, nevypovedá o ničom inom ako o tom, že existuje prirodzený poriadok, ktorý je objektívny a nemenný. Poriadok, ktorý predchádza nášmu pôrodu a presahuje našu smrť. Tento poriadok predpokladá zákon, prirodzený zákon, nestanovený človeku zvonku, ale vpísaný do jeho srdca, do jeho vnútra. Morálny personalizmus, ktorý vychádza jednak z existencializmu a zároveň je ponad to ovplyvňovaný evolucionistickými teóriami, šírenými Teilhardom de Chardin, borí tradičnú náuku. Hlása totiž, že morálku predurčuje prirodzenosť osoby. Morálka, ukotvená v prirodzenom zákone, je nahradená evolutívnou etikou, založenou na subjektívnej voľbe konkrétnej osoby. Táto nová morálka, založená viac na osobe, než na objektívnej prirodzenej skutočnosti, rozhodujúcim spôsobom zakladá uznávanie výnimočnosti role ľudského svedomia. Ak osobné predchádza prirodzenému, zakladá človek svoje konanie na svedomí, ktoré samo o sebe pochádza z neho, z vnútra jeho vlastnej osobnosti a tiež na svojej vlastnej vôli. Morálne pravidlá už potom neplatia ako objektívne dané a rozumu zodpovedajúce, ale iba ako osobnostné, afektívne a existenciálne preferencie. Osobné svedomie sa stáva najvyšším pravidlom individuálnej morálky. Najpreferovanejšiu oblasť uplatňovania tohto nového antropocentristického prístupu tvorila a tvorí manželská morálka.

Schémata II. Vatikánskeho koncilu: Cudnosť, manželstvo, rodina a panenstvo

25. januára 1959, necelé tri mesiace po nástupe na trón Svätého Petra oznámil pápež Ján XXIII. úmysel zvolať II. Vatikánsky koncil. Prekvapenie svetovej, nielen katolíckej verejnosti bolo obrovské, ale prípravy na koncil prebiehali svedomito a starostlivo, veď rok trvala ich predprípravná a ďalšie dva roky samotná prípravná fáza. Začiatkom roka 1960 sa zozbierali od biskupov z celého sveta consiliavota (2150 otázok, o ktorých sa vedelo, že budú na najbližšom koncilovom zhromaždení predmetom diskusií a rozhovorov). Biskupi sa mali vopred vyjadriť k otázkam, ktoré im boli položené k témam, tvoriacim predmet pojednávaní koncilového zhromaždenia.
         Celý tento materiál bol dôverne zverený desiatim komisiám, zriadených pápežom, aby rozpracovali schématá, o ktorých má jednať koncil. Komisie pracovali až do júna 1962 pod vrchným dohľadom kardinála Ottavianiho, prefekta svätého Ofícia (dnešnej Kongregácie pre náuku viery). 13. júla, tri mesiace pred otvorením zhromaždenia, rozhodol pápež Ján XXIII., že prvých sedem konštitučných schémat, ktoré ním už boli aprobované, budú tvoriť základ pre tvorbu stanovísk na diskusiách, konaných v rámci generálneho zhromaždenia kardinálov. Týchto sedem schémat bolo preto doručených všetkým koncilovým otcom. Dokumenty, na ktorých počas troch rokov pracovalo desať komisií obsahovali to najlepšie z toho, čo vyprodukovala teológia 20. storočia. Boli to texty, ktoré prenikali priamo do srdca problémov doby, písané jasnou a presvedčivou rečou. Ján XXIII. ich čo najpodrobnejšie študoval a pripojil k nim komentáre, písané vlastnou rukou. „Pri všetkých schématách“, spomína si kardinál Mgr. Vicenzo Fagiolo, „sa na okrajoch textu nachádzajú veľmi často opakujúce sa výrazy.“