Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 5. 2016

O štáte a Cirkvi
Jozef Duháček

Tak nás František Bergoglio zasa oblažil veľkým múdrom. Zdá sa, že niet kúta na tejto planéte, kde sa dá ukryť a žiť bez toho, aby sa tento - hmhm - "pápež" nepokúsil svojou veľkou erudíciou vyviesť pelagiánskeho, donatitistického, farizejského, zákonníckeho, nemilosrdného a neláskavého počítača ruženov z bludu a namontovať ho na správnu cestu tolerancie a humanizmu. Tentokrát nám Jorge vyložil novú, krásnu a odvážnu verziu katolíckeho učenia o vzťahu Cirkvi a štátu. “Konfesionálne štáty skončia zle … Verím, že sekularizmus sprevádzaný silným zákonom, ktorý zaručuje náboženskú slobodu, poskytuje rámec pre posun vpred,” vyhlásil pápež František v rozhovore s Guillaumeom Gouberteom, riaditeľom francúzskeho rímskokatolíckeho denníka La Croix. [1][2]
Nuž, veľká je to myšlienka, bratia z Veľkého Orientu ju už dlho hlásajú. Aby sme lepšie ocenili jej veľkosť, brilantnosť a prenikavosť, pripomeňme si, čo zatrpknutí podivíni 19. a 20. storočia, ktorí sa nejakým nedopatrením dostali na Petrov stolec, o tejto vskutku inšpiratívnej myšlienke súdili, a nebojme sa ich všetkých aspoň symbolicky priviazať na dlažbu pred Sv. Petrom a dvadsaťkrát po nich prejsť papamobilom. 



To, že štát musí byť odlúčený od Cirkvi, je téza absolútne falošná a blud maximálne škodlivý. Štát založený na princípe dištancovania sa od akéhokoľvek náboženského kultu je v prvom rade vinný obrovskou nespravodlivosťou voči Bohu. Veď Stvoriteľ človeka stvoril aj ľudské spoločnosti a zachováva ich pri živote, tak ako zachováva nás. Preto sme ho povinní uctievať nie len súkromnou, ale aj verejnou a štátnou bohopoctou. Pius X, Vehementer nos [3]

Cirkev musí byť odlúčená od štátu a štát musí byť odlúčený od Cirkvi. Pius IX, Syllabus omylov [4]

Keď pozorujeme zámery tých, ktorí vehementne túžia odlúčiť Cirkev od štátu a prerušiť tak vzájomnú zhodu medzi svetskou mocou a Cirkvou, tak nemôžeme povedať, že sa blížia dobré časy ani pre náboženstvo, ani pre štátnu moc. Je isté, že tohoto súladu, ktorý bol vždy prospešný aj pre Cirkev aj pre občiansky štát sa nehanební milovníci slobody obávajú. Gregor XIV, Mirari vos [5]

Veľmi dobre viete, ctihodní bratia, že dnes je nemálo tých, ktorí na občiansku spoločnosť aplikujú bezbožnú a absurdnú doktrínu "naturalizmu", ako ju volajú, a odvažujú sa učiť, že najlepšie usporiadanie spoločnosti a jej progres vyžadujú, aby bola ľudská spoločnosť spravovaná a vedená bez ohľadu na náboženstvo, tak ako by žiadne nejestvovalo, alebo aspoň bez rozlišovania medzi pravým a falošnými náboženstvami. Pius IX, Quanta cura [6]

Tu je vhodné pripomenúť vzájomný vzťah medzi duchovnou a svetskou mocou, pretože veľa duší dnes ohľadom tejto veci upadá do dvojakého bludu. Niektorým nestačí rozlišovanie medzi politikou a náboženstvom, ale úplne oddeľujú a izolujú jedno od druhého. Chcú aby nemali nič spoločné a aby vzájomne sa nijako neovplyvňovali. Títo sa len málo líšia od tých, ktorí chcú Boha, Stvoriteľa a Vládcu nad všetkým úplne vylúčiť z ústavy a riadenia štátu. Blud, ktorý šíria je o to škodlivejší, pretože oddeľujú štát od zdroja jeho najväčšieho prospechu. Vo chvíli, keď sa odstráni náboženstvo, oslabia sa tie nutné princípy, na ktorých spočíva verejné dobro a ktoré svoju silu berú predovšetkým z náboženstva. Medzi nimi je najdôležitejšia spravodlivá a zhovievavá vláda, poslušnosť založená na zmysle pre povinnosť, skrotenie vášni cnosťou, dávanie každému, čo mu patrí a uchovanie a ochrana toho, čo kto vlastní. Lev XIII, Cum multa [7]

Dlhotrvajúcim a rozvratným úsilím sa podujali (slobodomurári) dosiahnuť tento cieľ, menovite, aby magistérium a autorita Cirkvi nemali v občianskom štáte žiaden význam. A preto to hlásajú národom a tvrdia, že Cirkev a štát musia byť absolútne oddelené. Takým spôsobom odstraňujú zo zákonov a zo spoločnosti všetok vplyv katolíckeho náboženstva a následne si predstavujú, že štáty musia byť ustanovené bez akéhokoľvek prihliadnutia k zákonom a predpisom Cirkvi.Lev XIII, Humanum genus [8] 

Božia autorita sa mlčky opomína, akoby Boha nebolo, alebo akoby sa On o ľudskú spoločnosť vôbec nestaral. Alebo akoby ľudia, či ako jednotlivci, či v rámci sociálnych zväzkov, neboli Bohu ničím zaviazaní, či ako by jestvovala vláda, ktorej pôvod, autorita a moc nespočíva v Bohu samotnom. Tak sa štát nestáva ničím iným ako davom, ktorý si je pánom aj zákonodarcom. A pretože ľud sa deklaruje za držiteľa a pôvodcu všetkých práv a moci, tak potom štát sa necíti byť Bohu zaviazaný žiadnou povinnosťou. Verí sa, že štát nie je povinný verejne sa prihlásiť k akémukoľvek vierovyznaniu, ba ani skúmať, ktoré z mnohých vyznaní je pravé, ba ani preferovať niektoré z náboženstiev. Naopak, štát je povinný každému náboženstvu garantovať rovnaké práva, aby sa verejný poriadok nenarušoval nejakou konkrétnou formou náboženskej viery.  Lev XIII, Immortale Dei [9]

S veľkým smútkom sme sa dozvedeli, že tam bolo hneď na začiatku otvorene vyhlásené, že štát nemá žiadne oficiálne náboženstvo a tak bola opätovne potvrdená rozluka Cirkvi a štátu, ktorá, ach beda, bola zanesená do španielskej ústavy. Bez meškania tu opakujeme, že je vážnym bludom tvrdiť, že táto odluka je zákonná a dobrá sama o sebe, a už vôbec nie v takmer čisto katolíckom národe. Odluke, ak o tom dobre pouvažujeme, je len zavrhnutiahodný dôsledok - čo sme často opakovali a najmä v encyklike Quas primas - laicizmu, či lepšie povedané apostázy spoločnosti, ktorá sa vzdialila od Boha a tak aj od Cirkvi. Pius XI, Dilectissima nobis [10]

Prečoje tvrdenie, že Cirkev a štát sa musia nutne odlúčiť nebezpečnou a bludnou teóriou? V tvrdení, že Cirkev a štát musia nutne fungovať oddelene, je nebezpečný omyl:

Prvý dôvod:
To, že štát musí byť odlúčený od Cirkvi, je téza absolútne falošná a blud maximálne škodlivý. Štát založený na princípe dištancovania sa od akéhokoľvek náboženského kultu je v prvom rade vinný obrovskou nespravodlivosťou voči Bohu. Veď Stvoriteľ človeka stvoril aj ľudské spoločnosti a zachováva ich pri živote, tak ako zachováva nás. Preto sme ho povinní uctievať nie len súkromnou, ale aj verejnou a štátnou bohopoctou.

Druhý dôvod:
Táto téza je zjavnou negáciou nadprirodzeného rádu. Obmedzuje pôsobenie štátu na zabezpečovanie verejného blaha iba v tomto živote, čo je blízky cieľ politickej spoločnosti. Vonkoncom sa nezaoberá posledným cieľom, ktorým je večná blaženosť, ktorá má prísť, keď sa tento krátky život pominie. Ale pretože súčasné usporiadanie vecí je len dočasné a je podriadené najvyššiemu a absolútnemu dobru človeka, preto nielen že svetská moc nesmie klásť prekážky dosiahnutiu tohoto posledného cieľa, ale musí aktívne napomáhať jeho dosiahnutiu.

Tretí dôvod:
Táto téza prevracia Božou prozreteľnosťou ustanovený poriadok vo svete, ktorý žiada harmonickú zhodu medzi oboma spoločnosťami. Obe, svetská aj náboženská spoločnosť majú tie isté subjekty, hoci každá účinkuje v vlastnej sfére pôsobenia. Z toho nutne plynie, že jestvuje veľa vecí, v ktorých medzi nimi jestvuje vzťah. Ak sa zhoda medzi Cirkvou a štátom odstráni, tak vzájomný stret záujmov spôsobí počiatok svárov a konfliktnosť na oboch stranách vzrastie. Stane sa ťažšie určiť, kde je pravda a s istotou začne rásť zmätok.

Štrvtý dôvod:
Táto téza spôsobí samotnej spoločnosti obrovské škody, pretože tá nemôže prosperovať ani nepretrvá dlho, ak sa náboženstvu, ktoré je najvyšším pravidlom a zvrchovaným pánom v otázkach o právach a povinnostiach ľudí, neprizná jeho náležité miesto. Ako je možné tvrdiť, že odluka Cirkvi a štátu je absurdná? Pokiaľ štát odmieta dávať Bohu čo je Božie, nutne bude odmietať dávať občanovi, čo je podľa spravodlivosti občanovo, pretože či už to uzná alebo nie, nedá sa poprieť, že ľudské práva človeka pramenia v jeho povinnostiach voči Bohu. Odtiaľ plynie, že štát, ktorý nemá toto spojenie s hlavným zdrojom svojho ustanovenia nakoniec popiera sám seba a tým, popiera dôvod svojej existencie. Tieto zvrchované pravdy sú tak jasne hlásané dokonca i hlasom prirodzeného rozumu, že ich nutne uznáva každý, kto nie je zaslepený násilnou vášňou.
Pius XII: Alokúcia k talianskym katolíckym právnikom, Dec. 6, 1953


[1] http://www.hlavnespravy.sk/papez-frantisek-sekularizmus-je-lepsi-ako-stat-viazany-na-nabozenstvo/782260
[2] http://www.la-croix.com/Religion/Pape/Le-pape-Francois-a-La-Croix-Un-Etat-doit-etre-laique-2016-05-16-1200760526
[3] http://w2.vatican.va/content/pius-x/en/encyclicals/documents/hf_p-x_enc_11021906_vehementer-nos.html
[4] http://www.papalencyclicals.net/Pius09/p9syll.htm
[5] http://www.papalencyclicals.net/Greg16/g16mirar.htm#par20
[6] http://www.papalencyclicals.net/Pius09/p9quanta.htm
[7] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_08121882_cum-multa.html
[8] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_18840420_humanum-genus.html
[9] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_01111885_immortale-dei.html
[10] http://w2.vatican.va/content/pius-xi/en/encyclicals/documents/hf_p-xi_enc_03061933_dilectissima-nobis.html

28. 3. 2016

Pápež, ktorý sa chce stať Bohom
Antonio Socci


Bude post synodálna exhortácia, ktorú pápež Bergoglio už podpísal, ale ktorá ešte nevyšla, znamenať pre Cirkev revolúciu? Bude, nie na dobrej novine Ježiša Krista, ale na slovách progresívnych katolíkov, ako pápež Bergoglio a Walter Kasper založená "nová cirkev" ?

Vskutku. Veľký protivník Josepha Ratzingera, kardinál Kasper ohlásil pravú "revolúciu". Bergoglio použil Kaspera vo februári 2014, aby v konzistóriu odpálil fantastickú novinu o  sv. prijímaní pre rozvedených a znova zosobášených. To neznamená, že by sa Bergoglio obzvlášť starostil o rozvedených, ktorí chcú prijímať Eucharistiu, ale malo to byť baranidlo, ktoré malo zatriasť katolíckou sakramentálnou teológiou. 

Minulý pondelok, na stretnutí v Lucce, v predvečer podpisu spomínanej exhortácie, sa Kasper neudržal. "Bude to prvý krok v reforme, ktorá po 1700 rokoch obráti stránku v dejinách Cirkvi."
Exhortácia bude zverejnená v polovici apríla, ale Kasper, ktorý obsah pozná, už ohlasuje víťazstvo. "Ten dokument sa bude spomínať, ako najväčšia revolúcia v Cirkvi za posledných 1500 rokov."
Stránky Vatican Insider tiež citovali Kasperov výrok: "Bude to revolúcia"
Vskutku, Bergoglio, ktorý miluje provokácie, povedal 24. decembra pre Scalfariho Repubblicu: "Som revolucionár." (Repubblica je taliansky ľavicový denník a Scalfari je jeho šéfredaktor.)

Varenie žaby


Ak je Bergogliov plán na prevrat v Cirkvi očividný, tak je tiež očividné, že si uvedomuje potrebu postupovať prefíkane, veci správne načasovať, aby v nejakej spornej otázke nevystupoval ako "heretický pápež". Kanonické právo ale presne toto prikazuje, so všetkým čo to prináša. V skutočnosti sa Bergoglio rád zobrazuje takto: "Môžem povedať, že som celkom prefíkaný. Viem, ako dosiahnuť to, čo chcem." A to by vysvetlilo zmysel včerajšieho článku Alberta Melloniho v Repubblice.

Dozvedeli sme sa tam, čo sa dalo aj čakať, že exhortácia neprináša žiadnu formálnu zmenu doktríny, pretože pápež nijako nemôže explicitne povedať, že Evanjelium a dvetisícročná náuka Magistéria o nerozlučiteľnosti manželstva a prístupu k Eucharistii je zrelá na smetisko. Takto by sám seba zbavil legitimity. Takže čo nám, podľa Melloniho, exhortácia povie? Všetko bude legitímne, pod pláštikom zdanlivo neškodnej, pastoračnej starostlivosti a povolaniu k "plnšej účasti" rozvedených a znova zosobášených na živote Cirkvi.  

Meloni začína s (fantastickým) predpokladom, že "takmer každý farár" už dáva prijímanie rozvedeným a znova sobášeným a tak to bude "iba" zlegitimizovanie praxe, ktorá tu už je, bez toho aby jej to dávalo teologické odôvodnenie. Ide o "milosrdenstvo", samozrejme. V skutočnosti sa tak legitimizuje nekatolícka teológia sviatosti Eucharistie, manželstva a pokánia, bez toho, aby sa otvorene priznala heretická povaha tejto teológie, bez toho, aby sa vyložili karty na stôl.  

Podľa Melloniho, Bergoglio "volá biskupov, aby prevzali zodpovednosť a odovzdáva im k tomu všetky právomoci." Urobil to v Motu proprio o "anulácii manželstva". Možno, že na biskupov prenesie právomoc povoliť prístup k Eucharistii aj rozvedeným a znova zosobášeným, bez potreby zaviazať sa k životu "ako brat a sestra", čo od nich doposiaľ Cirkev vyžadovala. Pápež Bergolio by takto delegoval na biskupov právo (hoci ani sám takú právomoc nemá) zaviesť novú sakramentálnu disciplínu. To by, potichu, legitimizovalo druhé (alebo tretie) manželstvo a zatriaslo samotnými základmi Eucharistie a sviatosti pokánia. A tiež by to prakticky oslobodilo od povinnosti dodržiavať Božie prikázania, a takú moc nemá nikto na zemi.

Apostáza
Je ťažké si predstaviť, že by toto Cirkev akceptovala. Nie je vôbec pravda, že rozvedení a znova sobášení bežne dostávajú prijímanie. Každý vie, že sv. Písmo (a teda aj Cirkev) to zakazuje, pokiaľ daná dvojica nežije v celibáte. Biskupi, ktorí postupovali proti tomuto zákazu, páchali ťažký priestupok (a vieme že kardinál Bergoglio z Buenos Aires bol jeden z nich). A tiež je nemožné oddeliť doktrínu od praxe, pretože ak je legitimizovaná nejaká prax v rozpore s katolíckym zmýšľaním, ako napríklad sviatostná disciplína, potom je automaticky predkladaná heterodoxná doktrína. Je pravda, že Bergoglio už explicitne vyslovil isté čudné teórie o sviatostiach, bez toho, aby ich formálne ustanovil skrze Magistérium. 
V novembri 2015, pri príhovore k rímskym luteránom, tvrdil, že protestantská a katolícka Eucharistia sa líšia len rozličnými "interpretáciami" a dodal, že "život je však viac, ako vysvetlenia a interpretácie." (tak znížil katolícku dogmu na úroveň obyčajného "názoru" a postavil na roveň názorom protestantov)  

11. februára, v príhovore k rímskemu kléru prišiel s  mimoriadne čudnou myšlienkou o sviatosti pokánia. Povedal, že aj keď niekto zamlčí isté hriechy, mal by dostať rozhrešenie, lebo "za neho hovorí čin, teda to, že prišiel na spoveď." Samozrejme, katolícka náuka hovorí presný opak.
Bergoglio ale zašiel ešte ďalej a povedal, že spovedník by nemal požadovať od kajúcnika predsavzatie už viac nehrešiť (čo Cirkev požaduje), pretože opäť, podľa Bergoglia, stačí fakt, že prišiel na spoveď.
Potom uviedol príklad, ktorý nás zasa vedie k rozvedeným a znova sobášeným. "A ak človek povie: "Ja to nemôžem sľúbiť", tak sa dostávame do neriešiteľnej situácie a vtedy platí princíp "ad impossibilia nemo tenetur" teda, "od nikoho nemožno žiadať nemožné.""

Možno, že toto je "nový" typ Bergogliovej spovede a rozhrešenia pre rozvedených a opäť sobášených, ale ako si môže niekto myslieť, že toto sú platné sviatosti?

Bergogliovo moralistická teória ‘ad impossibilia nemo tenetur’ nemá nič spoločné s katolíckou vierou a bola výslovne zavrhnutá Tridentským koncilom: “Ak niekto hovorí, že Božie prikázania je, dokonca aj pre toho, kto je ospravedlnený a obnovený milosťou, nemožné dodržať, nech je prekliaty.”

Kasperovo víťazstvo

Ak Bergoglio naozaj podpísal to, čo Melloni tvrdí, potom je to presne to, čo Kasper navrhoval v konzistóriu vo februári 2014. Vtedy v konzistóriu bol Kasperov návrh, napriek plnej a nadšenej Bergogliovej podpore, vetovaný 75 percentami kardinálov. Vetovali ho aj dve následné synody, v rokoch 2014 a 2015.

Pápež by tak napriek toľko oslavovanej synodalite podpísal Kasperov návrh, biskupmi a kardinálmi tri krát odmietnutý. (Odhliadnuc od toho, že tento návrh rozhodne odmieta celé Magistérium a Sväté Písmo). Ak by zverejnili takýto dokument, otvára to pre Cirkev dramatické scenáre možného vývoja.

V tom istom čase vyšiel v Španielsku knižne rozhovor s prefekt Kongregácie pre náuku viery, Gerhardom Muellerom, ktorý potvrdil, že prístup k prijímaniu nie je pre rozvedených a znovu sobášených možný, pretože "to nedovoľuje Boží zákon, ktorý ustanovil manželstvo ako nerozlučiteľné." Človek sa mýli, ak si myslí, že pápež môže zmeniť zjavenú pravdu Cirkvi. Také právo nemá. On je len sluhom tejto pravdy.

Ctihodný Pio Brunone Lanteri, veľký obranca pápežstva otvorene povedal: "Niekto povie, že Svätý Otec môže urobiť hocičo  ‘quodcumque solveris, quodcumque ligaveris etc (čokoľvek zviažeš, čokoľvek rozviažeš, atď.)’, a má pravdu, ale pápež nesmie urobiť nič proti božským zákonom Cirkvi. On je Kristov správca, ale nie je Boh, ani nesmie ničiť Božie dielo." 

Iný veľký muž Cirkvi, kardinál Journet o istej prastarej teologickej poučke povedal: "Čo sa axiómu "kde je Peter, tam je Cirkev" týka, tak tento platí len vtedy, keď sa pápež správa ako pápež a hlava Cirkvi. Ak koná inak, tak ani on nie je v Cirkvi ani Cirkev nie je v  ňom, "
Libero, 20.03.2016

8. 3. 2016


Zsolt Lipusz
MDŽ

           Pozdrav na deň Clary Zetkin alebo prečo by dnes nemal normálny katolík a pravičiar dávať ženám k „ich sviatku“ žiadne kvety.
             Každoročne sa v ôsmy deň prvého jarného mesiaca zaradia po celom svete milióny mužov na koniec radu pred kvetinárstvom, aby trpezlivo vystáli kľukatiaci sa rad a mohli tak svoju milú prekvapiť kytičkou kvetov k MDŽ. Bez akýchkoľvek pochybností ide samo o sebe o chvályhodné a nádherné gesto, plné nehy, na ktorom niet čo kritizovať. Vyjadrenie úcty k nežnejšiemu pohlaviu je už od čias staroveku, no ešte viac rytierskej epochy stredoveku súčasťou základov európskej kultúry. Problém je v načasovaní, v dátume. Patrí sa totiž pre nás, ktorí sa považujeme za katolíkov a pravičiarov, keď už sa každým krokom odvolávame na Tradíciu, kresťanské dedičstvo našej minulosti a iné Bohu milé hodnoty poznať a správne definovať ikony symbolickej sféry ako na našej strane, tak na strane bezbožnej dvojhlavej bolševicko-liberálnej hydry. Ide o vzory a dejinné udalosti, od ktorých sa odvíjajú súčasné postoje tej-ktorej strany večného konfliktu Dobra a Zla. O osobnosti - štátnikov, svätcov alebo len obyčajných ľudí, ktorí ovplyvnili dejiny na svojom malom poli pôsobenia, keď urobili správne rozhodnutia v správnom čase a na správnom mieste. Sú duchovnými majákmi, nasledovaniahodnými kompasmi, ukazujúcimi cestu dnešnému človeku, ktorý chce zostať normálnym v mori šialenstva, bláznivosti a deviácie.

            Pozrime sa teda, akými obskúrnymi figúrami a zákulisnými historickými udalosťami sa v skutočnosti spája onen ôsmy marec, deň, ktorému sa podarilo rozbehnúť celosvetovú kariéru, vedúcu k jeho masívnej popularite.

           Prvý medzinárodný deň žien sa oslavoval v roku 1911, keď istá sociálnodemokratičká politička v Nemecku stanovila jeho dátum na 8. marec. Meno tej ženy je Clara Zetkin. MDŽ sa oslavovalo najprv v Nemecku, Habsburskej monarchii, vo Švajčiarsku a v Dánsku. Spomínaná ľavicová politička uzrela svetlo sveta 5. júla 1857 v mestečku Wiederau (Saské kráľovstvo) ako Clara Josephine Eißner. Toto židovské dietko sa už vo svojej mladosti upínalo k čoraz väčšiu popularitu získavajúcim myšlienkam o sociálnej spravodlivosti. Po vzniku Nemeckej Ríše (1871) bola členkou viacerých drobných socialistických zoskupení. Po tom, ako železný kancelár Otto von Bismarck v roku 1878 zakázal činnosť všetkých socialistických združení, spolkov a hnutí (po dnes nasledovaniahodný to príklad !) na území Nemecka, utiahla sa Clara Eißner do emigrácie - najprv do Švajčiarska (Zürich), potom do Francúzska (Paríž). Po založení I. Internacionály v roku 1864 sa významne podieľala na rozširovaní deštruktívnych myšlienok a téz marxizmu. Stala sa životnou družkou ruského anarchistu a revolucionára, ako inak, židovského pôvodu Osipa Zetkina, ktorého priezvisko prijala za svoje a s ktorým mala dve deti - Maxima a Kosťu (Konstantina). Po návrate z Paríža, keď bola v roku 1890 znovu legalizovaná činnosť Socialistickej robotníckej strany Nemecka, teraz už premenovanej na Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (SPD) pôsobila v jej ženskej organizácii, od roku 1907 stála na jej čele. V tom istom roku sa spoznala s Vladimírom Iljičom Uľjanovom, rečeným Lenin, s ktorým ju potom navždy spájalo tuhé súdružské priateľstvo.

            Vždy sa radila k radikálnemu, ľavicovému krídlu SPD. Spolu s Rosou Luxemburg (najznámejšou predstaviteľkou radikálneho nemeckého marxizmu a proletárskeho internacionalizmu, židovkou z vtedy ruského mesta Замосць, ležiacom dnes v Poľsku ako Zamość) a ďalšími súdruhmi založila v roku 1916 zoskupenie „Spartakovci“. To zase spojením s ďalšími ultramarxistickými a revolučnými zoskupeniami splynulo v novovytvorenú Komunistickú stranu Nemecka (KPD), ktorá vznikla v prvý deň roka 1919 a v ktorej Clara Zetkin nemohla chýbať. V časoch tzv. Weimarskej republiky bola jednou z komunistických poslankýň v Reichstagu (roky 1920 až 1933).               

            Na jeseň 1920 uverejnila svoj rozhovor s Leninom, v ktorom išlo najmä o politické a morálne otázky, dotýkajúce sa žien a ich spoločenského pôsobenia. V rozhovore sa preberala účasť a aktívna činnosť žien v robotníckom hnutí, neobišla sa ani téma sexuality, sexuálnej morálky, problematika manželstva a vzťahu žien k mužom vôbec a náčrt, ako by mal vyzerať nový spoločensko-politicko-ekonomický systém, ktorý sa boľševici jali nastoľovať v Sovietskom Rusku a ktorý slúžil za vzor ako predstava nadchádzajúceho „nového života“ spoločnosti aj komunistom v iných krajinách Európy. V rokoch 1921 až 1933 bola členkou výkonného výboru Kominterny (III. Internacionály), zoskupenia komunistických strán, ktorého cieľom bola propagácia myšlienok komunizmu so snahou exportovať boľševický hospodársko-politický systém, ako ho poznáme zo Sovietskeho Zväzu aj do ďalších štátov Európy a sveta. V roku 1933, za svetiel horiaceho Reichstagu pochopila, že v „Tretej Ríši“ jej vavrínové vence nik nepodaruje, ba práve naopak a preto sa rozhodla emigrovať do pozemského raja každého bolševika - krvavého impéria gulagov „červeného cára“ Stalina. Draho ctená a milovaná feministická hrdinka neskoršieho bábkového štátu Sovietov na nemeckej pôde - NDR - skonala ešte v to leto (20. júna 1933) a urna s jej popolom je umiestnená na vskutku symbolickom mieste, v nekropole na kremeľskom múre, v blízkosti dodnes stojaceho mauzólea súdruha Vladimíra Iľjiča Lenina, pod ochranou jeho nehynúcej posmrtnej aury.

            Medzinárodný deň žien teda založila osobne Clara Zetkin onoho ôsmeho marca 1911. Ale v tom, prečo sa po počiatočných „prevádzkových problémoch“ napokon presadil až podnes práve tento dátum ako sviatok všetkých žien so svojím oficiálnym kánonom a všetkým, čo k nemu patrí, zohrávala úlohu ešte jedna udalosť, ktorou sa história určite nepýši. V tento deň roku 1917 vypukla v Petrohrade tzv. „prvá revolúcia“, počas ktorej demonštrovali za chlieb a za mier, okrem iných, aj ženy. Ako vieme, tieto udalosti boli predvojom iných, novembrových, ktoré v tom istom roku viedli k vzniku najohavnejšieho režimu dejín, ktorý si vyžiadal okolo sto miliónov obetí. Neľudský komunizmus je v metafyzickej rovine len dovedenie bezbožného materialistického liberalizmu do stavu ad absurdum. Otázka „súkromné vlastníctvo versus centrálne plánovaná ekonomika“ je v tejto rovine iba podružným, vyslovene technickým problémom. Dôkazom toho sú aj rádoví komunisti, resp. aj deti a vnuci komunistov, ktorí patria (nielen) v stredoeurópskom priestore k najexponovanejším zástancom ideí ľavicového, marxistického liberalizmu so všetkými tézami, nápadmi, koninami a perverzitami, ktoré človek vidí, počuje a vníma okolo seba. Multikulturalizmom počnúc, feminizmom, sekularizmom pokračujúc, ekoterorizmom a sociálnou deštrukciou klasickej spoločnosti končiac. „Ochrana“ kadejakých menšín (okrem samozrejme etnických autochtónnych), mentorovanie rodičov za spôsob výchovy ich detí, sodomizácia a pornografizácia spoločnosti sú plody marxistickej revolúcie, ktorá nikdy nekončí, vždy sa vyvíja, pokračuje, dospieva do stále nového a nového štádia. Kto by chcel zostať stáť, kto chce byť zajtra považovaný za včerajšieho?

             Niežeby nám šlo o deheroizáciu, ale pri dátume 8. marca nemožno nespomenúť ani vplyv počasia, pri vedení revolúcie a stanovení jej dátumu totiž hrali svoju rolu aj zdanlivo podružné faktory. Stalo sa totiž, že priemerná teplota, ktorá dosahovala v tých časoch začiatkom marca bežne okolo tých mínus štrnásť stupňov Celsia vyskočila v onen rok 1917 na nevídaných plus osem stupňov. Ľudia, ktorých dovtedy mrazivé počasie týždne a mesiace držalo v ich zle vykúrených obydliach vyšli do ulíc, aby si konečne vychutnali teplo a slnko. Už z dobových prameňov vieme, že onen víchor, vyvolaný hnutím más čoskoro šikovne do svojich plachiet zachytili boľševici. Cárovná Alexandra Fjodorovna oboznamuje cára Mikuláša II. o udalostiach v Petrohrade takto: „To, čo sa tu deje, je obyčajné vandalstvo. Malí chlapci a dievčatá pobehujú a vykrikujú, že nemajú chlieb - to všetko iba preto, aby tým ešte viac vystupňovali napätie - a robotníci bránia ostatným v práci. Ak by bolo vonku chladné počasie, všetci títo by sedeli doma.“ Celé pokračovanie tohto všetkého, majúce tragickým spôsobom vplyv na budúcnosť Ruska a celého ľudstva je nám už známe. 8. marec oslavovali niektoré kruhy už na sklonku Habsburskej monarchie, v období tesne pred vojnou.

            U nás sa stal Medzinárodný deň žien (ôsmy marec) všeobecne oslavovaným sviatkom až v období socializmu, hoci určité postavenie a imidž mal už aj za prvej československej republiky. Tento komunistický „sviatok“ zažíval svoju najväčšiu slávu v ére socializmu, prežil ale aj takzvanú nežnú revolúciu a stále sa teší veľkej úcte a obľube. Podnes je oslavovaný, podobne ako 8. máj, či 29. august - teda sviatky, pri ktorých sa definitívne ujalo boľševické myšlienkové pozadie, výklad a ideologická paradigma. Nečudo, že aj OSN má MDŽ na čestnom mieste vo svojom zozname „svetových dní“.

             Z tohto krátkeho zhrnutia by malo byť jasné, že katolík a pravičiar s tradicionalistickou identitou by nemal mať s týmto „medzinárodným dňom“, založenom komunistickou Clarou Eißner Zetkin a jej anarchistickými a boľševickými kumpánmi, vrátane s ním spojeného celého jeho ideového podhubia zhola nič spoločného. Ponechajme tento internacionalisticko-kozmopolitný evergreen skorej jari pokrokárom: súdruhom socialistom a ich ideovým starším bratom, pánom liberálom, ako ich ružovo-karafiátový dníček, „slávnu“ to pamiatku prvej ruskej revolúcie (8. marec 1917 ako deň zvrhnutia cárskeho režimu a nastolenie provizórnej vlády; podľa juliánskeho kalendára pripadol tento deň na 23. február).

            Samozrejme, že reč tu nie je o tom, žeby sme ženu považovali za niečo menejcenné, ako je raz na plné ústa, inokedy medzi riadkami konzervatívcom ľavičiarmi neustále podsúvané, lebo nastolenie takejto otázky je už samo osebe úplná somarina. To je, akoby sme sa pýtali, či je voda nadradená ohňu. Muž, ktorý sa považuje za „pravičiarsky zmýšľajúceho“ nahliada na ženu tak, ako to zodpovedá rytierskej etike vrcholného stredoveku. Rytierska etika gotickej éry vytvorila nový ideál človeka, priniesla vlastný kódex správania, nové normy upravujúce medziľudské vzťahy. Ich základom bolo povýšenie takých vlastností ľudskej povahy, akými sú vernosť, hrdinstvo, zbožnosť, odvaha, hrdosť, česť, obetavosť na etalón mravnosti. Rytierstvo je ideál i inštitúcia v jednom, odvážny kresťanský bojovník so srdcom láskyplného romantika. Ideál rytierstva sa dostáva i do literárnych diel a svojou príťažlivosťou pretvára celý vtedajší život. Po niekoľko stáročí bola stredoveká kultúra, vychádzajúca z rytierskych príbehov a eposov, povýšená na kultúru kráľovského dvora. Celospoločenský poriadok tejto epochy stál na myšlienkovom systéme, hlásajúcom vieru v Boha, lásku a úctu voči Nemu. Táto láska k Bohu sa prejavuje cnostným životom a praktickými prejavmi lásky k človeku ako k Božiemu tvorstvu. Láska je prameňom všetkého Dobra, ktoré zušľachťuje dušu. V systéme, stavanom na rytierskych cnostiach má láska kľúčovú rolu - v kráse milovanej ženy sa zračí krása Božieho stvorenstva. Celý svet ožaruje Láska. U francúzskych trubadúrov, nemeckých minnesängerov, či u talianskych básnikov „Dolce stil novo“ („Nového sladkého štýlu“) je láska nielen všemocná, nielen prameňom všetkého Dobra, ale má i akúsi principiálnu moc zušľachťovať srdcia. Nie nadarmo sa vraví, že je vlastná len ušľachtilým srdciam. „V srdci cnostnom a šľachetnom vždy prebýva láska.“, spieva Guido Guinizelli, taliansky básnik a trubadúr z 13. storočia.

            Na láske a z nej vyvierajúcich ďalších cností je založený systém medziľudských vzťahov s presne stanovenými formami správania, ktorý súhrnne nazývame cortesiou - zdvorilosťou. Nie nadarmo sa slovo „zdvorilosť“ spája so slovom „dvor“, teda s kráľovským dvorom, elitou, úzkou skupinou ľudí pohybujúcich sa na najvplyvnejšom mieste štátu, na ktorú boli kladené vysoké nároky aj po morálnej stránke. Ťažké je toto všetko pochopiť súčasnému človeku, masírovanému bežne rozšíreným mýtom, podľa ktorého je stredovek stelesnením všetkého zaostalého, zadubeného, barbarského, násilného a tmárskeho. A že po objavení Ameriky a Lutherovej deformácii stúpa ľudstvo už len „vejš a vejš“ na pomyselných schodíkoch progresu smerom do v nekonečných výšinách tróniaceho blaha. Cortesia je nositeľkou étu, kódexu cností, na ktorých stavia aristokratická spoločnosť, založená na úcte k svojim koreňom, identite a tradíciám. Je ideálnym obrazom kultúry správania, z ktorej vzišli stále platné normy, upravujúce vzájomné vzťahy medzi ženou a mužom, rodičmi a deťmi, starými a mladými generáciami. Práve tieto normy sú dnes vystavené obrovskej erózii zo strany neomarxistických síl, operujúcich úplne inými predstavami o fungovaní spoločnosti a snahou nastoliť úplne iné, asociálne formy spoločenských vzťahov. Ovocím týchto snáh rozhodne nebude šťastná spoločnosť a človek, tešiaci sa rešpektu a dôstojnosti. V duchu povedaného, venujme ženám kvetinu na znak vyjadrenia našej lásky, obdivu, oddanosti a ušľachtilých citov, ktoré voči nim prechovávame. Urobme symbolicky ich dňom ktorýkoľvek z 364 (raz za štyri roky 365) dátumov v roku. Samozrejme, okrem onoho Zetkinovského „medzinárodného“.
Preklad a doplnenie textu: Ladislav Hajdu

7. 3. 2016

Umberto Eco: smutný príbeh nominalistu

Roberto de Mattei


23.februára mal spisovateľ Umberto Eco, ktorý zomrel o štyri dni skôr vo veku 84 rokov, „civilný“ pohreb. Eco bol jedným s najhorších produktov talianskej/turínskej kultúry 20. storočia. Treba zdôrazniť jeho turínske korene, pretože zatiaľ čo v 19. storočí bol Piedmont žriedlom veľkých svätcov, stal sa zdrojom najväčších sekularistických a antikatolíckych intelektuálov 20.storočia.

Turínska škola, dobre opísana Augustom Del Noce, prešla od idealizmu k osvietenému marxizmu, a vďaka vplyvu Antonia Gramsciho (1891-1937) a Piera Gobettiho (1901-1925) si zachováva zásadnú protikatolícku esenciu. Po druhej svetovej vojne, získala táto kultúrna línia obrovský vplyv a stala sa príťažlivou pre nemálo katolíkov. Umberto Eco, sa narodil v Alessandrii v roku 1932, vo veku 16 rokov bol vedúcou osobnosťou diecéznej Katolíckej akcie, nebol len aktivistom, ale „denne pristupoval k eucharistii“. V roku 1948 sa účastnil volebnej kampane, vylepoval plagáty a roznášal protikomunistické letáky. Potom spolupracoval s vedením Katolíckej akcie v Ríme, a študoval na Turínskej univerzite, kde promoval v roku 1954 s prácou o estetike sv. Tomáša Akvinského, ktorá bola neskôr publikovaná a je to jediná jeho kniha hodná čítania. (Problém estetiky u sv. Tomáša, 1956). V roku 1954 tiež opustil katolícku vieru.

Ako dospel k apostáze? Bola určite odôvodnená, presvedčená a definitívna. Eco s pohŕdanim povedal, že stratil vieru pri čítaní Tomáša Akvinského. Vieru ale nestrácate. Vieru odmietate a pôvod Ecovho odcudzenia sa viere nie je sv.Tomáš, ale filozofický nominalizmus, dekadentná a deformovaná interpretácia Tomášovej náuky.

Eco bol až do samého konca radikálnym nominalistom, pre ktorého niet univerzálnej pravdy, ale sú len slová, mená, znaky, konvencie. Otec nominalizmu, William z Ockhamu je zobrazený ako William z Baskervilu, v jeho najslávnejšom románe, Meno ruže (1940), ktorý končí nominalistickým mottom «Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus». Esencia ruže (a všetkého ostatného) je len meno (slovo). Slová sú všetko, čo máme. Iná postava románu hovorí: «Gott ist ein lautes Nichts», “Boh je čisté nič”. Všetko je nakoniec len hra, tanec o ničom. Táto myšlienka sa opakuje v jeho filozofickom románe Foucaultove kyvadlo (1989). Za metaforou kyvadla sa skrýva Boh, ktorý je zjednotený s prázdnotou, zlom a absolútnou temnotou.

Skutočné kyvadlo Ecovho myslenia bolo jeho oscilovanie medzi absolútnym racionalizmom osvietenstva a iracionálnym okultizmom kabaly a gnózy, proti ktorým bojoval, ale ktoré ho morbídne priťahovali. Ak nominalizmus zbavuje realitu akéhokoľvek významu, jeho nevyhnutným  dôsledkom je pád do iracionality. Uniknúť tejto iracionalite možno len za cenu absolútneho skepticizmu. Ak bol Norberto Bobbio (1909-2004) novokantovskou verziou turínskeho osvietenstva dvadsiateho storočia, Umberto Eco stelesňuje jeho neo-libertínsku verziu.

Jeden z jeho posledných románov, Pražský cintorín (2010) je implicitnou apológiou mravného cynizmu, ktorý nutne sprevádza absenciu pravdy a dobra. Na piatich stovkách strán nie je ani jeden vášnivý ideál, ani jedna postava konajúca z lásky alebo idealizmu. "Nenávisť je skutočná prvotná vášeň. To láska je abnormálna situácia." Hovorí Račkovský, jedna z hlavných postáv.  

Každopádne, hoci kniha prekypuje množstvom opovrhnutia hodných postáv a zločinných aktivít, chýba na jej stránkach ten tragický tón, ktorý je nutný pre každé veľké dielo. Tón je sarkastický a pripomína komédie, kde sa autor vysmieva zo všetkého a všetkých a vyzerá, že jediné v čo naozaj verí sú filets de barbue sauce hollandaise konzumovaný v Laperouse al quais des Grands-Augustin, le écrevisses bordelaises alebo le mousses de Volailles at Café Anglais v rue Gramont a filets de poularde piqués aux truffes v Rocher du Cancale v rue Montorgueil. Jedlo je jediná vec, ktorá vychádza zo stránok tohoto románu víťazne a je nepretžite oslavované protagonistom, ktorý hovorí "Jedlo ma vždy uspokojovalo viac ako sex. Možno to je stopa, ktorú na mne zanechali kňazi." Nie je náhoda, že v roku 1992 bol Eco hospitalizovaný a takmer zomrel pre kolosálne zažívacie ťažkosti.

Eco bol technicky skvelý žonglér ak uvážime, že sa vedel vysmiať z každého: z čitateľov, z kritikov a predovšetkým zo všetkých tých katolíkov, ktorí ho pozývali na konferencie, ako nejakého proroka.

Počas referenda o rozvode v roku 1974 sa žartovne prihováral zástancom rozvodu zo stĺpčekov v Espresse*, odkiaľ ich nabádal, aby rozumne plánovali svoju propagandistickú kampaň slovami: "Kampaň musí byť bez nepodložených teórií, bez škrupulí a riadená tak, aby dosiahla cieľ v čo najkratšom čase. Musí byť zacielená na verejnosť, ktorá je ľahkou korisťou citového vydierania, musí predávať pozitívny obraz rozvodu, ktorý vyvráti emotívne výzvy opozičnej strany […]. Témami tejto "predajnej" kampane musí byť: rozvod je dobrý pre rodinu, rozvod je dobrý pre deti, rozvod je dobrý pre ženy […]. Talianski tvorcovia reklamy už roky trpia krízou identity. Vzdelaní a dobre informovaní vedia, že sú subjektom sociologickej kritiky, ktorá ich ukazuje ako sluhov konzumu […]. Pokúšajú sa o verejné kampane za záchranu životného prostredia a darovanie krvi. Ale stále sa cítia vylúčení z veľkých problémov svojich čias a odsúdení predávať mydlo. Bitka o referendum bude dôkazom úprimnosti mnohých, často deklarovaných občianskych ašpirácií. Stačí len skupina odborníkov, silných, bezohľadných demokratických agentúr, ktoré by koordinovali a financovali takýto druh kampane. Stačí kolo telefonických hovorov, dva mítingy a mesiac intenzívnej práce. Zničenie tabu v priebehu pár mesiacov je výzva, ktorá nenechá kľudným žiadneho reklamného agenta, ktorý má rád svoju prácu.[…].

Tabu, ktoré malo byť zničené bola rodina, ktorá pre relativistu ako bol Eco, nemá žiaden dôvod existovať. Od roku 1974 sa zničenie rodiny konalo v niekoľkých postupných fázach. Eco mal to šťastie ich všetky prežiť a opustil scénu doslova v predvečer schválenia homosexuálnych manželstiev, konečného výsledku zavedenia rozvodu, pred štyridsiatimi rokmi. Prirodzená rodina bola nahradená neprirodzenou. Relativizmus oslavuje veľké víťazstvo.

Umberto Eco významne prispel k desakralizácií prirodzeného, kresťanského poriadku, hoci to, za čo sa musí teraz zodpovedať nie je ani tak zlo, ktoré spáchal, ako dobro ktoré nevykonal a mohol by, keby nebol odmietol Pravdu. K čomu je štyridsať honoris causa titulov a tridsať miliónov predaných výtlačkov jednej knihy (Meno ruže) ak stratíte večný život? Mladý aktivista Katolíckej akcie mohol byť novým Františkom Xaverským na misijnom územií, ktorým je dnes Európa. On však neprijal slová, ktoré sv. Ignác povedal sv. Františkovi Xaverskému a ktoré Boh opakuje v každom kresťanskom srdci? "Čo osoží človeku, ak získa celý svet, ale stratí svoju vlastnú dušu?"


[*Espresso – týždenník, ktorý vydáva denník “La Repubblica” ]
prevzaté z www.rorate-caeli.blogspot.com



22. 1. 2016

O nadradenosti Cirkvi nad štátom

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Zmysel otázky. Náboženská spoločnosť, a Katolícka cirkev je náboženskou spoločnosťou, žije bok po boku s občianskou spoločnosťou a tak je duchovná moc Rímskeho biskupa v kontakte so svetskou mocou a tí, ktorí sú poddaní nejakej svetskej moci sú zároveň poddaní aj cirkevnej moci. Všeobecne sa uznáva, že štátna moc, v hraniciach, ktoré sú určené jej posledným cieľom, je nezávislá na Cirkvi a rovnako sa všeobecne akceptuje, že Cirkev, s ohľadom na je vlastný posledný cieľ, je nezávislá na každej štátnej moci. Je však absolútne nemožné, aby tieto dve spoločnosti existovali vzájomne nezávislé, teda bez toho, aby jedna nebola podriadená druhej. Je preto nutné, aby alebo Cirkev bola podriadená občianskemu štátu, alebo občiansky štát bol podriadený Cirkvi. To je otázka, ohľadom ktorej sme už veľa povedali v článkoch 61 a 63 a riešenie ktorej podávame v tomto poslednom článku, aby bol zreteľnejšie vysvetlený pojem etnarchie, ktorá náleží Katolíckej cirkvi. Uveďme teda záver:

II. Katolícka cirkev nie je nijakým spôsobom podriadená štátu, ale občiansky štát je podľa svojej prirodzenosti podriadený Katolíckej cirkvi. Toto tvrdenie je ľahko dokázateľné, ak si pripomenieme princípy, ktoré sme ozrejmili v predchádzajúcej kapitole. Pretože pojem, alebo prirodzenosť vzájomnej podriadenosti spoločností sa dedukuje z ich posledného cieľa. Pretože prirodzenosť spoločnosti vyvstáva z cieľa, ku ktorému je ona zameraná, tak tam, kde sú ciele dvoch spoločností vzájomne usporiadané, tam sú rovnako usporiadané aj spoločnosti. Spoločnosť, ktorej cieľ je podriadený vyššiemu cieľu druhej spoločnosti, je aj sama podriadená tejto druhej spoločnosti. To sú princípy, bez ktorých by nejestvovalo nič stabilné, čím by bolo možné stanoviť vymedziť prirodzenosť spoločnosti. Ale ciele náboženskej a občianskej spoločnosti sú navzájom usporiadané a to tak, že posledný cieľ štátu je podriadený poslednému cieľu Katolíckej cirkvi a nikdy nie naopak. Preto Katolícka cirkev nikdy nijako nepodlieha štátu, ale naopak, štát podlieha Katolíckej cirkvi. Premisa minor je dokázaná.

Cieľ občianskej spoločnosti a cieľ náboženskej spoločnosti sú navzájom usporiadané. Človek je súčasťou spoločnosti ale človek je zároveň tvorený dušou a telom. Občianskej spoločnosti náleží sa starať o externé zdokonalenie človeka, pretože nie je schopná preniknúť do vnútorných záležitostí svedomia a čo je dôležitejšie, pretože uvažuje o človeku žijúcom časný život v časnom svete, náleží jej  starať sa predovšetkým o jeho časné zdokonalenie. Cirkev katolícka je ako spirituálna spoločnosť zameraná predovšetkým na zdokonalenie duše a na privedenie ľudí do večnej blaženosti. Ale napriek tomu, je pravdou, že človek sa ani nedá ani nesmie rozdeľovať, ale tak ako duša slúži zdokonaleniu tela, tak aj telo slúži zdokonaleniu duše a tak sú telesné zdokonalenie, o ktoré usiluje štát a spirituálne zdokonalenie, ktoré Kristova cirkev štedro rozdáva, obe určené celému človeku. Preto ciele oboch spoločností, napriek tomu že sa vzájomne líšia, sa zhodujú v tom, že usilujú o zdokonalenie celého človeka a tieto ciele sú hierarchicky usporiadané. 

Cieľ občianskej spoločnosti je podriadený cieľu Katolíckej cirkvi a nie naopak. Nič naozaj nebráni človeku, kompozitu tela a duše, aby si zaistil, spravodlivým spôsobom, všetko to, čo mu pomáha, aby žil pohodlný život. Je ale nerozumné a odpudivé podriadiť dušu telu takým spôsobom, akoby mala byť duša slúžkou tela a ceniť si menej jej intelektuálnu dokonalosť, tak že by telo žilo život po spôsobe sprostého dobytka. Telo má byť sluhom duše. Zaváňa demenciou myšlienka, že človek sa musí starať o časné šťastie, ktoré raz tak či tak stratí, a nemusí sa starať sa o získanie
večnej blaženosti. Veď čo osoží človeku, i keby celý svet získal a dušu svoju stratil? (Mt. 16:26). Veď tu nemáme trvalý príbytok, ale čakáme na ten, ktorý má prísť (Žid. 13:14). Preto nech človek usiluje v tomto živote o čokoľvek,  a nech to pre seba hľadá v občianskej spoločnosti a skrze ňu, hľadá zvrátene, pokiaľ to nepodriadi duchovnému a večnému zdokonaleniu duše. A keďže posledným cieľom Cirkvi je vnútorné a večné zdokonalenie človeka a posledným cieľom spoločnosti je jeho externé a časné zdokonalenie, preto nie je cieľ Cirkvi podriadený cieľom občianskej spoločnosti, ale je to naopak.  

III. Katolícka cirkev je etnarchická spoločnosť. Pred tým ako dokážem, že Cirkev je skutočne etnarchická (tj. vládne národom) a následne dokážem, že je v nej skutočná etnarchia, myslím bude vhodné zastaviť sa a predostrieť náuku sv. Tomáša o Kristovi, nakoľko je  Hlavou všetkých ľudí: Existuje rozdiel medzi prirodzeným telom človeka a mystickým Kristovým telom, teda Cirkvou. Údy prirodzeného tela sú všetky pokope, zatiaľ čo údy mystického tela nie sú všetky pokope. Nie s ohľadom na esenciu prirodzenosti, pretože telo Cirkvi  je zložené z ľudí, ktorí žili od začiatku sveta a budú žiť až do jeho konca. Ani nie podľa esencie milosti, lebo je i z tých, ktorí žijú súčasne, ale niektorí nemajú milosť, ktorú získajú neskôr a inú ju už majú. Preto teda sa údy mystického tela berú nie len nakoľko sú v uskutočnení, ale aj nakoľko sú v možnosti. Sú však aj také, ktoré sú v možnosti, ale nikdy ju neuvedú do uskutočnenia, zatiaľ čo iné uskutočnenie v tom, či inom čase realizujú. A to sa stáva trojakým stupňom: Prvý je skrze vieru, druhý skrze lásku cesty a tretí skrze prežívanie vo vlasti.
Preto je možné povedať, že všeobecne uvažované podľa celého času existencie sveta, tak Kristus je hlavou všetkých ľudí, ale rozličným stupňom. Predovšetkým je hlavou tých, ktorí sú s ním aktuálne zjednotení v sláve. V druhom stupni sú s ním aktuálne zjednotení skrze lásku a v treťom stupni sú s ním zjednotení aktuálne skrze vieru. Na štvrtom stupni sú tí, ktorí sú s ním zjednotení len v možnosti, ktorá ešte nie je uvedená v uskutočnenie, ale ktorá podľa Božieho predurčenia uskutočnená bude. V piatom stupni sú tí, ktorí sú s ním zjednotení skrze možnosť, ktorá však nikdy nedosiahne uskutočnenie, čo sú ľudia, ktorí žijú v tomto svete a ktorí neboli Bohom predurčení a ktorí odchodom z tohoto sveta prestávajú byť údmi Kristovými, pretože nie sú viac v možnosti zjednotiť sa s Kristom  (IIIa, q. 8, a. 3).

Naša téza je z týchto princípov ľahko dokázaná. Katolícka cirkev naozaj zahŕňa všetky národy, či v uskutočnení, či v možnosti, ako sme počuli sv. Tomáša. Podľa svojej prirodzenosti je to doktrinálna spoločnosť a má neomylné magistérium, ktoré stráži vieru a mravy. Je to spoločnosť, ktorej neviditeľnou hlavou je Kristus sám, človek a Boh. Viditeľnou hlavou je rímsky biskup, ozdobený nadprirodzenou dôstojnosťou, ktorý nepodlieha žiadnemu človeku, a ktorému naopak sú podriadené všetky štátne moci a ktorý za asistencie Ducha svätého vedie národy ku spáse. V Cirkvi preto je univerzalita, učiteľský úrad, dôstojnosť a zvrchovanosť: všetko čo je potrebné pre etnarchiu, teda pre platnú autoritu nad národmi a krajinami. Táto, pre dobro národov najmúdrejšia forma politického usporiadania, bola v stredoveku všeobecne rozšírená, keď skutočne kresťanské národy a králi prijímali a ctili si Rímskeho biskupa, Kristovho námestníka, ktorého meno, ako hovorí Izaiáš je zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. (Iz 9:5)

10. 1. 2016

Potrebuje aj Boh milosrdenstvo?

Fr. Brian Harrison, O.S.

V tradičnom latinskom obrade sa sviatok Svätej rodiny oslavuje v nedeľu po Zjavení Pána. V novus ordo kalendári je tento sviatok o dva týždne skôr, v nedeľu vo vianočnej oktáve; pápež František sa rozhodol 27. decembra verejne slúžiť omšu v bazilike sv. Petra. Evanjelium tohoto sviatku je v novom aj starom ríte to isté – správa sv. Lukáša o nájdení Ježiša v chráme – teda piate tajomstvo radostného ruženca.

Terajší rímsky biskup sa na nešťastie rozhodol predniesť kázeň, ktorá bola pre mnohých veriacich katolíkov, vrátane autora tohoto článku, vyliatím vedra ľadovej vody na hlavu, odplavila vianočnú radosť a nahradila ju znechutením, neistotou a obavami. František tu pokračuje v nekonečnej sérii svojich radikálne novátorských vyhlásení a činov, ktorých sa jeho predchodcovia neodvážili a sotva by čakali, že raz zaznejú z úst Petrovho nástupcu.

Aby sme pochválili, čo si chválu zasluhuje, tak František povedal aj niektoré veľmi dobré veci v tejto kázni. A jeho verejné príhovory takmer vždy obsahujú aj veľa dobrých, pravdivých a duchovne osožných vecí. Istotne by nebol zvolený do najvyššieho úradu na zemi, keby za ním ostávali len bláznivé, falošné, podozrivé a heterodoxné prejavy. Na druhej strane, aj malá kvapka jedu urobí z bohatého a lahodného vianočného koláča  životu nebezpečnú vec. Aj jedno šokujúce tvrdenie môže z pápežovej kázne spraviť znepokojujúcu a nebezpečnú nášmu duchovnému zdraviu.

Teraz povedal pápež niečo, čo otriaslo mnohými z nás. Niečo, z čoho sa nedá len tak ľahko vyviniť, čo prinajmenšom na vecnej rovine predstavuje rúhanie. Či zámerne, či nie, pápež slovami, ktoré v ich prirodzenom a násilne nezmenenom význame implikujú, že Boží Syn spáchal hriech.

Pápež kázal v taliančine a komentoval udalosť z evanjelia takto: "Vieme, čo vtedy Ježiš urobil. Namiesto návratu domov spolu s rodinou zostal v Jeruzaleme, v chráme a tak spôsobil Márii a Jozefovi, ktorí ho nevedeli nájsť, veľké trápenie. Ježiš musel pravdepodobne prosiť svojich rodičov o odpustenie (dovette chiedere scusa) tejto malej 'eskapády' (questa 'scappatella'). Evanjelium to síce nehovorí, ale myslím, že to môžeme predpokladať."

Áno, okamžite počujem inštinktívnu odpoveď katolíkov, ktorí sú pripravení hneď vyskočiť a brániť  pápeža, nech už povedal, alebo urobil čokoľvek. Budú tvrdiť, že nejasné pápežove vyhlásenia treba vždy chápať v tom lepšom možnom význame (prezumpcia neviny, in dubio pro reo) a preto treba kázeň z 27.decembra chápať v neškodnom slova zmysle.

Ja tiež tvrdím, že treba prezumpciu neviny aplikovať vždy, keď je pochybnosť o vine oprávnená. A predovšetkým to platí o pápežoch. Ale aký priestor pre pochybnosť tu zostal? Moji neokatolícki kritici budú protestovať, že tejto kázni dávam ten najhorší možný význam. Že slová "malá eskapáda" dokazujú, že pápež nepovažuje skutok malého Ježiša za niečo ťažko hriešne. Ťažko hriešne? Prepáčte ale aj všedný hriech, ako z neho chceme obviniť Božieho Syna, je obrovský a zásadný problém. Je absolútne neprijateľné viniť z hriechu Boha. Okrem toho, ak ten údajný hriech "spôsobil veľké trápenie" Božej Matke a sv. Jozefovi, znie to, ako niečo triviálne?

Odpovedia mi, že možno František vôbec nechcel pripísať nášmu Pánovi hriech. Možno si treba myslieť, že tým "prepáčením", o ktoré mal Ježiš prosiť mienil to, o čo prosíme, keď omylom urobíme niečo nevinné, čo však bez akéhokoľvek nášho zámeru niekomu ublíži.

Prepáčte, ale ani to neprejde. Ponajprv, ak je toto to, čo mal František na mysli, prečo to nepovedal jasne a zreteľne? Je naozaj príliš očakávať od Kristovho námestníka, aby bol citlivejší k fundamentálnej zjavenej pravde, že náš Boh a Pán je "bez hriechu" ?  (porovnaj. Žid 4:15, 2 Kor 5: 21, a veľa iných biblických textov) Dosť citlivý na to, aby dokázal predvídať, že niektoré slová môžu uvrhnúť na zjavenú pravdu pochybnosť a môžu tak pohoršiť veriacich? Dosť citlivý, aby alebo nepoužíval také slová, alebo aby starostlivo vysvetlil pravoverný zmysel v akom ich použil?

A tiež, čo je ešte dôležitejšie, hore uvedené ospravedlnenie ani tak nepomôže celú vec vysvetliť. Ak mal pápež na mysli úplne nevinný omyl, ktorý malý Ježiš urobil, sotva by ho nazval eskapádou - slovom, ktoré slovník vysvetľuje ako bezstarostné, bezohľadné, nezodpovedné dobrodružstvo, alebo žart.

Nezodpovednosť či bezstarostnosť je vždy aspoň všedným hriechom proti kardinálnej cnosti rozvážnosti (múdrosti, prudentia). A aj kontext celého rozprávania robí toto ospravedlnenie nedostatočným. František v nasledujúcej vete prirovnáva to odpustenie, o  ktoré mal údajne Ježiš prosiť, k tomu, o aké prosíme v našich rodinách, odpustenie, ktoré je spôsobené našimi hriechmi. Hovorí:


"Takéto chvíle sú súčasťou púte každej rodiny; Pán transformuje tieto momenty v príležitosť rásť, prosiť o odpustenie a získavať ho, ukázať lásku a poslušnosť. V roku milosrdenstva sa stane každá rodina privilegovaným miestom pre túto púť  radosti a odpustenia."

Skrátka, tieto vysvetlenia so pokusom ospravedlniť neospravedlniteľné. Ako to dieťa, čo pochopilo že cisár je nahý, tak aj dnes každé dieťa chápe, že keď niekomu poviete že musí prosiť o odpustenie, tak urobil niečo zlé. Že zhrešil.

Ale už dosť o tomto. Je stále slávne vianočné obdobie, tak mi dovoľte navrátiť radosť z tohoto tajomstva a ponúknem vám alternatívny výklad nájdenia v chráme, výklad, ktorý sa pridŕža bezchybnej nevinnosti Ježiša i Jeho svätej Matky.  Samozrejme, že všetky okolnosti, ktoré viedli k tomu, že Ježiš zostal v Jeruzaleme nepoznáme. Ale naša katolícka viera s istotou hovorí, že v tom nebol hriech neposlušnosti, ani hriech nerozvážnosti a ani u Ježiša a Márie v tom nebol hriech zanedbania nejakej povinnosti. Ba je pravdepodobné, že ani u sv. Jozefa nebol v tomto prípade žiaden hriech.

Jeden možný scenár sa dá vyvodiť so samotných Ježišových slov, ktorými odpovedal Márií a Jozefovi na otázku, prečo im to urobil: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" Môžeme sa domnievať, že mladý Ježiš si bol tak vnútorne a hlboko vedomý svojho vlastného, jedinečného Synovstva vo vzťahu k Otcovi že, na úrovni svojho ľudského poznania detsky úprimne očakával, že Mária a Jozef to chápu a budú ho prirodzene hľadať najskôr v dome Jeho Otca, v jeruzalemskom chráme.

Ale môžeme si byť istí, že dôvodom, pre ktorý nebol v karaváne, čo odchádzala do Nazareta nebola neposlušnosť rodičovských príkazov.  Taká neposlušnosť by bola hriešna. V tej dobe neboli presné nástroje na meranie času a mohlo dôjsť k nedorozumeniu ohľadom odchodu karavány, možno bol mladý Ježiš vnútorne volaný zaskočiť ešte do chrámu, ako dnes na letiskách chodia zbožní ľudia do kaplnky, keď majú dlhšiu chvíľu do odletu a predpokladal, že si ho tam rodičia vyzdvihnú. Je možné aj to, že Ježiš niekoho požiadal, aby Márii a Jozefovi odkázal, že je v chráme a odkaz nebol odovzdaný. 
A keď si Ježiša nevyzdvihli, múdro sa uchýlil do chrámu, kde ho nakoniec našli. V meste, kde galilejský chlapec nikoho nepoznal, by ísť inam znamenalo veľké nebezpečenstvo. Učitelia a zákonníci v chráme múdreho a prorockého chlapca určite nakŕmili a postarali sa o neho.

Ako sa stalo, že karavána odišla bez Ježiša a že si to nevšimla ani naša Pani je vec, o ktorej Lukáš tiež mlčí. Určite ale existuje vysvetlenie. Dejepiscom sa nepáčia rekonštrukcie udalostí, ktoré  sa spoliehajú na niečo nepravdepodobné. Odvolávajú sa na princíp Occamovej britvy - najednoduchšie a najmenej komplikované, najschodnejšie vysvetlenie je s najväčšou pravdepodobnosťou pravdivé.

Život ale prináša veľa "nepravdepodobných" udalostí a zážitkov, zlých i dobrých. Pred pár rokmi som letel zo St. Louis do Atlanty, a dohodol som sa s priateľmi, že ma vyzdvihnú na letisku. Dal som im číslo letu a čas príletu, a kedže let nemeškal, krátko po prílete som sedel v priateľovom aute a odchádzal z letiska. Ak by o tejto udalosti vedel historik len toto, čo by povedal? Nič zvláštne sa nestalo, stretol som priateľovd ako som plánoval a všetko prebehlod ako som očakával.

Lenže v skutočnosti toto nebol ten prípad. Ak by náš historik aplikoval na udalosť Occamovu britvu, odrezal by veľkú a dôležitú časť skutočnosti. Lebo čo sa stalo na letisku v Atlante bolo zložitejšie a málo pravdepodobné. Let síce prišiel načas, ale môj priateľ si zmýlil miesto, kde som si bol zobrať batožinu a kde sme sa mali stretnúť. A keďže je to veľké letisko, bol odo mňa dosť ďaleko. Čakal som ho niekoľko minút, ale miesto neho som stretol iného kňaza. Videl ma v klerike a uvedomil si že niekoho čakám. Pozdravil ma a povedal: "Predpokladám, že nečakáte José a Mercedes Perezovcov?" Prekvapený som odpovedal, že veru čakám. On povedal, že je kňazom v ich farnosti a pred chvíľou ich stretol na letisku. Povedali mu, že prišli vyzdvihnúť priateľa kňaza, ktorý ich prišiel navštíviť. Tento kňaz mi ešte povedal kde ich nájdem a tam ma moji priatelia očakávali. Zasmiali sme sa a poďakovali Bohu, že nás ušetril dlhého čakania. Pointa tohoto príbehu ale je, v jeho obrovskej nepravdepodobnosti. Spisovateľ by nevymyslel takú reťaz udalostí, pretože by sa mu zdala nemožná a príbeh by príliš vykonštruovaný a neuveriteľný. Ale uisťujem ťa drahý čitateľ, že presne to sa mi stalo.

Preto by sme sa nemali zdráhať uveriť, že Božia Prozreteľnosť dovoľuje aj nepravdepodobným udalostiam, aby sa prihodili a bez akejkoľvek odsúdeniahodnej rodičovskej nedbanlivosti na strane Márie a Jozefa sa stalo, že karavána odišla bez svojho najdôležitejšieho člena. Pamätajme si niekoľko vecí. Najskôr, že ľudia na blízkom východe vtedy aj dnes robia veci oddelene - muži a ženy. Potom, širšie rodinné zväzky sú u nich dôležitejšie než u nás, kde je po stáročia jadrom rodiny len muž, žena a ich deti. A tiež je možné, že karavána bola zložená z viac, než len Nazaretčanov. V časoch zbojníkov a divokých zvierat ohrozujúcich pútnikov je možné, že viac galilejských miest putovalo na sviatky do Jeruzalema v jednom, veľkom, možno aj niekoľkotisícovom konvoji.

Dá sa ľahko predstaviť scenár, v ktorom oddelené skupiny mužov a žien zložené zo stoviek ľudí cestujú oddelene. Deti nemuseli byť nutne pod priamym dohľadom svojich rodičov. V tejto kultúre väčší chlapci cestovali s mužmi, menší s dievčatami v ženskej skupine. Ježiš mal 12, čo je vek, kedy už mohol cestovať s mužmi, ale ešte mohol cestovať aj so ženami. Lukáš hovorí, že prvý deň si Mária s Jozefom mysleli, že je v karaváne. Každý si zjavne myslel, že je v druhej skupine.  Tento predpoklad mohol byť podporený aj nepravdivým svedectvom. Niekto možno Panne Márii povedal, že zazrel Ježiša u mužov a ona až do večera tomu verila, kým sa neutáborili a rodina sa nezišla. A Jozef si mohol myslieť, že Ježiš je medzi ženami. A možno bol, je to nepravdepodobné ale možné, tiež uistený niekým, kto Ježiša "zazrel" v ženskej skupine.

A tak málo pravdepodobná zhoda okolností mohla spôsobiť, že Jeho svätá Matka a Jeho pestún celý deň kráčali a mylne sa domnievali, bez akejkoľvek viny, že Ježiš bezpečne cestuje s nimi.

V každom prípade Božia Prozreteľnosť využila situáciu a nechala budúcim kresťanom vzácne a jedinečné svedectvo z Pánovho detstva a toho ako veľmi skoro zjavil svoju nadprirodzenú múdrosť a vedomie, že je Synom Boha, ktorého nazýva "Svojím Otvom" absolútne jedinečným spôsobom.

Je preto mimoriadne znepokojujúce, ba vskutku hlboko ostudné, keď Nástupca sv. Petra zbavuje tajomstvo radostného ruženca radosti a odvažuje sa svetu hlásať slová, ktoré v kontexte i svojom vlastnom zmysle vrhajú pochybnosť na nepoškvrnenú čistotu a bezhriešnosť samotného Božieho Syna.


http://remnantnewspaper.com/web/index.php/articles/item/2246-even-god-needs-mercy-a-troubling-homily-by-pope-francis

29. 12. 2015

Novodobá demokracia ako 
nástroj na zničenie kresťanstva (III.)

Branislav Michalka

Ak podľa vzoru svätého Augustína ponímame dejiny sveta ako boj dvoch mocností a dvoch typov ľudských spoločností: štátu Božieho a štátu svetského a predpokladáme, že štát Boží mal a má svojich profétov, svoje dejinné znaky a symboly, ktorými vopred uvádzal, ohlasoval a predznamenával svoje budúce deje, tak by nás nemalo zarážať, že aj druhá strana tohto konfliktu má svoje  znamenia, prorokov a uvádzačov, ktorí prednímajú budúce deje, ktorí zasievajú drobné semienka zla, z ktorých neskôr vyklíčia kvety gigantických rozmerov. Obrovská tapiséria dejín sa pred nami rozprestiera ako mapa Božieho plánu, kolosálneho teatra mundi, v ktorom je nám dovolené a odporúčané, hľadať a odkrývať súvislosti. Predovšetkým súvislosti rázu metafyzického. Niet dôvodu vyňať práve demokraciu z tohto skúmania metafyzických súvislostí, skôr naopak: jej deštruktívny charakter vzhľadom ku kresťanstvu nás k tomu priam ponúka. Pravda, naše skúmania a závery z nich odvodené, budú sa, po tristoročnej praxi tejto uťahanej demokratickej hrdinky, javiť v trochu odlišnom svetle ako blúznenia Tocquevillove, Actonove, Sangnierove a Lamennaisove, ktorí videli v nástupe demokracie ohlasovanie sa toho "pravého" kresťanského zriadenia vecí spoločenských.

Udivuje nás zaiste onen sekulárno-mesianistický charakter  aténskej demokracie, taký netypický pre svet staroveku. Kde sa vzala, v obkľúčení otrokárskym pragmatizmom a zotrvačnosťou pohanského rutinného zla, tá anomália, tie lži o rovnosti a slobode, ktoré s nesmiernou infernálnou drzosťou zachovávajú brutalitu otrokárskeho štátu a pritom kvetnatým jazykom blúznia o "novom" a "nikdy nevídanom" spôsobe spoločenského obcovania? Máme veriť, že to bol začiatok "pokroku", veriť tomu ohrkotanému verklíku pokrokárskej mytológie, ktorý už dvesto rokov súka niť evolučných zlátanín, vidiac svet očami infantilného majiteľa ďalekohľadu, obzerajúceho si ďaleké krajiny obrátenou sústavou šošoviek, takže všetko prítomné a blízke mu pripadá veľké a očarujúce a všetko vzdialené sa mu zdá byť malým a úbohým? Máme veriť, že napredujeme od horšieho k lepšiemu? Že aténska demokracia bola vrcholným javom otrokárskeho sveta, ktorý v marxistickom duchu musel zákonite zaniknúť, ale ešte pred zánikom nám ráčil zanechať túto demokratickú perlu v pudilári, aby sme sa mali za dvetisíc rokov čím inšpirovať vo vylepšovaní sveta? 

To by sme museli jedným šmahom odhodiť dvetisíc rokov kresťanskej práce. V skutočnosti výsledkom jej snaženia sú tie základy techniky a vedy, ktoré činia  život moderného európskeho človeka (ako aj mnohých jeho parazitov) takým pohodlným, až k úplnému zhlúpnutiu. A na základe akého bláznovstva by sme mali toto všetko odhodiť a prehliadať? Či nie je evidentné, že bez vedy, ktorá sa rozvíjala od stredoveku a naberala silu v dobe absolutistických monarchií, upevňovala sa a bujnela až do 20. storočia v nedemokratických pomeroch, by bola akákoľvek reinkarnácia demokracie len smiešnou kópiou otrokárskeho humbuku spred dvetisíc rokov? Pretože práve táto veda, splodená nedemokratickým kresťanstvom a autoritatívnymi systémami, umožňuje súčasným demokratickým pokrytcom poskytovať masám chlieb, hry a záhaľku, ktoré sugerujú davu pocit slobody a rovnosti. A to masám veľmi obmedzeným čo do počtu, pretože ak by sme si dali dolu z nosa ružové okuliare, prirovnajúc v mysli aténsku polis k tej časti sveta, v ktorej dnes žijeme na "vyššej" úrovni a antickú neslobodnú masu v polis prirovnali k tým masám zo súčasného mimoeurópskeho zvyšku sveta, či by nám nevyšlo, že tá "polis" sa len rozrástla do celoplanetárnych rozmerov a že oná sladká "demokracia" menšiny je možná len vďaka tomu, že zvyšok sveta sa hemží miliónmi lacných "pracovných síl", predávajúcich za pár centov svoju prácu, rodinu, ženy a keď je treba aj vnútornosti? Nehovoriac o tom ako by asi tá demokracia fungovala, keby neboli tie predchádzajúce stáročia nedemokratických výbojov a kumulácie vybojovaného bohatstva, z ktorého napája demokracia hrkot svojej zotrvačnosti? Des, ktorý čítame v tvári demokracie keď pomyslí na to, že sa raz objaví dno vybrakovanej pokladnice, keď prehajdáka všetky predkami nahonobené statky a bude treba účtovať, nám dávaj tušiť, že si je dobre vedomá celej tej šalby, trasúc sa pred hodinou pravdy a teda dobre vie o závislosti svojej pretvárky na predchádzajúcich nedemokratických dejinách.

Boh nás uchovaj od všetkých tých pokrokárskych naivít a detinskostí, od viery, že demokracia je výsledkom samovoľnej kvalitatívnej spoločenskej evolúcie. Nie. Už to len bude podľa všetkého tak, že tá naša krehká kvetinka aténskej demokracie, uprostred antického pareniska, nebola žiadnym plodom samovoľného pokroku. Nie, to sa len vopred ohlasoval ten, čo dnes zhusta vládne v štátoch, prvý z trockistov a z permanentných revolucionárov ten najpermanentnejší a najrevolučnejší. Kedysi prvý z anjelov. Vypúšťal pokusné balóniky, lebo vedel, že sa blíži skutočné vyvrcholenie dejín - príchod Syna Božieho. A tak zasadil semienko, aby čakalo v zemi na vlahu ľudskej hlúposti. Keď sa tá dostavila, počalo prospievať. Zanechal v aténskej demokracii jednu zo stôp, znak, znamenie, symbol, komické kuriózum pre filozofov a literátov, opovrhované Platonom, Aristotelom, sv. Tomášom, Parmenidom i Herakleitom, Aristofanom i Dantem, sv. Augustínom ako aj Xenofanom, takmer všetkým čo kedy udržalo brko v ruke a pobralo trochu rozumu. Počas tisícročí bola demokracia u každého, kto vedel trochu čítať a nemal otupené elementárne zmysly, predmetom pohŕdania, posmechu a neveriackeho krútenia hlavou, súc radená v politických teóriách k degeneratívnym trendom vedľa tyranie a oligarchie. Je možné, aby sa niečo tak neživotné a nereálne prebralo po dvetisíc rokoch pobytu v sarkofágu z antických kulís, akoby umelo hodené na zem, bez koreňov, bez kontinuity a to všetko bez zásahu transcendentnej mocnosti?

Aby sme si však dobre rozumeli: pre nás zaiste demokracia nevystupuje na javisku dejín v roli jediného diablovho kopyta, na ktoré sa dajú natiahnuť všetky problémy sveta. To by sme upadli do trestuhodnej monománie a zároveň trápne podcenili súpera.Naopak, je to len jedna z jeho stávok do lotérie. Že si s chuťou osedlá cisára aj žobráka, diktátora či roľníka, o tom netreba pochybovať. Od toho má tyraniu namiesto monarchie, oligarchiu namiesto aristokracie a nakoniec aj tú demokraciu, s ktorou mu dnes tak dobre ide karta. Kresťan nepozná ideálnu politiku a ideálny systém, či optimálnu, ak chcete. Na podobné chúťky po dokonalosti má kresťan Kráľovstvo nebeské. Avšak máme tu teraz demokraciu a tak sa musíme zaoberať demokraciou. Až jej nebude, čo je možno realita nie taká vzdialená, ako by si niekto myslel, tak sa popozeráme po iných nástrojoch večného nespokojenca.

Demokracia a počiatky kresťanstva

V čase príchodu Syna Božieho na svet, čo je a malo by byť pre každého kresťana samozrejmým vyvrcholením dejín, ako ním samozrejme nie je nejaký evolučný pokrok, nezostalo vo svete po akejkoľvek demokracii, ani tej tzv. "otrokárskej", ako ju nazývali radi súdruhovia, ani stopy. V tom čase bola demokracia už len položkou v zoznamoch politických teórií, kdekoľvek na svete neznámou a v Rímskej ríši vyučovanou na hodinách filozofie. Imperátor budoval, vládol, dobýjal a držal všetkých svojich spolupohanov v Európe pekne pod krkom. 

Hľa, vec nadovšetko zvláštna: idea, teória, systém, ktorý je dnes  neustále podsúvaný kresťanom ako optimálna aplikácia kresťanského náhľadu na spoločenské usporiadanie, nebol Svätou Trojicou uznaný za vhodný, aby sa v ňom realizovalo vyvrcholenie plánu spásy. Zvláštne, veď ak by sme mali veriť, že tento systém je najpriaznivejší pre šírenie kresťanstva, ako nás dnes a denne uisťujú, tak by predsa bolo najistejšie, aby sa Vtelenie uskutočnilo práve v tomto požehnanom usporiadaní vecí obecných! To by potom bola raketová evanjelizácia! Avšak Všemohúci Boh si vybral Rímske impérium. Zvláštne. Že by nepoznal a nevedel oceniť slasti demokracie?

Táto nápadná nezrovnalosť v hodnote, ktorú prisudzujú demokracii súčasní kresťania, prijímajúci v podstate evolučné teórie koreniace v hegelianizme a operujúce neustálym skvalitňovaním svetového a teda aj spoločenského ducha, v porovnaní s nezáujmom kresťanov o akúkoľvek demokraciu v ich počiatkoch, ako aj počas nasledujúcich 1700 rokov, je do očí bijúca. Táto zarážajúca nezrovnalosť zaiste nikomu tak nevŕtala v hlave, ako práve kresťanským demokratom 19. storočia, ktorí sa s bolestnou urputnosťou snažili tento elementárny fakt prekričať rôznymi falzifikáciami typu: apoštoli boli rybári a sv. Jozef tesár, kresťanstvo hlása askézu a obraňuje chudobu, nuž, sme demokrati. Akoby existencia a obhajoba chudoby apriori obsahovala v sebe prvok demokracie a nie skôr zmierenie sa s prirodzenou hierarchiou a nerovnosťou. Ak boli inteligentnejší a bolo im jasné, že kresťanské dejiny vykazujú naprostú absenciu demokratického princípu, pokúšali sa, ako napr. Tocqueville, argumentovať nástupom demokracie ako Božím plánom, ktorému sa treba podriadiť s orientálnym fatalizmom muslimského felaha, nerozlišujúceho medzi Božou vôľou a Božím dopustením. Opäť sa jednalo len o modifikáciu hegeliánskych panteistických domýšľavostí, aplikovaných na tzv. spoločenský vývoj a pokrok, kde starú, neživotnú, vyčerpanú a teda zlú spoločnosť, nahradzuje nová a lepšia. Každopádne, v tom či onom prípade, či už Cirkev považovali za rybársku demokratickú komúnu, alebo spoločnosti prisúdili schopnosť neustáleho seba-skvalitňovania, čím vlastne zapriahli Cirkev do vleku spoločenského vývoja, pretože zlepšovanie ľudského údelu sa akosi odohrávalo mimo Cirkev, otročiacu autoritatívnosti, všetci títo veštci pokroku boli zajedno v tom, že v demokracii Cirkev rozkvitne do nebývalej krásy. 

Dnes samozrejme všetci milovníci krásy majú už možnosť posúdiť mieru rozkvetu modernej Cirkvi v záhradke demokracie a tak sa podobné očakávania pomaly a nezadržateľne odkladajú do archívu kuriozít, aby ich nahradilo otvorené priznanie vieroučného pluralizmu, synkretického ekumenizmu, novej pastorácie, inak povedané: deštrukcie Cirkvi, zdôvodňované často akousi, záhadne sa vynorivšou, "krízou" v Cirkvi a vo svete, ktorá predsa nemala podľa očakávaní milovníkov otvorenosti vôbec nastať. Spev o nových Turíciach sa pomaly, ale isto vytratil a nikto si neláme hlavu s tým, že by položil zodpovedným prelátom otázku: kam sa podeli vaše ohlasované "nové" Turíce zo 60.-tych rokov? Avšak zanechajme verbálny masochizmus moderného utrápeného katolíka a venujme sa radšej minulosti. Späť k Impériu.

Nech by sme sa snažili demokraticky prešraubovať dejiny kresťanstva akýmkoľvek rafinovaným spôsobom, vždy sa dostaneme k onomu bodu, ktorý sa nedá odmontovať, aj keby sme na tom strhali  všetky ideové račne sveta. Tým bodom je skutok Konštantína Veľkého, ktorým otvoril Cirkvi a kresťanstvu cestu k ovládnutiu Rímskeho impéria. Áno, vďaka jednému mužovi, ktorý sa naprosto nedemokraticky rozhodol, že povýši kresťanstvo na štátne náboženstvo, sa otočil údel kresťanov o 180 stupňov. Z týraných a utláčaných sa stali preferovaní a vládnuci. Neexistuje žiadna evolučná ani materialistická logika, ani dialektika, ktorá by bola schopná vysvätliť prirodzene tento obrat. Marxistické reči o tom, že hmota a societa sa tak dialekticky pozvŕtali, až sa kresťanstvo pre masy stalo najadekvátneším vyjadrením socio-ekonomických vzťahov, môžu uspokojiť jedine hysterického profesorského moľa, ktorý musel v detstve nedobrovoľne miništrovať, či mendíkovať a teraz si lieči svoje detské mindráky popieraním zjavného, snáď v strachu pred možnosťou, že ak by sa zase dostali tí tmári k moci, musel by nastúpiť, ovenčený šedinami a prenášať misál z jedného rohu oltára na druhý. Realita bola však taká, že kresťania tvorili v Rímskom impériu sotva 1/3 obyvateľstva. Ergo, o žiadnej vývojovej nutnosti nemôže byť ani reči, veď ide predsa o vôľu más, či nie? A kedže masy boli zhusta pohanské a na vidieku zubami-nechtami pohanské, ako o tom svedčí slovo "pagano" (pohan), označujúce roľníka a človeka z vidieka, ich dialektické potreby boli pravdepodobne diametrálne odlišné od predstáv dialektických a iných materialistov. 

Boh a nie masy, si vyvolil za svoj nástroj cisára a jeho matku, sv. Helenu, Boh a nie masy zariadil vec tak, že nie všobecným ľudovým hlasovaním bolo prijaté kresťanstvo za štátne náboženstvo, ale úplne nedemoraticky a proti všetkej prirodzenej pohanskej nálade väčšiny. Bez ohľadu na voľu väčšiny a jej chúťky. Môže niečo viac odporovať predstave, že Cirkev a demokracia sú si pre seba dejinami súdené? Aké bláznovstvo by nás mohlo viesť k takej úvahe, keď vidíme a boli sme vždy Cirkvou učení, že nie skrze masy ale skrze Bohom vyvolených mužov a ženy, uskutočňoval Boh svoje plány? Či snáď sa hlasovalo o sv. Jozefovi, alebo nebodaj o Panne Márii? Alebo nechal Pán Ježiš hlasovať všobecným hlasovaním o tom kto bude apoštolom? A apoštoli sa prečo nepýtali vo všobecnom hlasovaní kto ich má viesť, ale si sami vybrali zo svojho stredu? Neboli tam iní kresťania či dokonca utláčané ženy? Čo je to za demokraciu keď sa dvanásti medzi sebou poradia a rozhodnú o celej Cirkvi? 

Mohli by sme sa motať dejinami kresťanstva ešte veľmi dlho a narážali by sme stále na jedno a to isté vo vzťahu k tzv. demokracii: o naprosto odmietavý postoj Cirkvi voči podobným politickým teóriam. Ešte raz treba zopakovať, lebo pamäť niektorých je krátka: milovať chudobných, pozdvihovať ich, pomáhať im, bez ohľadu na stavovskú nerovnosť, umožňovať cirkevnú kariéru aj pastierovi kôz až po najvyšší post, neznamená byť demokratický. Znamená to byť len kresťanom. Zmätok, ktorý zamieňa lásku k blížnemu s politickou teóriou demokracie je jedným z koreňov súčasného cirkevného a spoločenského marazmu. 

Vidíme teda Cirkev počas jej dejín ako baštu hierarchie a autority. Vidíme dokonca sv. Ambrózia odmietajúceho vpustiť do chrámu samého cisára Teodózia, bez ohľadu na jeho moc a postavenie, vidíme boje o investitúru. Či by niekto rozumný predpokladal, že takáto inštitúcia, neberúca ohľad na chúťky a poklesky mocných, je predurčená Prozreteľnosťou na to, aby brala ohľady na chúťky a poklesky náladového davu, snažila sa mu "priblížiť" a vyjsť jeho chúťkam v ústrety? Cirkev ako garant všeobecného hlasovania o hocičom? O potratoch, o legalizovanej sodomii, perverzii akéhokoľvek druhu? Hlasovania o dobrovoľnej sociálnej sebevražde, o rozvrate, o vláde tupého nažratého bachora a neukojiteľných pohlavných orgánov nad Duchom? Kto by sa to odvážil v Cirkvi povedať ešte pred 150 rokmi? A dnes sme nabádaní cirkevnými predstaviteľmi aby sme podporovali toto právo na demokraciu, na všeobecné hlasovanie más o čomkoľvek. Právo náladového davu, ženúceho sa za človekom, ktorý mu sľúbi tie najväčšie svetské rozkoše a blaho. Vec nevídaná to v dejinách kresťanstva.

Počas takmer dvoch kresťanských tisícročí spinkala demokracia sladkým spánkom. Nič ju nevyrušovalo z prachu foliantov a šaľabachtrov, stredovekí mnísi pomaličky iluminovali písmená v útržkoch a vytrhnutých citátov z Aristotelovej Politiky a Platónovho Štátu. Predstava politickej "rovnosti" všetkých a "práva" všetkých na presadzovanie svojich názorov a chútiek bola taká vzdialená kresťanskému mysleniu, že ani len myšlienku na nejaký pluralizmus, či všobecné právo más rozhodovať o štýle života spoločnosti, nenachádzame nikde. Sektárske komunity a hnutia, ako aj radikálne mníšske hnutia, ktoré niektorí vo svojej naivite vydávajú za akési proto-demokratické útvary stredoveku, boli natoľko autoritatívne a fanaticky netolerantné, bez milosti postihujúce akýchkoľvek oponentov, že ich môže považovať za anticipantov súčasného demokratizmu len jedinec v pokročilom štádiu mozgovej ochabnutosti. 

Hľaďme na reprezentantov kresťanstva a nachádzame počas dvetisíc rokov to isté: naprostá neochota podriadiť sa mienke davu, či mocného, či slabého. Vidíme svätcov, osamotených v boji proti bludom prijatým masami, svätcov odhodlaných neustúpiť ani o milimeter všeobecnému ľudovému názoru. Svätcov obhajujúcich samovládnu moc pápežov, cisárov a kráľov, svätcov desiacich sa predstavy Cirkvi vydanej napospas chúťkam davu. Kde sú tí zastáncovia demokracie medzi tými, ktorých príklad máme nasledovať? Niet ich. Od počiatku kresťanstva nenájdeme jediného svätca a sväticu nabádajúcu k podpore nejakej demokracie. Sv. Pavol? Sv. Ján Chrizostomos? Sv. Lev Veľký? Sv. Augustín či snáď sv. Tomáš Akvinský? Sv. Terézia z Ávilly či sv. Katarína Sienska? Sv. Ignác z Loyoly? Sv. Bernard? Dosť! Bol by to zbytočný, smiešny a trápny výpočet, preplietať sa tisíckami mužov a žien a na konci zistiť, že medzi týmito duchovnými aristokratmi  kresťanstva sa nenachádza nikto, kto by zapadal do schémy obhajcu demokracie. Odmyslime si teraz samozrejme niektoré postavy konca 19. a 20. storočia, vezúce sa na súvekom rozklade a snáď vo svojej nevinnosti nepostrehnuvšie smerovanie a príčiny súčasného stavu. Berme ich skôr ako obete moderného poblúdenia, než ako typických predstaviteľov Cirkvi. Ibaže by sme so zaslepenou ochotou pubertálneho výrastka chceli veriť, že posledných 50 rokov "mladosti" prinieslo viac ako 2000 rokov "staroby" a že všetci starí boli hlúpi a všetko čo sa narodilo za posledných 100 rokov je vyvrcholením duchovných dejín ľudstva. Beda, aj tu je naporúdzi osvedčené: po ovocí poznáte ich. Hľa, ovocie už dozrieva a čoskoro padne pánom demokratom na hlavu. Nám zostáva len zaželať dobrú chuť a zostať kresťanmi. 

Pokračovanie